Jelšava (160)
V Jelšave si pripomenuli dvesté výročie úmrtia Pavla Valaského
Napísal(a) G. Jakubecová
Pavol Valaský (1742 – 1824) bol slovenský literárny historik, polyglot, evanjelický farár a senior, spoluiniciátor založenia gemerskej seniorálnej knižnice. Po vysvätení za farára odišiel roku 1769 za dušpastiera medzi rodákov do Slovenského Komlóša. Počas svojho pôsobenia medzi nimi spracoval dôležité údaje prvých osadníkov, ktorí sem prišli v najväčšom počte z Gemera a Malohontu. V Slovenskom Komlóši bol v poradí štvrtým farárom, ale aj jeho prvým kronikárom, ktorý písomne zanechal svedectvo o prvých desaťročiach osídľovania lokality Slovákmi. Už tu popri cirkevnej činnosti bola významná aj jeho literárna a historická práca.
V roku 1780 sa z dôvodu najbližšieho kontaktu s inštitúciami literatúry a vedy zo Slovenského Komlóša presťahoval do blízkosti hlavného mesta Uhorska – Budapešti. Za miesto svojho farárskeho pôsobenia si vybral Slovákmi obývanú Cinkotu. Po štvorročnom pôsobení v Cinkote odišiel v najplodnejších rokoch svojho života, roku 1783 za farára do Jelšavy, kde v plnej tvorivosti prežil presne druhú časť svojho plodného života. Roku 1796 spoločne so Samuelom Glósom bol spoluzakladateľom Čerešníckeho spolku v Jelšave, jedného z najstarších ovocinárskych združení v Uhorsku.
Deň cestovného ruchu zorganizovali aj v Jelšave s mladými hasičmi
Napísal(a) G. Jakubecová
Deň cestovného ruchu pripadá na 27. september. Jeho význam spočíva v upriamovaní pozornosti na význam cestovného ruchu v globálnom ponímaní a pre lokálne spoločenstvo. Mesto Jelšava prvýkrát zorganizovalo v rámci tohto dňa prehliadky budov, zaujímavých pre cestovný ruch.
V piatok 27. 09. 2024 bolo v Jelšave pripravené pre záujemcov niekoľko stanovíšť, ktoré si záujemcovia mohli prezrieť:
- v čase od 11.00 hod. do 15.00 hod. rímskokatolícky kostol sv. Petra a Pavla
- v čase od 11.00 hod. do 18.00 hod. evanjelický kostol a. v. a kaštieľ Couburgovcov.
V rámci krúžku mladých hasičov PLAMEŇ sa Dňa cestovného ruchu zúčastnilo 7 detí v trocha rozšírenej forme. Stretli sme sa pred rímskokatolíckym kostolom sv. Petra a Pavla, priestory ktorého sme si pozreli len od dverí, prišli sme pozdejšie. S deťmi sme si pozreli interaktívnu tabuľu mesta Jelšava pred budovou mestského múzea. Ďalšou zastávkou bola socha sv. Floriána.
Májové aktuality z Jelšavy: Turíce, stavanie mája – inštalácia evanjelického farára – hasičské cvičenie v materskej škole
Napísal(a) G. Jakubecová
STAVANIE MÁJA
Sedem týždňov po sviatkoch Veľkej noci sa slávia Turíce, alebo inak aj Svätodušné sviatky, Letnice, Zelené sviatky či Rusadlá. V kresťanskom ponímaní ide o sviatky spomienky na zoslanie Ducha Svätého na apoštolov v Jeruzaleme. Zároveň sa však prelínajú s pohanskými sviatkami osláv jari. Pre oblasť východného Slovenska, ale aj Gemera, sa v minulosti používal aj názov Rusadlá. Pojem zrejme pochádza zo starorímskej slávnosti pascha rosarum – sviatok ruží.
V sobotu popoludní alebo v noci stavali mládenci máje, ide o vysoký listnatý alebo ihličnatý strom s kmeňom očisteným od kôry, s korunou ozdobenou stuhami, šatkami či fľaškou pálenky. Stavali sa pred kostol, verejné budovy či domy dievčat. V niektorých obciach dostávali máje len dievčatá, ktorým chcel mládenec prejaviť svoju náklonnosť, inde boli spoločným darom mládencov pre všetky dievčatá.
