Odboj (125)
Uctění smrti padlého velitele partyzánského oddílu Jana Žižky, Jána Ušiaka v Čeladné
Napísal(a) V. Hýža
V Čeladné (Čechy) proběhl 3. 11. 2021 pietní akt k uctění smrti padlého velitele partyzánského oddílu Jana Žižky, Jána Ušiaka a dalších partyzánů.
Členové Oblastního výboru ČSBS Opava se každoročně vydávají uctít smrt Jána Ušiaka, velitele partyzánského oddílu Jana Žižky k jeho hrobu v Čeladné. Nejdříve jsme položili kytici u památníku na místě, kde byli popraveni Oldřich Machander a Karel Winkler. Oba dojeli v noci pro Jána Ušiaka, který se po přepadení u Čertova mlýna 2. 11. 1944 ukrýval v hostinci na Martiňáku. V noci ho dovezli do domku stařenky Macurové a posléze do domu Oldřicha Machandra, kde se Ušiak v obklíčení 3. 11. 1944 zastřelil. Pak jsme položili kytici u hrobu Jána Ušiaka. (Ján Ušiak sa narodil 5. októbra 1914 v Budinej, okres Lučenec.) S ním je tam pohřben také Jefim Pugačev, který zemřel 2. 5. 1945 na následky zranění v Čeladné a dva neznámí partyzáni, kteří padli při obklíčení na Kněhyni 3. 11. 1944.
Plukovník vo výslužbe Ladislav Sládek si prevzal medailu Jozefa Gabčíka „Za zásluhy“
Napísal(a) JUDr. J. Pupala
Prezident Klubu vojenských výsadkárov SR pplk. Viktor Puchoň udelil medailu Jozefa Gabčíka „Za zásluhy“ plk. v. v. Ladislavovi Sládekovi 18. 10. 2021. Podľa želania mu medaila bola odovzdaná pri pomníku padlých hrdinov Červenej armády v Rimavskej Sobote. Na slávnosti boli, okrem manželky vyznamenaného, pani Ruženy Sládekovej, tiež prítomní: tajomník klubu plk. v. v. Ing. Jozef Pračko, Alexander Lilge, plk. Ing. Ivan Salaši, evanjelický farár PhDr. Marian Bodológ a predsedu ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku pplk. v. v. JUDr. Jozef Pupala.
Ladislav Sládek, ktorý sa tohto roku dožil krásnych 93 rokov, bojoval v 2. svetovej vojne v zostave 2. ukrajinského frontu pod velením maršála ZSSR Rodiona Jakovleviča Malinovského.
Zajtra (28. októbra) si pripomíname deň vzniku prvej Československej republiky (1918). O tento náš spoločný demokratický štát Čechov, Slovákov a ďalších národností v jeho rámci sa zaslúžili domáci odboj v Čechách, na Morave a na Slovensku, a popritom tiež náš zahraničný odboj, predstavovaný najmä našimi vojenskými jednotkami – légiami bojujúcimi po boku spojeneckých krajín Dohody na všetkých frontoch Veľkej vojny (1914 – 1918). Tie aj po vojne museli brániť mladú republiku proti zahraničným výbojom na Těšínsku a severnom Slovensku proti Poľsku či na juhu Slovenska proti maďarským revolučným gardám.
Legionári stáli pri kolíske slovenskej slobody a česko-slovenskej štátnosti, teda aj našej súčasnej slovenskej štátnosti. Boli to tisíce Slovákov, ktorí s Čechmi bok po boku riskovali svoje životy v prvom odboji (1914 – 1920) i v druhom odboji (1939 – 1945). Bojovali v Slovenskom národnom povstaní a po februári 1948 boli prenasledovaní. Riskovali všetko a priniesli aj „daň krvi“.
