Odboj (125)
Uctění smrti padlého velitele partyzánského oddílu Jana Žižky, Jána Ušiaka v Čeladné
Napísal(a) V. Hýža
V Čeladné (Čechy) proběhl 3. 11. 2021 pietní akt k uctění smrti padlého velitele partyzánského oddílu Jana Žižky, Jána Ušiaka a dalších partyzánů.
Členové Oblastního výboru ČSBS Opava se každoročně vydávají uctít smrt Jána Ušiaka, velitele partyzánského oddílu Jana Žižky k jeho hrobu v Čeladné. Nejdříve jsme položili kytici u památníku na místě, kde byli popraveni Oldřich Machander a Karel Winkler. Oba dojeli v noci pro Jána Ušiaka, který se po přepadení u Čertova mlýna 2. 11. 1944 ukrýval v hostinci na Martiňáku. V noci ho dovezli do domku stařenky Macurové a posléze do domu Oldřicha Machandra, kde se Ušiak v obklíčení 3. 11. 1944 zastřelil. Pak jsme položili kytici u hrobu Jána Ušiaka. (Ján Ušiak sa narodil 5. októbra 1914 v Budinej, okres Lučenec.) S ním je tam pohřben také Jefim Pugačev, který zemřel 2. 5. 1945 na následky zranění v Čeladné a dva neznámí partyzáni, kteří padli při obklíčení na Kněhyni 3. 11. 1944.
Plukovník vo výslužbe Ladislav Sládek si prevzal medailu Jozefa Gabčíka „Za zásluhy“
Napísal(a) JUDr. J. Pupala
Prezident Klubu vojenských výsadkárov SR pplk. Viktor Puchoň udelil medailu Jozefa Gabčíka „Za zásluhy“ plk. v. v. Ladislavovi Sládekovi 18. 10. 2021. Podľa želania mu medaila bola odovzdaná pri pomníku padlých hrdinov Červenej armády v Rimavskej Sobote. Na slávnosti boli, okrem manželky vyznamenaného, pani Ruženy Sládekovej, tiež prítomní: tajomník klubu plk. v. v. Ing. Jozef Pračko, Alexander Lilge, plk. Ing. Ivan Salaši, evanjelický farár PhDr. Marian Bodológ a predsedu ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku pplk. v. v. JUDr. Jozef Pupala.
Ladislav Sládek, ktorý sa tohto roku dožil krásnych 93 rokov, bojoval v 2. svetovej vojne v zostave 2. ukrajinského frontu pod velením maršála ZSSR Rodiona Jakovleviča Malinovského.
Zajtra (28. októbra) si pripomíname deň vzniku prvej Československej republiky (1918). O tento náš spoločný demokratický štát Čechov, Slovákov a ďalších národností v jeho rámci sa zaslúžili domáci odboj v Čechách, na Morave a na Slovensku, a popritom tiež náš zahraničný odboj, predstavovaný najmä našimi vojenskými jednotkami – légiami bojujúcimi po boku spojeneckých krajín Dohody na všetkých frontoch Veľkej vojny (1914 – 1918). Tie aj po vojne museli brániť mladú republiku proti zahraničným výbojom na Těšínsku a severnom Slovensku proti Poľsku či na juhu Slovenska proti maďarským revolučným gardám.
Legionári stáli pri kolíske slovenskej slobody a česko-slovenskej štátnosti, teda aj našej súčasnej slovenskej štátnosti. Boli to tisíce Slovákov, ktorí s Čechmi bok po boku riskovali svoje životy v prvom odboji (1914 – 1920) i v druhom odboji (1939 – 1945). Bojovali v Slovenskom národnom povstaní a po februári 1948 boli prenasledovaní. Riskovali všetko a priniesli aj „daň krvi“.
