Odboj (125)
V Betliari si rekonštrukciou bojov priblížili vojnové momenty z roku 1919
Napísal(a) Branislav Očkaik
Oblastná organizácia cestovného ruchu Gemer spolu s partnerskými organizáciami usporiadali v Rožňave a v Betliari v dňoch 26. a 27. júla 2024 podujatie "V ťažkých dobách: Boje o Slovensko 1919". Pripomenuli historické momenty z roku 1919, ktoré zasiahli životy obyvateľov regiónu, avšak pre mnohých zostávajú neznámym konfliktom. V Rožňave historici verejnosti priblížili boje o Slovensko prostredníctvom odborných prednášok, zatiaľ čo v Betliari kluby vojenskej histórie z krajín V4 predviedli návštevníkom autentickú rekonštrukciu vojny s použitím vojnovej techniky a pyrotechniky.
Pekné počasie 13. apríla 2024 využili niektorí členovia ZO SZPB arm. generála Ludvika Svobodu v Čiernom Potoku, okres Rimavská Sobota, na „poznávaciu vychádzku“ na najvyšší vrch v okolí VEĽKÝ BUČEŇ. Cestujúcim vlakom, autobusom, autom z Lučenca na Fiľakovo, alebo na Rimavskú Sobotu je známy tým, že nad vrcholcami stromov sa týči „strieborná“ kopula, ktorá neunikne žiadnemu oku. Niektorí tvrdia, že je to vodojem, iní, že je to vysielač, či telekomunikačný vykrývač mobilných sietí...
V skutočnosti je to letecké navigačné zariadenie, slúžiace aj na navigáciu lietadiel na letisko v Boľkovciach pri Lučenci. Za „hlbokej totality“ sa z tohto letiska lietalo na L-410 do Bratislavy – Prahy a dokonca až do Karlových Varov.
Po skončení pochodu bol pre účastníkov pripravený guláš a pri pamätníku obetí maďarských fašistov v Čiernom Potoku položili účastníci kvety a poklonili sa týmto obetiam, ktorých mená sú na priečelí pamätníka. Evanjelický farár Marian Bodolló krátkou modlitbou dal požehnanie obetiam fašizmu aj vo všeobecnosti a prečítal svoj príspevok o evanjelickom profesorovi Dietrichovi Bonhoefferovi, ktorého Nemci popravili rovnako ako našich občanov vo Flossenbürgu.
Najhroznejší vojnový konflikt v dejinách ľudstva predstavovala II. svetová vojna, ktorú rozpútalo Nemecko. Jej začiatok je datovaný rokom 1939, keď Nemecko pod vedením diktátora Adolfa Hitlera napadlo Poľsko. O niekoľko dní na to napadli aj Sovietsky zväz. Vojna si vyžiadala až 85 miliónov obetí. Počas nej boli zničené mestá, dediiny..., a ľudia zažili traumy, ktoré poznačili ich celý život. Do II. svetovej vojny sa, okrem Sovietskeho zväzu, postupne zapojili viaceré krajiny sveta a Spojenci bojovali spoločne proti nacistom a fašistom. Pripomeňme si, že koniec II. svetovej vojny je ohraničený podpísaním kapitulácie Nemecka dva razy. Prvý raz 7. mája 1945 v Remeši vo Francúzsku. Druhýkrát na žiadosť Sovietskeho zväzu, zvlášť Stalina, bol akt kapitulácie opakovaný 8. mája 1945 v Berlíne na predmestí Karlshorst. Odvtedy si na tento deň spomíname na celom svete ako na Deň víťazstva. Jeho význam si každoročne pripomínajú aj obyvatelia Gemera. Tak tomu bolo i tohto roku. Medzi inými mestami a dedinami i v okresných mestách Revúca, Rožňava a Rimavská Sobota.
Udalosti sú vždy poznačené rôznymi príhodami. Jednou z takých je aj príhoda, ktorú našli napísnú pred viacerými rokmi na povale jedného rodinného domu a týkala sa obdobia Slovenského národného povstania z regiónu Gemera. Dnes, keď si pripomíname 79. výročie konca 2. svetovej vojny je naším príspevkom k tejto smutnej udalosti. Autor je doteraz neznámy, ale podľa obsahu ho písala ženská ruka.