Aktívny deň s Náučným chodníkom Hrádok neďaleko Ochtinskej aragonitovej jaskyne
Napísal(a) G. Jakubecová
Mestské lesy, s. r. o. Jelšava, SMZ, a. s. Jelšava a Mesto Jelšava už štvrtýkrát zorganizovali v sobotu 29. júla 2023 Aktívny deň s Náučným chodníkom Hrádok v peknom rekreačnom prostredí neďaleko Ochtinskej aragonitovej jaskyne.
Propagačné plagáty, ktoré organizátori vopred pripravili, sľubovali jeho účastníkom zaujímavý program. Takými boli napríklad putovanie za odmenami náučného chodníka, vystúpenie sokoliarov, tvorivé dielne a aktivity, minizoo a jazda na koni, lesná pedagogika a iné zábavné hry a súťaže.
Na tento aktívny deň dostali opäť pozvanie aj jelšavskí dobrovoľní hasiči, ktorí počas popoludnia pripravili pumpovanie na horiaci hotel, jazdu na elektrických autíčkach, vyhliadku z „plošiny“. Záver mal patriť hasičskej pene, zaúradovalo však počasie. Stihli sme len raz pripraviť penu a prišla búrka. Škoda, že sme nevedeli dopriať deťom penu v plnej miere a nemohli sa do sýta vyšantiť, snáď nabudúce.
Jelšava oslávila 150. VÝROČIE ZALOŽENIA Dobrovoľného hasičského zboru
Napísal(a) G. Jakubecová
Dňa 22. júla 2023 si Dobrovoľný hasičský zbor (DHZ) Jelšava pripomenul 150. výročie svojho založenia.
Po roku 1872, keď panovník František Jozef I. zrušil cechy, starostlivosť o protipožiarne opatrenia prešla úplne na mesto. V tomto období vznikla myšlienka organizovania dobrovoľnej požiarnej ochrany. Myšlienka dobrovoľného spolku však zvíťazila a v roku 1873 bol založený dobrovoľný hasičský zbor "Jolsvai önkéntes tűzoltóegyesület" - Jelšavský ohňo hasičský spolok. V roku 1883, presnejšie ôsmeho októbra zbor dostal zborovú zástavu s nápisom "Bohu sláva – blížnemu pomoc".
Oslava vzácneho výročia začala zrazom pred tržnicou, kde sa zhromaždili dobrovoľní hasiči z okolia so zástavami a s technikou. Sprievod sa pohol za pochodovej hudby, ktorú hrala dychová hudba SMZ, a. s. Jelšava do rímsko-katolíckeho kostola sv. Petra a sv. Pavla.
Deti z materskej školy v Jelšave hasili na Medzinárodný deň detí "horiaci hotel"
Napísal(a) G. Jakubecová
Z Jelšavy, nášho historického mestečka na strednom Gemeri, sa nám ozvala naša pravidelná prispievateľka na stránku Maj Gemer, pani Gabriela Jakubecová. Poslala nám síce krátky, ale zaujímavý príspevok aj s fotografiami, ktorý iste poteší našich najmenších. Veď išlo o Medzinárodný deň detí a ten si nedali ujsť ani v spomínanej Jelšave ani za nepriaznivého počasia. Tak si ho spolu prečítajme: "Pre nepriaznivé počasie bol zábavný deň pri príležitosti Medzinárodného dňa detí v našom meste preložený na deň 29. 06. 2023.
Bolo pripravených niekoľko stanovíšť na miestnom futbalovom ihrisku. Na jednom stanovišti mohli deti z Materskej školy a zo Základnej školy v Jelšave hasiť "horiaci hotel" pumpovaním z kropnice a pozrieť si hasičské auto IVECO DAILY.