V rámci výročia SNP odhalili informačno-turistickú tabuľu o druhej svetovej vojne v Gemerskej Polome
Napísal(a) MG mž
„V piatok 27.8.2021 si pripomínali obyvatelia Gemerskej Polomy historické udalosti spred 77 rokov. Najprv o 12-tej hodine pietnou spomienkou a kladením vencov pri príležitosti 77. výročia Slovenského národného povstania. Vence položili k pomníku padlých hrdinov na Námestí SNP, na Krutákovej a na Flôse. Súčasťou pietnej spomienky bolo aj odhalenie informačno-turistickej tabule pred Obecným úradom Druhá svetová vojna v Gemerskej Polome.
V sobotu 28.8.2021 mladý študent obce Samuel Sebastián Očkaík predstavil svoju prezentáciu o živote v Polome počas druhej svetovej vojny. Obdivuhodný záujem mladého muža o históriu nielen svojej rodnej obce, ale aj o dianí na Slovensku prierezom storočí.“ Napísala nám o tom tajomníčka OblO SZPB v Rožňave pani Mária Žolnová, ktorá priložila k tejto informácii i niekoľko fotografií.
Štefan Kapec: Ďakujem všetkým, ktorí si spomenuli na moje 90. narodeniny
Napísal(a) J. Pupala
Štefan Kapec z obce Čierny Potok sa dožil 25. januára 2021 krásnych 90 rokov. Narodil sa v osade Hodoš ako prvé dieťa rodičom Štefanovi Kapcovi a Marte, rodenej Sabíňovej. Dnes spomínaná osada patrí do obce Čierny Potok v okrese Rimavská Sobota.
Aj nášmu jubilantovi sa v pamäti z času na čas pripomínajú zážitky z mladších čias, keď územie rodnej osady pripadlo horthyovskému Maďarsku. V škole sa vtedy nesmelo hovoriť po slovensky ani cez prestávky. Starších spolužiakov s potešením „úr tanitó“ Kovács zapriahal aj do pluhov, aby orali jeho záhradu a rodičov takto „zotročovaných“ chlapcov, ktorí sa pánovi učiteľovi núkali, že mu prídu zorať záhradu koňmo, taktiež fyzicky napádal a vyhnal ich preč, s poznámkou, ak sa vám nepáči, zapriahnem aj vás – „buta tótok“. Ťažko znášal malý Štefan aj iné príkoria, ktoré sa mu v tom čase nielen v škole dostávalo.
Bojovník s tvrdým koreňom - svobodovec Jozef Špitál oslávil 99 rokov
Napísal(a) J. Pupala
V roku obmedzovania slobody, napriek celosvetovej, a na Slovensku osobitne, hektickej psychóze sa udiali bez pozornosti médií nielen celoštátnych, ale aj regionálnych, pozoruhodné udalosti. Napriek obmedzeniam sa uskutočňovali oslavy konca druhej svetovej vojny, výročia SNP, výročia Karpatsko-duklianskej operácie, takmer za vylúčenia širokej verejnosti, si niektorí štátnici, organizácie uctili pamiatku bojovníkov proti fašizmu v rokoch 1938 – 1945. Žiaľ, čím ďalej od Bratislavy, či Banskej Bystrice sa „akosi“, možno z preventívnych opatrení, zabudlo na hrdinov z regiónov a osobitne z regiónu, ktorý bol okupovaný maďarským fašistom, admirálom „balatonskej flotily“ Horthym.
Inak si neviem vysvetliť, že na antifašistov a obete fašizmu odvlečených do koncentračných táborov, napr. z okresu Rimavská Sobota, si dokázal spomenúť pri príležitosti 75. výročia víťazstva nad fašizmom prezident Ruskej federácie a udelil siedmim ešte žijúcim obetiam – bojovníkom pamätné medaily, ale na Slovensku sa nenašla žiadna inštitúcia, ktorá by si ocenila týchto hrdinov, SZPB nevynímajúc.