V rámci výročia SNP odhalili informačno-turistickú tabuľu o druhej svetovej vojne v Gemerskej Polome
Napísal(a) MG mž
„V piatok 27.8.2021 si pripomínali obyvatelia Gemerskej Polomy historické udalosti spred 77 rokov. Najprv o 12-tej hodine pietnou spomienkou a kladením vencov pri príležitosti 77. výročia Slovenského národného povstania. Vence položili k pomníku padlých hrdinov na Námestí SNP, na Krutákovej a na Flôse. Súčasťou pietnej spomienky bolo aj odhalenie informačno-turistickej tabule pred Obecným úradom Druhá svetová vojna v Gemerskej Polome.
V sobotu 28.8.2021 mladý študent obce Samuel Sebastián Očkaík predstavil svoju prezentáciu o živote v Polome počas druhej svetovej vojny. Obdivuhodný záujem mladého muža o históriu nielen svojej rodnej obce, ale aj o dianí na Slovensku prierezom storočí.“ Napísala nám o tom tajomníčka OblO SZPB v Rožňave pani Mária Žolnová, ktorá priložila k tejto informácii i niekoľko fotografií.
Štefan Kapec: Ďakujem všetkým, ktorí si spomenuli na moje 90. narodeniny
Napísal(a) J. Pupala
Štefan Kapec z obce Čierny Potok sa dožil 25. januára 2021 krásnych 90 rokov. Narodil sa v osade Hodoš ako prvé dieťa rodičom Štefanovi Kapcovi a Marte, rodenej Sabíňovej. Dnes spomínaná osada patrí do obce Čierny Potok v okrese Rimavská Sobota.
Aj nášmu jubilantovi sa v pamäti z času na čas pripomínajú zážitky z mladších čias, keď územie rodnej osady pripadlo horthyovskému Maďarsku. V škole sa vtedy nesmelo hovoriť po slovensky ani cez prestávky. Starších spolužiakov s potešením „úr tanitó“ Kovács zapriahal aj do pluhov, aby orali jeho záhradu a rodičov takto „zotročovaných“ chlapcov, ktorí sa pánovi učiteľovi núkali, že mu prídu zorať záhradu koňmo, taktiež fyzicky napádal a vyhnal ich preč, s poznámkou, ak sa vám nepáči, zapriahnem aj vás – „buta tótok“. Ťažko znášal malý Štefan aj iné príkoria, ktoré sa mu v tom čase nielen v škole dostávalo.
Bojovník s tvrdým koreňom - svobodovec Jozef Špitál oslávil 99 rokov
Napísal(a) J. Pupala
V roku obmedzovania slobody, napriek celosvetovej, a na Slovensku osobitne, hektickej psychóze sa udiali bez pozornosti médií nielen celoštátnych, ale aj regionálnych, pozoruhodné udalosti. Napriek obmedzeniam sa uskutočňovali oslavy konca druhej svetovej vojny, výročia SNP, výročia Karpatsko-duklianskej operácie, takmer za vylúčenia širokej verejnosti, si niektorí štátnici, organizácie uctili pamiatku bojovníkov proti fašizmu v rokoch 1938 – 1945. Žiaľ, čím ďalej od Bratislavy, či Banskej Bystrice sa „akosi“, možno z preventívnych opatrení, zabudlo na hrdinov z regiónov a osobitne z regiónu, ktorý bol okupovaný maďarským fašistom, admirálom „balatonskej flotily“ Horthym.
Inak si neviem vysvetliť, že na antifašistov a obete fašizmu odvlečených do koncentračných táborov, napr. z okresu Rimavská Sobota, si dokázal spomenúť pri príležitosti 75. výročia víťazstva nad fašizmom prezident Ruskej federácie a udelil siedmim ešte žijúcim obetiam – bojovníkom pamätné medaily, ale na Slovensku sa nenašla žiadna inštitúcia, ktorá by si ocenila týchto hrdinov, SZPB nevynímajúc.