Štvrtýkrát v tomto roku si pripomenuli ničivý požiar spred sto deväťdesiatich troch rokov v Jelšave
Napísal(a) G. Jakubecová
V tomto roku sme si už štvrtýkrát pripomenuli ničivý požiar, ktorý vznikol 26. 7. 1829, a to kajúcimi službami Božími v Evanjelickom kostole a. v. v Jelšave, kde námestný farár Mgr. Ivan Bojna popísal podrobnosti ničivej udalosti v našom meste. Vychádzal zo záznamov Zápisnice kanonickej vizitácie, v ktorej sa píše:
„26. júla roku 1829 veľké nešťastie postretlo spolu s mestom aj evanjelickú cirkev v tomto hroznom a neslýchanom požiari, ktorý popoludní o štvrť na jednu vypukol a celé mesto, menovite 441 domov a s nimi aj kostol, fara a škola v popol sa obrátili. V tomto nešťastí aj tri ľudské životy v obeť padli. Celá škoda bola za 2 milióny ocenená. Na pamiatku toho hrozného nešťastia ustanovil Ferjenčík tak večný „kajíci deň“, ktorý sa zasvätil každoročne v nedeľu k 26. júlu najbližšiu.“
Dni mesta Jelšava s bohatým programom, na ktorom nechýbali ani dobrovoľní hasiči
Napísal(a) G. Jakubecová
Mesto Jelšava organizovalo v dňoch 10. – 12. 06. 2022 Dni mesta Jelšava s bohatým programom, na ktorých nesmeli chýbať ani dobrovoľní hasiči.
V piatok 10. 06. 2022 sa zúčastnili na slávnostnom oceňovaní aj s historickými zástavami. Sobota 11. 06. 2022 bola programovo pestrá. V predpoludňajších hodinách sa deti povozili na elektrických autíčkach a na odrážadlách.
Na poludnie prišiel slávnostný čas oceňovania. Na úvod primátor mesta MVDr. Milan Kolesár odovzdal sochu sv. Floriána dobrovoľným hasičom z Nadlaku. Pokračovalo sa s udeľovaním medailí.
Dobrovoľná požiarna ochrana (DPO) SR udelila: Medailu za zásluhy o výchovu Gabriele JAKUBECOVEJ,
Prezídium DPO SR udelilo Čestné uznanie za aktívnu činnosť a plnenie úloh Gabriele JAKUBECOVEJ,
Najstaršia mestská kniha Jelšavy je vzácny archívny dokument, ktorý nám vykresľuje históriu Jelšavy a zároveň umožňuje rozbor jazyka – jelšavského nárečia. História Jelšavy sa nezačína rokom 1566, ale je to rok, kedy si mestská rada začala robiť prvé zápisky, a to krátko po veľkej pohrome, akou bol turecký vpád. Zápisky nám umožňujú vytvoriť si obraz o tom, ako sa obyvatelia z tejto pohromy spamätávali. Posledný rok zápiskov 1710 znamená pre Jelšavu ďalší krutý úder, vypukla morová epidémia.
Mestská kniha nám poskytuje tiež cenné informácie o baníctve, železiarstve a aj svedectvo o minulosti. Písaná je prevažne v písomnej reči gemerských Slovákov, rôznymi štýlmi vtedajšieho kancelárskeho písma zo 16. a 17. storočia, čo je dôležité nielen pri poznávaní
Príďte v sobotu na Čarovnú studničku do Jelšavy. Uvidíte výstavu ľudového odevu, zanôtíte si, zatancujete i naučíte sa veľa zaujímavého
Napísal(a) S. Zvarová
V sobotu 11. septembra 2021 vás Gemersko-malohontské osvetové stredisko v Rimavskej Sobote, v zriaďovateľskej pôsobnosti Banskobystrického samosprávneho kraja, pozýva na Čarovná studničku do Jelšavy.
Na výstave ľudového odevu si budete môcť pozrieť kabanice, kožúšky, šuby, gubaňu z krojovne Folklórneho súboru Vepor z Klenovca a Vesna, o. z., z Gemerskej Polomy.
Na tvorivých remeselných dielňach vám predstavíme výrobu košíkov, paličkovanie a tkanie cigánskych tkaničiek. Folklórny večer v programe Nôty z Gemera a Malohontu sa vám predstavia sólisti speváci Veronika Malatincová, Lucia Zvarová, Viktor Brádňanský, Ľubomír Zvara, Ivana Nemčoková, Ivan Nemčok, Folkórny súbor Dubina z Rožňavy, Folklórny súbor Vepor z Klenovca, Ľudová hudba Ondreja Hlaváča z Gočova, Ženská spevácka skupina Skaliny z Hnúšte. Slovom sprevádza Juraj Genčanský.
Viac...