"Čas odmeriava 32. rok odvtedy, čo sa v tisovských horách rozhoreli partizánske vatry. Ich žiaru bolo vidieť ďaleko. Bola akýmsi impulzom pre slovenských chlapov blízkeho i ďalekého okolia. Okamžite začali vymienať roľnicke pluhy za samopal, učitelia perá za pušky. Študenti, robotníci a všetci oddaní a zdraví muži húfom odchádzali do hôr pomáhať oslobodzovať našu vlasť od nepriateľov.
Stredný i horný Gemer si s úctou pripomenuli 79. výročie oslobodenia spod fašizmu
Napísal(a) MG - MM, JK
V týchto januárových dňoch pred 79. rokmi oslobodenecké vojská Červenej armády, v radoch ktorej proti nemeckému fašizmu bojovali aj vojaci rumunskej armády a vojská 2. ukrajinského frontu a za cenu ľudských životov priniesli slobodu aj obyvateľom obcí horného a stredného Gemera. Túto nezabudnuteľnú udalosť si v týchto dňoch pripomínajú mnohé obce nášho regiónu. Uverejňujeme preto príspevky z osláv aspoň z dvoch našich okresných miest Rožňavy a Revúcej, aby sme najmä mladej generácii pripomínali, že boje za slobodu stáli milióny životov nielen vojakov, ale aj civilov padlých v tejto vojne, ktorá sa už ale nikdy nesmie zopakovať. Aby sme nezabúdali na históriu a natrvalo sa z nej poučili.
Oslobodenie spod nemeckého fašizmu si dôstojne pripomenuli i Poltárčania
Napísal(a) J. Pupala
Stalo sa už tradíciou, že primátor mesta Poltár, pán Peter Sitor, k výročiu oslobodenia mesta zvoláva mestské zastupiteľstvo, za účasti zástupcov spoločenských organizácií a osobitne predsedu ZO SZPB v Poltári pána Jána Iždinského a spolu prerokujú organizačné zabezpečenie spomienkových osláv oslobodenia mesta Červenou armádou.
Vzhľadom k tomu, že 79. výročie oslobodenia pripadá na víkendový deň, termín určili na piatok 12.1.2024, a to najmä z dôvodu, aby sa spomienkových osláv mohli zúčastniť aj žiaci základných a stredných škôl v meste.
Pred začiatkom spomienkových osláv sa účastníci zhromažďovali pred Kultúrnym domom, kde im pripravili teplé nápoje pani Karin Janisová a Jozefína Očenášova a ponúkali čakajúcich účastníkov ešte teplými pampúchmi (šiškami) s marhuľovou plnkou.
Nezabúdajme – Sloboda prichádzala na Gemer v januári 1945
Napísal(a) MG od
V týchto dňoch si aj obyvatelia obcí horného a stredného Gemera pripomínajú 79. výročie oslobodenia od fašizmu. Nezabúdajme, že aj za cenu ľudských životov nám ju priniesli príslušníci osloboditeľských armád v tesnej súčinnosti s ČA a útočnou činnosťou armád pravého krídla 2. ukrajinského forntu, v rámci ktorého bojovala aj rumunská armáda. Pripomeňme si toto výročie aj na stránke Maj Gemer, kde uverejňujeme prehľad oslobodzovania obcí tohto regiónu podľa abecedy: Ardovo 11.1.1945, Bohúňovo 12.1.1945, Betliar 23.1.1945, Brdárka 25.1.1945, Bôrka 21.1.1945, Brzotín 22.1.1945, Čierna Lehota 24.1.1945, Čoltovo 23.12.1944, Dlhá Ves 26.12.1944, Dobšiná 27.1.1945, Dobšinská Ľadová Jaskyňa 28.1.1945, Dobšinská Maša 27.1.1945, Domica 11.1.1945, Drnava 21.1.1945, Gemerská Hôrka 12.1.1945, Gemerská Poloma 23.1.1945, Gemerský Sad 17.1.1945, Gočovo 20.1.1945, Gombasek 27.1.1945, Hanková 24.1.1945, Henckovce 24.1.1945, Honce 21.1.1945, Hrhov 17.12.1944, Hrušov 17.12.1944, Hucín 16.1.1945, Chyžné 23.1.1945, Jablonov n/Turňou 17.12.1944,
