Odboj (125)
Navštívili sme Dargov a vypálené obce na východe Slovenska
Napísal(a) Emil Matejka
V sobotu 3. augusta 2019 sa členovia ZO SZPB gen. Viesta Revúca zúčastnili zájazdu na východné Slovensko, kde sme sa oboznámili s oslobodzovacími bojmi Červenej armády na východnom Slovensku.
Prvou zastávkou bol Dargovský priesmyk. Tu pri pamätníku Červenej armády sme si uctili pamiatku padlých červenoarmejcov položením venca. Čakal nás tu starosta neďalekej obce Bačkov pán Jozef Nemčík, ktorý nás oboznámil s históriou bojov v Dargovskom priesmyku. Ťažké a urputné boje tu prebiehali od 9. 12. 1944 do 18. 1. 1945. V bojoch od Dukly po Dargov padlo, alebo bolo nezvestných 22 000 červenoarmejcov. Nemci pri ústupe vypálili obec Bačkov.
O veliteľoch frontov, divízií, plukov, zväzkov, brigád sú spísané knihy, pamäti autorov. No, pozná niekto osudy radových vojakov v prvej línii – v zákopoch a osobitne vojakov z okupovaného územia Slovenska Horthyho Maďarskom po Viedenskej arbitráži v novembri 1938?
V rokoch okupácie „felvidéku“ regentom Horthym museli aj slovenskí chlapci narukovať v mene admirála do maďarskej armády v boji proti boľševickému ZSSR. Tí, ktorí odmietli a ušli k príbuzným na Slovensko, čakal rovnaký osud – v duchu hesla „za národ za boha“ vo fašistickej armáde Slovenského štátu, po boku Hitlerovho wehrmachtu.
Taký bol osud mnohých slovenských mládencov. Medzi nimi aj Juraj Lakota z Čierneho Potoka, rodák z Detvy-Piešťa, ktorý, aby sa vyhol nástupu do horthyovskej armády ušiel na Slovensko, kde ho čakal rovnaký osud.
Revúcki odbojári za poznaním krutej minulosti navštívili Lidice a Terezín v Čechách
Napísal(a) JUDr. Ján Kochan
V dňoch 17. a 18. júla 2019 usporiadala ZO SZPB gen. Viesta v Revúcej zájazd do Lidíc a Terezína v Českej republike, kde sme si položením vencov uctili pamiatku obetí holokaustu z 2. svetovej vojny. Na cestu sme sa vydali krátko po polnoci, lebo pred nami bola dlhá cesta. Prvú dlhšiu zastávku sme si urobili v družobnom meste Litovel. Tu sme sa zúčastnili prehliadky známeho pivovaru LITOVEL. Naša cesta pokračovala do Kladna, kde sme sa ubytovali v rovnomennom hoteli Kladno. Zatiaľ čo väčšina odpočívala, štvorica z nás sa vybrala do Prahy. Cieľom našej cesty bola návšteva Pravoslávneho katedrálneho chrámu sv. Cyrila a Metoda, kde po prezradení po ťažkom boji bola zlikvidovaná skupina československých parašutistov v službách britskej armády, ktorí vykonali atentát na Reinharda Heydricha, zastupujúceho ríšskeho protektora protektorátu Čechy a Morava. Na priečelí kostola sú stále vyložené fotografie Jana Kubiša a Jozefa Gabčíka, obložené kvetmi, a stopy po streľbe.
Zájazd z Gemera na Nicovô ako odmena pre účastníkov vedomostnej súťaže z histórie druhej svetovej vojny
Napísal(a) JUDr. J. Pupala
Autobus so žiakmi základných škôl z okresu Rimavská Sobota, ktorí sa dňa 5. mája 2019 zúčastnili okresnej vedomostnej súťaže z histórie 2.svetovej vojny, SNP a SZPB, sa vydal ráno 18. 6. 2019 do Liptova na miesta najväčších bojov pri oslobodzovaní Československa od fašizmu spred 75 rokmi. Trojčlenné družstvá zo ZŠ z Tornale, Rimavskej Soboty, Hrachova, Hnúšte a Tisovca sprevádzali učitelia, ktorí žiakov na súťaž pripravovali. Pred odchodom spred železničnej stanice účastníkov poznávacieho zájazdu privítal Mgr. Koloman Migra, ktorý súťaž dlhodobo pripravuje a predstavil Mgr. Ivana Gecku, Mariannu Velochovú, tajomníčku ObV SZPB a vedúcu zájazdu a predsedu HDK ObV SZPB v Rimavskej Sobote, JUDr. Jozefa Pupalu, ktorý bude účastníkov sprevádzať slovom.
Veľká lúka na Muránskej planine a Pochod vďaky k 75. výročiu SNP
Napísal(a) J. Pupala
Hrad Muráň je majestát Gemera. Prvé písomné zmienky o hrade sú po vzniku Gemerskej župy z roku 1271. Jeho majitelia sa striedali, v toku dejín to boli najzámejší Tolnajovci, Zápoľský, Jan Jiskra z Brandýsa, posledný rod Coburgovcov. Najviac preslávila Muránsky hrad Mária Séčiová a jej milenec František Vešeléni.