Nevšedná tohtoročná augustová sobota v Jelšave
Napísal(a) G. Jakubecová
ĎALŠIA HASIČSKÁ SVADBA
Týždeň sa stretol s týždňom a sobota 28. augusta 2021 bol svadobným dňom dobrovoľného hasiča Slavomíra Machavu a Ivanky Kováčovej v jelšavskom múzeu. Ku gratulantom pred Mestským múzeom v Jelšave sa samozrejme pripojili aj jelšavskí dobrovoľní hasiči spolu s členmi miestneho poľovného združenia. Po obrade sa ku kolóne áut pripojili aj hasiči s CAS 15 IVECO DAILY a CAS 32 T 815 a odprevadili mladomanželov a hostí na svadobnú hostinu. Ivka a Slavko, nech je vaše manželstvo trvalé a šťastné, nech ste jeden pre druhého tým najkrajším svadobným darom!
Dobrovoľní hasiči z Jelšavy
Ničivý požiar z roku 1829 si pripomenuli Kajúcimi službami Božími v Evanjelickom kostole a. v. v Jelšave
Napísal(a) G. Jakubecová
Prvýkrát sme si pripomenuli ničivý požiar, ktorý vznikol 26. 07. 1829 v roku 2018 Kajúcimi službami Božími v Evanjelickom kostole a. v. v Jelšave, kde námestný farár Mgr. Ivan Bojna popísal podrobnosti ničivej udalosti v našom meste. Vychádzal zo záznamov Zápisnice kanonickej vizitácie, v ktorej sa píše: „26 júla roku 1829 veľké nešťastie postretlo spolu s mestom aj evanjelickú cirkev v tomto hroznom a neslýchanom požiari, ktorý po poludní o štvrť na jednu vypukol a celé mesto, menovite 441 domov a s nimi aj kostol, fara a škola v popol sa obrátili. V tomto nešťastí aj tri ľudské životy v obeť padli. Celá škoda bola za 2 milióny ocenená. Na pamiatku toho hrozného nešťastia ustanovil Ferjenčík tak večný „kajíci deň“, ktorý sa zasvätil každoročne v nedeľu k 26. júlu najbližšiu.“
Jelšava bola popredným remeselným strediskom gemerskej remeselnej výroby. Garbiarstvo znamenalo pre remeselnú tradíciu tohto mestečka oporu nielen v minulosti, ale až do polovice 20. storočia.
Medzi jelšavskými a gemerskými remeselníkmi vyrábajúcimi kožu bolo potrebné rozlišovať kožiarov a ševcov. Tieto dve remeslá spolu úzko súviseli. Kožiari vyrábali zo surovej kože materiál na ďalšie spracovanie. Remeselníci, ktorí využívali takto spracovanú kožu boli aj ševci. Od polovice 16. storočia sa ševcovstvo začalo spájať s výrobou kože. Ševci sa postupne natoľko odklonili od pôvodného obsahu svojho odvetvia – šitia obuvi, že sa začali zaoberať len výrobou koží. Tak sa stali vlastne garbiarmi. V Jelšave odlišovali výrobcov koží názvami „ševc“, „švec“, „kvaškár“, „koželuch“ – výrobcovia ovčej kože a „kožár“ – výrobcovia hovädzích koží. Zaužívané boli aj maďarské názvy „timár“ pre kožiarov a „saťánoš“ pre ševcov. V Jelšave mali početnú prevahu ševci.
22. apríl je Dňom Zeme a mal by byť venovaný Zemi. Tento sviatok je ovplyvnený pôvodným dňom Zeme, ktorý sa konal počas osláv jarnej rovnodennosti, 21. marca sa oslavoval príchod jari. V modernom poňatí ide o ekologicky motivovaný sviatok, upozorňujúci ľudí na vplyv ničenia životného prostredia, a rozvíjajúcu sa diskusiu o možných riešeniach zabrániť znečisteniu.
Už sa stalo tradíciou v našom meste Jelšava organizovať brigádu pri príležitosti Dňa Zeme, kedy sa čistí rieka Muráň. Tento rok to nebolo inak, hoci to nebolo v takej veľkej miere, nakoľko to súčasná pandemická situácia nedovolí.
Dňa 22. 04. 2021 sa na dvore Mestského úradu zišli zamestnanci Mesta, Mestských lesov, deti a učitelia Základnej školy a Špeciálnej základnej školy, poľovníci a dobrovoľní hasiči, aby spojili príjemné s užitočným. V príjemnom počasí sa prešli ku rieke Muráň, rozdelili sa do skupín a zbierali odpad z brehu rieky. Zasa sa vyzbieralo množstvo odpadu, ktorý sa odviezol na Zberný dvor.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.