Muráň (52)
V Muráni kedysi hrdý a tajuplný Majer i vedľajší malebný Pastovník a najmä priľahlá k nim rozprávková horička Pajta boli vysnívaným rajom všetkých nás – vtedy ešte maličkých. Asi pred 70 rokmi v časti Majer žili prevažne malé rodiny (okolo25-30 rokov) s jedným – dvoma deťmi a viacerí si vtedy začali budovať nové domy. Od starkých, teda zo svojho detského sveta na vyšnom konci som odchádzala nerada. Už v čase mojich 3-4 rokov sa tam objavili prvé kamarátky a kamaráti. Na ulici do Hrdzavého sme sa radi hrávali s VIERKOU SPIŠÁKOVOU. Všetci maličkí sme úprimne žialili za jej ockom, ktorý ju navždy opustil ako štvorročnú a on mal iba 31 rokov. Vierka s mladou mamičkou však nezostala sama, neskôr k nim pribudol druhý ocko a súrodenci Beatka a Janko (od Vrabcov).
Celý rok 2020 sa nesie v znamení 75. výročia víťazstva nad fašizmom. K dátumu 27. január 1945, keď bola na našom Gemeri oslobodená obec Muráň, to mal najbližšie Ing. ĽUBOMÍR ĎURČÍK, ktorý sa narodil 6. februára. Po ňom pred 75 rokmi o 5 dní neskôr (11. februára) v Muráni prišiel na svet pán JÁN LAURENČÍK a z terajších Muránčanov ešte ďalší piati: v máji MÁRIA TKÁČIKOVÁ (v Muráni) a MILAN LABOŠ (v Muránskej Lehote), v októbri MONIKA LAURENČÍKOVÁ (v Sirku), v novembri FRANTIŠKA PARAČKOVÁ (v Liptovskej Tepličke) a JÁN HAŠŠO (v Čičmanoch). Ing. Ľubomír Ďurčík sa do povedomia najmä staršej generácie zapísal azda najvýraznejšie. Ako poľnohospodársky inžinier mal ,,pod palcom“ živočíšnu výrobu na hospodárskom dvore v Muráni 43 rokov. Kolektív pracovníkov si odborne zdatného šéfa s ľudským prístupom veľmi rýchlo obľúbil a kvôli bohatým praktickým skúsenostiam sa tešil ich úcte a rešpektu.
Keďže bude reč najmä o jedle, resp. O obľúbenom pečive a chlebe, dajme najprv slovo výstižnému citátu: “Keď sa objaví nové jedlo, je to pre šťastie ľudí väčší osoh ako objav nového súhvezdia” (Brillat-Savarin). Nuž veru aj muránske buchty sú denne spájané s pocitom šťastia, ale máme radi aj rožky alebo žemličky. Všetko, s čím sa v živote stretávame, má nejaký ten príbeh, svoju históriu, a teda aj nám dobre známe pečivo.
V tlači sa objavilo (časopis Návraty hviezd), že vo Viedni sa istý pekár náhodou dozvedel, že Turci kopú podzemnú chodbu do mesta (1683) a včas to oznámili cisárovi. Ten mu z vďaky za víťazstvo nad Turkami povolil piecť pečivo v tvare polmesiaca – teda už takmer 340 rokov obľúbené rožky.
Pani Helenka Beňová, rod. Mauerová, sa narodila v období druhej svetovej vojny, presnejšie mesiac po vypuknutí SNP (1944). Má dvoch starších súrodencov – sestru Blaženku Fabovú a brata Milana Mauera. Mladší brat Ľubomír zomrel pomerne mladý. Helenka je po mame Júlii, rod. Spišákovej, Muránčanka, a jej otec, Robert Mauer pochádzal z Kokavy. Od detstva som ju vnímala ako svoju príbuznú, veď naši starí rodičia (Ján a Katka Spišákovci) boli súrodenci a spolu s bratom Štefanom vyrastali v malebnom Pastovníku. Tam zostal bývať iba on s manželkou Máriou (rodenou Vrabcovou), ale brat Ján (starký Helenky) sa usadil na nižnom konci s manželkou Karolínou (Vrbjarovou od Vendeľa) „u Čoríka“ a sestra Katka s manželom Jánom Sojákom na vyšnom konci (v Prídeľu).
Dvadsať gemerských obci sa podujalo vyčistiť Muránku
Napísal(a) Ing. Jana Šmídtová
V poradí už druhý ročník spoločného čistenia rieky Muránka a jej prítokov sa uskutoční 26. a 27. apríla 2019. Vyčistiť túto neveľkú, no z prírodovedného hľadiska veľmi cennú podhorskú riečku v celom jej toku – od jej prameňa pod Prednou Horou až po jej sútok so Slanou pri Bretke – sa podujalo dvadsať obcí a miest ležiacich v jej blízkosti, či v blízkosti jej prítokov. Takto spoločne chceme ukázať, že nám na prostredí, ktoré nás obklopuje a v ktorom žijeme, pracujeme, vychovávame svoje deti a svoje vnúčatá, naozaj záleží. Gemer je síce zaradený medzi najchudobnejšie regióny Slovenska s najvyššou mierou nezamestnanosti, no jeho bohatstvo v podobe prírodných hodnôt je nevyčísliteľné. O prírodnom poklade, ktorým sme boli obdarení, nás pravidelne presviedčajú reakcie návštevníkov z iných kútov Slovenska i Európy.
Žriedlom rôznych udalostí a zaujímavostí zo života občanov gemerskej obce Muráň sú aj pre Maj Gemer ich obecné Muránske noviny. Neraz som sa pozrel do ich obsahu a vždy som našiel to, čo by mohlo byť zaujímavé i pre ostatných návštevníkov stránky. Dnes vám sprostredkúvam zaujímavý príspevok známej autorky spomedzi Muránčanov, ktorá sa podpisuje aj skratkou -RS-. V ostatnom čísle týchto novín si spomenula na vyše 60. výročie od začatia výstavby kultúrneho domu. Mne sa celkom páčil, pretože dnešným Muránčanom aspoň v skratke priblížila, ako sa to vlastne bolo, keď sa začalo s budovaním ich kultúrneho stánku. K príspevku je pripojený tiež príspevok ďalšieho autora, ktorý doplnil, čo vlastne Muránčania využili, aby s prispením fondu z Európskej únie dostali novú i kultúrnejšiu tvár tohto stánku pre jeho lepšie využitie.
Nič sa nedá robiť, obecné Muránske noviny ma svojím výzorom, obsahom i vľúdnosťou vždy vedia osloviť a už niekoľko rokov máme spoločné záujmy. Medzi ne patrí zaujímavé oslovenie čitateľov, ktorí pochádzajú z obce, ale aj širokého okolia. Verných čitateľov majú aj v okresnom sídle v Revúcej, ale i ďalej na východ od Jelšavy.
Muránske noviny píšu: Najlepšie klobásky z Pastovníka od Lacka
Napísal(a) Ružena Svoreňová
Medzi moje pravidelné zdroje, ktorými obohacujem stránku Maj Gemer rôznymi zaujímavými príspevkami patria aj Muránske noviny. Teraz som ich využil na uverejnenie článku pani Ruženy Svoreňovej, ktorá už niekoľko rokov, nielen ako autorka, patrí týmto novinám celým telom i dušou. Úpútal ma v nich titulok Najlepšie klobásky z Pastovníka od Lacka.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.