V novodobých dejinách bol hrad síce neobývaný, ale stále plnil obrannú úlohu. Slobodná encyklopédia Wikipédia v súčasnosti pripomína, že "v čase Slovenského národného povstania slúžila Veľká lúka na Muránskej planine ako záložná letisková plocha. Zároveň sa na ňu umiestňovala zastaraná vojenská technika, čím sa uvoľnil priestor na vojenskom letisku Tri Duby (dnes Sliač). Navyše, útoky nacistickej Luftwaffe, ktorá potláčala SNP, boli často smerované na tieto lákavé ciele, čo uľahčilo pôsobenie Kombinovanej letky letiska Tri Duby."
Rozprávajte, my budeme počúvať, počúvajte, aby sme nestratili historickú pamäť
Napísal(a) PhDr. Alena Brdárska
História 20. storočia je nabitá udalosťami, faktami, osobnosťami. Historici skúmajú pramene, učitelia v školách ich interpretujú, žiaci ich fixujú. Ale za historickými udalosťami sa ukrývajú osudy obyčajných ľudí, ktorí prežili totalitný fašistický režim. História je mozaikou ľudských osudov, príbehov, osobných zážitkov a skúseností.
Dňa 24. mája 2019 mali žiaci troch revúckych škôl príležitosť vypočuť si príbeh účastníka SNP. Na stretnutie so žiakmi Gymnázia Martina Kukučína, Prvého slovenského literárneho gymnázia a žiakmi 9. ročníka ZŠ Ivana Branislava Zocha v Revúcej zavítal PaedDr. Milan Sajenko, predseda HDK OblV SZPB Rožňava,
Pochod vďaky 2019 spojený s výstupom na Muránsky hrad
Napísal(a) J. Kochan
V čase Slovenského národného povstania slúžila Veľká lúka pri Muráni na Muránskej planine ako záložná letisková plocha. Navyše, útoky nacistickej Luftwaffe, ktorá potláčala SNP, boli často smerované na tieto lákavé ciele, čo uľahčilo pôsobenie Kombinovanej letky letiska Tri Duby.
V tomto krásnom prostredí v nadmorskej výške okolo 900 m už po šiestykrát zorganizovala OO SNS v Revúcej za spoluorganizátorstva Mesta Revúca a ZO SZPB gen. Viesta Revúca, stretnutie generácií. Zišli sa tu Slováci od najmladšieho až po 92-ročného červenoarmejca pána plk. v. v. Ladislava Sládeka z Rimavskej Soboty. Pietnej spomienky sa zúčastnili aj poslanci NR SR p. Jaroslav Paška a pán Radovan Baláž. V zastúpení ministra obrany SR sa zúčastnil brigádny generál Boris Ďurkech.
V Hrnčiarskych Zalužanoch si pripomenuli 74. výročie ukončenia 2. svetovej vojny
Napísal(a) JUDr. J. Pupala
V Základnej organizácii SZPB v obci Hrnčiarske Zalužany (obec má 880 obyvateľov) si pripomenuli 74. výročie ukončenia 2. svetovej vojny slávnostnou členskou schôdzou a pietnym zhromaždením občanov obce dňa 7. mája 2019 položením venca pri novovybudovanom pamätníku obetí 1. svetovej vojny a 2. svetovej vojny, postavenom pri tamojšom obecnom úrade. Pred slávnostným zhromaždeným ZO SZPB v obci sa uskutočnila slávnostná schôdza.
Predseda ZO SZPB pán Milan Malík stručne zhodnotil činnosť ZO SZPB v obci a poukázal na kladný postoj členov ZO SZPB a niektorých občanov obce,
Moskva oslavovala Deň víťazstva už sedemdesiaty štvrtýkrát
Napísal(a) MG-OD
Rusko vo štvrtok 9. mája oslavovalo 74. výročie víťazstva Sovietskeho zväzu nad nacistickým Nemeckom tradičnou vojenskou prehliadkou na moskovskom Červenom námestí. Na oslavách sa zúčastnil aj predseda Národnej rady SR Andrej Danko, ktorý sedel na čestnej tribúne ako jediný zástupca z členských krajín EÚ. Túto svetodejinnú udalosť sme aj u nás mohli chvíľu sledovať prostredníctvo televízie TA3, ale iba dovtedy, kým sa na tribúne pred mikrofónom neobjavil prezidenta Putin, aby sa prihovoril účastníkom osláv. Potom odrazu réžia prestrihla z Moskvy do štúdia, aby sa dala "baviť" dvom svojim redaktorom, ktorí si vymýšľali, prečo je to s tým dátumom Dňa víťazstva nad fašizmom vo svete akosi nejednotné. Ešte dobre, že vysielala televízia RT, ktorá svojich divákov informovala v angličtine naživo o všetkom, čo prebiehalo v Deň víťazstva na Červenom námestí.