Uctění tragické smrti Jána Ušiaka, velitele partyzánského oddílu Jana Žižky v Čeladné
Napísal(a) Václav Hýža
Členové Oblastního výboru Českého svazu bojovníků za svobodu (ČSBS) Opava se každoročně vydávají uctít smrt Jána Ušiaka, velitele partyzánského oddílu Jana Žižky k jeho hrobu v Čeladné.Tak tomu bylo i letos 3.11.2020. Museli jsme být maximálně po dvou a v odstupu 2 m. Nejdříve jsme položili kytici u památníku na místě, kde byli popraveni Oldřich Machander a Karel Winkler. Oba dojeli v noci pro Jána Ušiaka, který se po přepadení u Čertova mlýna 2. 11. 1944 ukrýval v hostinci na Martiňáku. V noci ho dovezli do domku stařenky Macurové a posléze do domu Oldřicha Machandra, kde se Ušiak v obklíčení 3. 11. 1944 zastřelil. Pak jsme položili kytici u hrobu Jána Ušiaka. S ním je tam pohřben také Jefim Pugačev, který zemřel 2. 5. 1945 na následky zranění v Čeladné a dva neznámí partyzáni, kteří padli při obklíčení na Kněhyni 3. 11. 1944.
Nakonec jsme předali starostovi Pavolu Lukšovi pamětní medaili II. stupně za záslužnou péči o odkaz bojovníků proti nacizmu. Místostarostce Věře Golové jsme předali medaili III. stupně, taktéž za záslužnou péči o odkaz bojovníků proti nacizmu.
Doufejme, že příští rok bude příznivější.
Vyznamenanie generála Viesta prevzal aj červenoarmejec Ladislav Sládek z Rimavskej Soboty
Napísal(a) J. Pupala
V Revúcej sa dňa 24.9.2020 konalo spomienkové zhromaždenie pri príležitosti nedožitých 130. narodenín hrdinu SNP armádneho generála Rudolfa Viesta. Na pozvanie primátora mesta Revúca bol na spomienkové oslavy pozvaný aj plk. v. v. Ladislav Sládek, teraz bytom v Rimavskej Sobote. K tomuto podujatiu sa vraciame príspevkom nášho spolupracovníka Jozefa Pupalu z Čierneho Potoka, aby sme pripomenuli v ňom osobnosť jediného červenoarmejca, ktorý z nášho regiónu prežil tragické časy druhej svetovej vojny a napriek pokročilému veku sa dožil i súčasného slobodného života.
Vo veku 92 rokov dotĺklo srdce statočného človeka Artúra Szobonyu
Napísal(a) J. Pupala
Po dlhej chorobe, vo veku 92 rokov a necelých päť mesiacov dňa 9.9.2020 popoludní v nemocnici v Hnúšti dotĺklo srdce statočného človeka, nášho hrdinu Artúra Szobonyu.
V neďalekej obci Šankovce (dnes súčasť Gemerskej Vsi) sa dňa 17. apríla 1928 chudobným manželom Júlii Szobonyovej, rod. Forgáčovej a Vincentovi Szobonyovi narodil syn, ktorého pomenovali neobvyklým menom ARTÚRKO.
Manželom Szobonyovcom na narodilo celkom 14 detí, z ktorých však prežilo len sedem. Súrodenci – traja chlapci a štyri dievčatá – od útleho veku boli vedení k práci na malom gazdovstve a tak prispievali k zabezpečeniu obživy rodiny.
Tvrdý život však dokázali deti prežívať plnými dúškami.
„Mamička, poslednú svoju kartu
posielam azda Ti od Telgartu.
Odpusť svojmu synu
jedinú vinu,
že nechcel voliť bezpečný si kryt,
že za svoj ľud v pole šiel sa biť
a slávne padol.“
Viac...