V Revúcej sa rozozvučali Zvony mieru pre vojnových veteránov
Napísal(a) MG od
O 11. hodine a 11. minúte dňa 11. novembra 2023 sa rozozvučali v Revúcej ZVONY MIERU. To zároveň oznamovali nielen obyvateľom Revúcej, ale i do celého sveta, že v tento deň si pripomíname Medzinárodný deň vojnových veteránov. Spojili sa tak s celým Slovenskom, s miestami pietnych slávností, kde sa vznášal smútok rodín i blednúce spomienky na otcov, synov či bratov padlých v ostatných dvoch svetových vojnách. Vyplývalo to aj z úvodu krátkej informácie, ktorou sa pridali Revúčania k tomuto pietnemu aktu na sociálnej sieti. Kahance pietnej spomienky horeli pri mnohých pomníkoch padlých vojakov a náhrobné kamene, ako symboly večnosti, nám boli odkazom, aby sme nezabúdali a pripomínali si nielen hrdinstvo týchto vojakov, ale aj cieľ kvôli ktorému zahynuli, keď bojovali za svet bez vojen, za pokoj či spoluprácu medzi národmi.
Kahance sa rozsvietili i na hrobe vojaka z prvej svetovej vojny, legionára Antonína Doležela, rodáka z moravskej obce Chrudichromy, ktorý zahynul neďaleko Revúcej 16. júna 1919 ako 21-ročný. Vďační Revúčania mu v tomto okresnom meste pripravili miesto na večný odpočinok, o ktorý sa s úctou starajú.
Odbojári a gymnazisti z Revúcej v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau spoznali svet neľudského teroru
Napísal(a) H. Puterová
Návšteva Osvienčimu. Pochmúrne počasie 19.9.2023 sprevádzalo našu návštevu koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, ktorú absolvovali členovia SZPB gen. Viesta Revúca s jeho predsedom pánom Jánom Kochanom a študentami gymnázia MK v Revúcej. Podrobné svedectvá nám za múrmi tábora detailne priblížila delegátka. Na vlastné oči sme videli autentické prostredie, ktoré v nás ešte dlho zanechá smútok, strach a dojmy z genocídy. Smrť v ňom našlo vyše milión ľudí. Na znak úcty k obetiam holokaustu sme k múru smrti položili spomienkový veniec a poklonili sa. Naša prehliadka pokračovala do neďalekej dedinky Brezinka, kde bol vyhladzovaci tábor. Tu sme mali možnosť vidieť miesta, kde boli taktiež spáchané hrôzy, ktoré len ťažko opíšu slová "svet neľudského teroru".
Oblastná organizácia SZPB v Rožňave po štvorročnom období hodnotila svoju činnosť
Napísal(a) M. Malček
Po štvorročnom období hodnotila 10. marca 2023 oblastná organizácia SZPB v Rožňave svoju činnosť. Za toto obdobie podľa správy o činnosti, ktorú predniesol predseda Oblastného výboru SZPB pán JUDr. Juraj Bernár, členovia ZO splnili aj napriek pandemickým opatreniam v rokoch 2020 až 2022 úlohy stanovené na XVII. zjazde SZPB. Významnú úlohu tu zohrali mnohopočetné Základné organizácie v Revúcej, Rožňave, Vyšnej Slanej a v Dobšinej, ktoré dokázali aj v priebehu obmedzení získavať nových členov, ale aj organizovať spomienkové zhromaždenia, návštevy pamätných miest v spojitosti s národnooslobodzovacím bojom proti fašizmu. Vyzdvihnutá bola práca výborov ZO a spolupráca s miestnou samosprávou. Poďakovanie v hodnotiacej správe pripadlo aj Historicko-dokumentačnej komisii, ktorá nielenže zdokumentovala životné príbehy niektorých súčasných, ale i bývalých členov SZPB, ale hlavne sa jej podarilo ich zverejniť v knižnej podobe.
Viac...