Prijalo nás Bradlo - mohyla Milana Rastislava Štefánika, najväčšieho Slováka
Napísal(a) J. Kuchan
Milan Rastislav Štefánik spolu s Tomášom Garrigue Masarykom a Eduardom Benešom v roku 1916 v Paríži založil Národnú radu česko-slovenskú, vrcholný orgán českého a slovenského zahraničného odboja, ktorého sa stal podpredsedom. V pláne vytvoriť československú armádu zo zajatých rakúsko-uhorských vojakov českej a slovenskej národnosti bolo Štefánikovou úlohou diplomatické vyjednávanie v Rusku, v Taliansku a získavanie dobrovoľníkov v USA.
Viac...
Po vyše 50 rokoch od vojny našli jeho telesné pozostatky
Napísal(a) M. Lavrincová
Dňa 21.12.2000 uverejnila Eva Richterová, šéfredaktorka Bojovníka, článok Náš pán učiteľ o hodrušskom učiteľovi Andrejovi Bradovkovi. Bojoval v Povstaní, pobral sa za hlasom svedomia a spravodlivosti, ale sa z neho nevrátil. Keď prišli Vianoce, na dvere učiteľského bytu nikto nezaklopal. Neprišiel ani po oslobodení.
Andrej Bradovka sa narodil 10. marca 1913 v Repištiach. Študoval na gymnáziu v Rožňave. Po maturite učil v Ploskom, Krokave a Hrlici. V rokoch 1936 – 1938 bol vojakom Československej armády. Absolvoval školu pre dôstojníkov v zálohe. Oženil sa s Emíliou Falubovou a mali dvoch synov – Ivana (1939) a Emila (1941).
Jubilant Mgr. Stanislav Kušpál oslávil 80-te narodeniny
Napísal(a) J. Pupala
Rodine Pavla Kušpála a Juliane, rod. Kelcovej sa po mníchovskej zrade v septembri 1938 a následnej Viedenskej arbitráži dňa 23. decembra 1938 v Rimavskej Bani narodilo druhé dieťatko, ktoré pokrstili menom Stanislav. Rodičia žili v skromných podmienkach. Otecko pracoval ako elektrikár a šofér. Mamička bola viac-menej domáca, ako robotníčka pracovala príležitostne. K malému Stankovi pribudli ešte štyria súrodenci. Tak rodičia vychovali piatich synov a jednu dcérku. Po vyhlásení Slovenského národneho povstania otecko narukoval do povstaleckej armády. Po potlačení povstania bol Nemcami zajatý a odvlečený do koncentračného tábora. O jeho osude sa dozvedeli až tri mesiace po skončení vojny, kedy sa s podlomeným zdravím vrátil domov. Prešiel niekoľkými koncentračnými tábormi v Rakúsku a Nemecku, ale prežil.
Osemdesiatosemročný jubilant Štefan Kapec prežil slovenský holokaust
Napísal(a) J. Pupala
Štefan Kapec sa narodil 25. januára 1931 ako prvé dieťa manželov Štefana Kapca a Marty, rod. Sebíňovej v osade Hodoš, dnes patriacej do obce Čierny Potok. Takmer 14-ročný chlapec zažil traumu, na ktorú nikdy nezabudne. Osada Hodoš, Durenda, Kotlina, Úsvit, Kaparovô… patrili do katastra obce Hodejov. Na základe Viedenskej arbitráže v novembri 1938 územie pripadlo Horthyho Maďarsku. Československých vojakov nahradili maďarskí žandári, ktorí dohliadali na silnú maďarizáciu aj v spomenutých osadách, kde občania boli takmer výlučne slovenskej národnosti a voči „buta Tóthom“ praktikovali okrem hrubých urážok aj fyzické násilie bez rozdielu veku. Osobne to pocítil aj mladý Števko. V škole z večera do rána sa nesmelo vyučovať ani hovoriť po slovensky.
V januári si pripomíname 74. výročie oslobodzovania obcí spod fašizmu aj na hornom i strednom Gemeri
Napísal(a) MT + MG
Január je z historického hľadiska mesiacom, v ktorom boli obce horného i stredného Gemera v roku 1945 postupne oslobodzované od nemeckého fašizmu armádami II. Ukrajinského frontu a rumunskou armádou, ktoré bojovali v zväzku s Červenou armádou. V týchto dňoch v mnohých mestách i obciach nášho regiónu si pripomínajú túto udalosť spred 74 rokov kladením vencov k pamätníkom oslobodenia. Jednou z takých obcí je aj obec Čierna Lehota, ktorá sa najmä v období Slovenského národného povstania zapísala zlatými písmenami do našich novodobých dejín. Z tejto obce sme dostali aj stručnú informáciu o oslavách. Pán Michal Terrai nám napísal: “24. januára 2019 v poobedňajších hodinách si poslanci Obecného zastupiteľstva so starostkou obce Ing. Ivetou Potočnou
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.