Uctění tragické smrti Jána Ušiaka, velitele partyzánského oddílu Jana Žižky v Čeladné
Napísal(a) Václav Hýža
Členové Oblastního výboru Českého svazu bojovníků za svobodu (ČSBS) Opava se každoročně vydávají uctít smrt Jána Ušiaka, velitele partyzánského oddílu Jana Žižky k jeho hrobu v Čeladné.Tak tomu bylo i letos 3.11.2020. Museli jsme být maximálně po dvou a v odstupu 2 m. Nejdříve jsme položili kytici u památníku na místě, kde byli popraveni Oldřich Machander a Karel Winkler. Oba dojeli v noci pro Jána Ušiaka, který se po přepadení u Čertova mlýna 2. 11. 1944 ukrýval v hostinci na Martiňáku. V noci ho dovezli do domku stařenky Macurové a posléze do domu Oldřicha Machandra, kde se Ušiak v obklíčení 3. 11. 1944 zastřelil. Pak jsme položili kytici u hrobu Jána Ušiaka. S ním je tam pohřben také Jefim Pugačev, který zemřel 2. 5. 1945 na následky zranění v Čeladné a dva neznámí partyzáni, kteří padli při obklíčení na Kněhyni 3. 11. 1944.
Nakonec jsme předali starostovi Pavolu Lukšovi pamětní medaili II. stupně za záslužnou péči o odkaz bojovníků proti nacizmu. Místostarostce Věře Golové jsme předali medaili III. stupně, taktéž za záslužnou péči o odkaz bojovníků proti nacizmu.
Doufejme, že příští rok bude příznivější.
Vyznamenanie generála Viesta prevzal aj červenoarmejec Ladislav Sládek z Rimavskej Soboty
Napísal(a) J. Pupala
V Revúcej sa dňa 24.9.2020 konalo spomienkové zhromaždenie pri príležitosti nedožitých 130. narodenín hrdinu SNP armádneho generála Rudolfa Viesta. Na pozvanie primátora mesta Revúca bol na spomienkové oslavy pozvaný aj plk. v. v. Ladislav Sládek, teraz bytom v Rimavskej Sobote. K tomuto podujatiu sa vraciame príspevkom nášho spolupracovníka Jozefa Pupalu z Čierneho Potoka, aby sme pripomenuli v ňom osobnosť jediného červenoarmejca, ktorý z nášho regiónu prežil tragické časy druhej svetovej vojny a napriek pokročilému veku sa dožil i súčasného slobodného života.
Vo veku 92 rokov dotĺklo srdce statočného človeka Artúra Szobonyu
Napísal(a) J. Pupala
Po dlhej chorobe, vo veku 92 rokov a necelých päť mesiacov dňa 9.9.2020 popoludní v nemocnici v Hnúšti dotĺklo srdce statočného človeka, nášho hrdinu Artúra Szobonyu.
V neďalekej obci Šankovce (dnes súčasť Gemerskej Vsi) sa dňa 17. apríla 1928 chudobným manželom Júlii Szobonyovej, rod. Forgáčovej a Vincentovi Szobonyovi narodil syn, ktorého pomenovali neobvyklým menom ARTÚRKO.
Manželom Szobonyovcom na narodilo celkom 14 detí, z ktorých však prežilo len sedem. Súrodenci – traja chlapci a štyri dievčatá – od útleho veku boli vedení k práci na malom gazdovstve a tak prispievali k zabezpečeniu obživy rodiny.
Tvrdý život však dokázali deti prežívať plnými dúškami.
Viac...