Spomienky Ladislava Tomka z Rožňavského Bystrého na vojnu a SNP
Napísal(a) L. Tomko
Celá naša pokroková spoločnosť si v týchto dňoch pripomína 76. výročie Slovenského národného povstania. Spomienky najmä živých účastníkov sú nezabudnuteľné a najlepšie charakterizujú udalosť, ktorej sa chopil malý slovenský národ. Jeden z tých, ktorý napísal aj o tejto udalosti bol v tých časoch iba 16-ročný Ladislav Tomko, ktorý pochádza z malej baníckej obce na hornom Gemeri – z Rožňavského Bystrého. V tom čase dedinky, ktorá bola na pomedzí Slovenska s Maďarskom. Svoj život opísal v malej knižôčke, ktorú nazval Neostať stáť. Využívam z nej iba tú časť, v ktorej ako študent prežíval práve v tomto období v baťovskej fabrike vo Svite. Dnes má pán Ladislav Tomko 92 rokov. Ale teraz už nechám rozprávať autora spomienok na minulé roky. Snáď aj tie nám súčasníkom pomôžu vypovedať viac ako len skromný pomník hrdinom SNP, ktorý hrdo stojí na cintoríne v Rožňavskom Bystrom.
Taký bol Ďuro Báči od Kurtinie
Napísal(a) Juraj Kušnier mladší s rodinou
Som rodákom z Gemerskej Polomy a ako správny lokálpatriot sa pravidelne zaujímam a situáciu v mojom rodisku, k čomu využívam hlavne osobný styk a v neposlednom rade Polomské noviny, ktoré mi pravidelne doručí moja sestra.
Z týchto novín som zistil, že sú uverejnené rôzne príspevky o účastníkoch v SNP, predovšetkým o obyvateľoch Gemerskej Polomy.
Jedným z nich bol aj môj otec – jednoducho ho volali Ďuri báči od Kurtinie. Všetci obyvatelia Gemerskej Polomy mi určite dáte za pravdu, že to bol človek, ktorý sa nikdy nechválil tým, čo vykonal, kde pôsobil, napríklad v SNP a podobne.
Môj otec tieto skutočnosti nosil v sebe a nerozoberal ich ani v najbližšom rodinnom kruhu.
Na základe môjho rozhovoru v Reflexe TV Markíza zo dňa 7. mája 2020 a publikovaniu mojej cesty po „Studenom Potoku“ v médiach ozval sa pán Ján Iždinský, predseda ZO SZPB v Poltári a oslovil ma, že by sa so mnou stretol pán Ján Kružliak, bytom Kalinovo okr. Lučenec, aby ma podrobnejšie oboznámil s „Partizánskou republikou“ v oblasti ZIMNÉHO POTOKA – HRNČIARKY. Zo zaujímavosti som ponuku prijal, a tak sme sa 9. 7. 2020 stretli a odobrali sa z „koravírusu“ do hôr po partizánskych chodníčkoch na trase Cinobaňa – Katarínska Huta – Zimný Potok – Hrnčiarky – Krtiny – Priekaz – Bučníky – Dudorovo. Vodičom auta bol Janko Brezina, pokladník ZO SZPB Poltár a okrem mňa nás sprevádzal aj predseda uvedenej organizácie Ján Iždinský.
Pán Ján Kružliak sa narodil po vojne v roku 1953 v Lučenci, ale jeho rodičia bývali do roku 1968 na Dudorove.
ODKAZ BRATOM POLIAKOM K 76. VÝROČIU OSLOBODENIA MAJDANKU
Napísal(a) J. Pupala
Komu čas nevymazal z hlavy pamäť, tak je všeobecne známe, že 15. januára 1945 začala Červená armáda tzv. Jaselsko-oderskú ofenzívu, ktorú Hlavný stan naplánoval aj na žiadosť „stonajúcich“ západných spojencov, ktorí si nevedeli rady s budúcim priateľmi Nemcami (len podľa oficiálnych priznaní USA zamestnali viac ako 40.000 príslušníkov Wermachtu!)
Dňa 28 júla 1944 dosiahli vojská Červenej armády (1. bieloruského frontu) rieku Vislu. Nemecký Wermacht v týchto dňoch od Baltického mora až po hrebene Karpát obdržal drvivé údery vojsk Červenej armády. V tomto období Červená armáda po zdrvujúcich úderoch všetkých druhov vojsk dobyla Lublin a koncentračný tábor Majdanek!
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.