Pripojili sme sa k Říčanskej výzve, oslovujúcej obce a mestá v ČR i v Európe k dôstojnej piete a spomienkam na obete vojen, ozbrojeného násilia, bez rozdielu, či patrili k víťazným alebo porazeným armádam, vyznávali rôzne náboženstvá, či boli rôznych národností alebo rás.
Dnešný deň sme venovali pamiatke vojnových veteránov. Z histórie vieme, že 11. novembra 1918 o 11-tej hodine a 11-tej minúte zaznela posledná salva pri podpise prímeria vo francúzskom Compiègne, čím sa skončila prvá svetová vojna, ktorá trvala viac ako štyri roky.
Preto sa dnes 11. novembra o 11. hodine a 11. minúte rozozvučali v našom meste zvony na počesť vojakov, ktorí padli v bojoch za našu slobodu a životy.
Členovia ZO SZPB gen. Viesta v Revúcej sa 13.10.2022 vybrali na návštevu miest, ktoré súvisia s oslobodzovaním Slovenska.
Horský priechod Dukla je spojený s jedným naším členom. Otec nášho člena Janko Levický v období II. svetovej vojny prešiel na stranu Červenej armády. Absolvoval výcvik v Jefremove a kráčal so spolubojovníkmi k bráne našej vlasti od Krosna k Dukle. Tam sa zúčastnil bojov pri vstupe na naše územie. Nerád rozprával o tom období. Boli to ťažké chvíle, každou sekundou hrozilo, že príde o život, ale hnala ho túžba vstúpiť ako osloboditeľ na územie svojej vlasti. Tam, odkiaľ prichádzala sloboda, sme boli aj my.
Svoju púť sme začali na cintoríne pri pamätníku na horskom priechode Dukla v blízkosti štátnych hraníc s Poľskom. Tu sme pri pamätníku položili venček a vzdali hold tisíckam padlých, ktorí sú pochovaní v hromadných hroboch. Tu sme si prezreli, kde prebehla druhá najväčšia horská bitka 2. svetovej vojny.
9. máj 2022 v Revúcej
Človek je obdarený jedným mimoriadnym darom – pamäťou. Pamätáme si ľudí, zážitky, veci, udalosti...
Tam, kde sa končí naša pamäť ako jednotlivca, opierame sa o pamäť našich otcov a mám, učiteľov, ľudí, ktorým dôverujeme a ktorí nám s láskou odovzdávajú poznatky svojich pamätí. A tak sa vlastne buduje kolektívna pamäť – rodiny, spoločenstva, národa, ľudstva... Prostredníctvom periskopu pamätí svojich predkov dovidíme ďaleko do minulosti a súc tak poučení, môžeme sa správne rozhodovať v prítomnosti. Tak, aby sme neopakovali minulé chyby, alebo aby sme sa neklaňali takým, čo nie sú toho hodní, ale vzdali česť tomu, kto si takú česť zaslúži.
Červenoarmejec plk. v. v. Ladislav Sládek nás navždy opustil
Napísal(a) J. Pupala
Dňa 29.1.2022 nás zarmútila smutná správa, že v nemocnici v Rimavskej Sobote, po dlhej liečbe po úraze nás navždy opustil bývalý príslušník 2. ukrajinského frontu plk. v. v. Ladislav Sládek.
Náš hrdina „SALDYK“, ako ho spolubojovníci Červenej armády volali, dňa 27.1.2022 v dopoludňajších hodinách vo svojom byte neštastne spadol a pri páde si spôsobil zlomeninu stehennej kosti. Po prevoze do nemocnice a po chirurgickom zákroku sa zo začiatku jeho zdravotný stav vyvíjal priaznivo, no po niekoľkých dňoch nastali komplikácie a musela mu byť podávaná transfúzia krvi.
Po určitej stabilizácii jeho zdravotného stavu časom nastali ďalšie komplikácie a, žiaľ, dňa 29.1.2022 krátko popoludní následkom úrazu v nemocnici skonal.
Patrí poďakovanie nezištným darcom krvi Dr. Marianovi Bodollovi, Slavomírovi Skalákovi, Bc. Alžbete Pupalovej a Marcelovi Reichelovi, ktorí ochotne na meno nášho hrdinu darovali krv.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.