Spomienky Ladislava Tomka z Rožňavského Bystrého na vojnu a SNP
Napísal(a) L. Tomko
Celá naša pokroková spoločnosť si v týchto dňoch pripomína 76. výročie Slovenského národného povstania. Spomienky najmä živých účastníkov sú nezabudnuteľné a najlepšie charakterizujú udalosť, ktorej sa chopil malý slovenský národ. Jeden z tých, ktorý napísal aj o tejto udalosti bol v tých časoch iba 16-ročný Ladislav Tomko, ktorý pochádza z malej baníckej obce na hornom Gemeri – z Rožňavského Bystrého. V tom čase dedinky, ktorá bola na pomedzí Slovenska s Maďarskom. Svoj život opísal v malej knižôčke, ktorú nazval Neostať stáť. Využívam z nej iba tú časť, v ktorej ako študent prežíval práve v tomto období v baťovskej fabrike vo Svite. Dnes má pán Ladislav Tomko 92 rokov. Ale teraz už nechám rozprávať autora spomienok na minulé roky. Snáď aj tie nám súčasníkom pomôžu vypovedať viac ako len skromný pomník hrdinom SNP, ktorý hrdo stojí na cintoríne v Rožňavskom Bystrom.
Taký bol Ďuro Báči od Kurtinie
Napísal(a) Juraj Kušnier mladší s rodinou
Som rodákom z Gemerskej Polomy a ako správny lokálpatriot sa pravidelne zaujímam a situáciu v mojom rodisku, k čomu využívam hlavne osobný styk a v neposlednom rade Polomské noviny, ktoré mi pravidelne doručí moja sestra.
Z týchto novín som zistil, že sú uverejnené rôzne príspevky o účastníkoch v SNP, predovšetkým o obyvateľoch Gemerskej Polomy.
Jedným z nich bol aj môj otec – jednoducho ho volali Ďuri báči od Kurtinie. Všetci obyvatelia Gemerskej Polomy mi určite dáte za pravdu, že to bol človek, ktorý sa nikdy nechválil tým, čo vykonal, kde pôsobil, napríklad v SNP a podobne.
Môj otec tieto skutočnosti nosil v sebe a nerozoberal ich ani v najbližšom rodinnom kruhu.
Na základe môjho rozhovoru v Reflexe TV Markíza zo dňa 7. mája 2020 a publikovaniu mojej cesty po „Studenom Potoku“ v médiach ozval sa pán Ján Iždinský, predseda ZO SZPB v Poltári a oslovil ma, že by sa so mnou stretol pán Ján Kružliak, bytom Kalinovo okr. Lučenec, aby ma podrobnejšie oboznámil s „Partizánskou republikou“ v oblasti ZIMNÉHO POTOKA – HRNČIARKY. Zo zaujímavosti som ponuku prijal, a tak sme sa 9. 7. 2020 stretli a odobrali sa z „koravírusu“ do hôr po partizánskych chodníčkoch na trase Cinobaňa – Katarínska Huta – Zimný Potok – Hrnčiarky – Krtiny – Priekaz – Bučníky – Dudorovo. Vodičom auta bol Janko Brezina, pokladník ZO SZPB Poltár a okrem mňa nás sprevádzal aj predseda uvedenej organizácie Ján Iždinský.
Pán Ján Kružliak sa narodil po vojne v roku 1953 v Lučenci, ale jeho rodičia bývali do roku 1968 na Dudorove.
ODKAZ BRATOM POLIAKOM K 76. VÝROČIU OSLOBODENIA MAJDANKU
Napísal(a) J. Pupala
Komu čas nevymazal z hlavy pamäť, tak je všeobecne známe, že 15. januára 1945 začala Červená armáda tzv. Jaselsko-oderskú ofenzívu, ktorú Hlavný stan naplánoval aj na žiadosť „stonajúcich“ západných spojencov, ktorí si nevedeli rady s budúcim priateľmi Nemcami (len podľa oficiálnych priznaní USA zamestnali viac ako 40.000 príslušníkov Wermachtu!)
Dňa 28 júla 1944 dosiahli vojská Červenej armády (1. bieloruského frontu) rieku Vislu. Nemecký Wermacht v týchto dňoch od Baltického mora až po hrebene Karpát obdržal drvivé údery vojsk Červenej armády. V tomto období Červená armáda po zdrvujúcich úderoch všetkých druhov vojsk dobyla Lublin a koncentračný tábor Majdanek!































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-