Ing. Marian Slavkay (49)
Marian Slavkay: Exkurzia do Opálových baní po desiatich rokoch (2)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Bola nedeľa večer. Nevedeli sme presne, kedy zajtra včas ráno odchádza autobus z Červenice. Vybrali sme sa za ujom do jeho domku. Deti a mládež z okolitých obydlí si nás zvedavo obzerali. Ujo nám ochotne vysvetlil, že ráno autobus odchádza tesne pred piatou. Musíme vstávať pred štvrtou ráno, aby sme ho pešky stihli. Niekto zahlásil, že či sa na štvrtú zobudíme. Ujo sa nám ponúkol, že on nás príde zobudiť. Pri senníku sme večerali zbytky zásob, čo nám ostali. Ak mal niekto niečo naviac, tak sme si to navzájom delili.
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Záver (27)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Ťažko som sa prebíjal životom na Rožňava Bani. Všetky technické miesta obsadzovali domáci, z ktorých väčšia polovica nemala na to požadované vzdelanie. Cudzí zamestnanec bol považovaný za votrelca. Veľakrát som oľutoval, že som neostal v Ostrave. Miskove slová som si zapamätal na celý život. Neostávalo mi nič iné, iba bojovať. Ostrava do mňa vštepila húževnatosť pri plnení vytýčených úloh a do šedej kôry mozgu mi zapísala, že splnenie plánu bane
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Návrat domov a sklamanie (26)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Návrat domov a sklamanie. Jarek Miska bol dobre informovaný o reformách a reorganizácii aj v rudnom baníctve. Zrušil sa podnik GŽB aj SŽB, čo boli Gemerské a Spišské železorudné bane. Následne vznikol nový podnik - Železorudné bane n. p. so sídlom v Spišskej Novej Vsi. Tým pádom sa zrušili aj malé závody Drnava, Rudná, Rožňavské Bystré. Všetky pripadli pod správu závodu ŽB Rožňava ako banské úseky.
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Môj neočakávaný služobný postup (25)
Napísal(a) Ing.Marian Slavkay
V prvej dekáde decembra sme Františku dokopali. Pre mňa to bolo dosť veľké prekvapenie. Starší haviari to vedeli, že ostávajú iba zbytkové piliere, ktoré partia určená na rozobratie Westfálie dokopala. Aronovu výkonnú partiu preložili do novo pripravenej steny v sloji Paula. Tá stena bola „božie dopustenie“. Jediným kladom bola pravidelná 70 centimetrová mocnosť po celej stene.
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Aron Plaček (24)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Neviem, ako mám začať písať o tomto neobyčajnom človeku. V hlave mi víri toľko myšlienok, že neviem, ktorý môj poznatok o ňom dať na prvé miesto. Jeho perfektná organizácia práce v rúbaní, bleskurýchle riešenie rôznych porúch počas smeny, ale aj organizácia kultúrneho života osádky mimo šachty. Jeho životná múdrosť bola, že osádka má byť súdržná nielen v stene, ale aby sa stmelila
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Nový haviar vo Františke (23)
Napísal(a) Marian Slavkay
V polovici októbra odišla staršia dvojica z rúbania. Lekári mali podozrenie, že majú záprach pľúc, preto ích musel vedúci preložiť na bezprašné pracovisko. Ráno pri zadeľovaní predák podotkol, že dobre by bolo zohnať dobrého haviara. Olda povedal, že ja som vyučenec, viem robiť aj budovať, aby mne zabezpečil šlepra. Skôr zoženie šlepra, ako haviara. Na druhý deň ráno priviedol do rúbania vysokého chlapca s dlhými rukami,
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Rúbanie Františka (22)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Rúbanie Františka. Olda Sukop bol dobrý a šikovný haviar. Mal asi tridsať rokov. Pracoval ako vojak na niektorej karvínskej šachte a stal sa z neho „havíř“. Oženil sa v Ostrave a našiel si robotu na šachte Eduard Urx. Bol kľudný, vyrovnaný a rozvážny. Prácu vedel dobre zadeliť, tak som to ocenil a vedel som, že si budeme rozumieť. Sedeli sme v zube a čakali na drevo, kedy nám ho začnú spúšťať do rúbania.
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Ostravěnko má, Ostravo černá... (21)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Ostravěnko má, Ostravo černá... Vracal som sa po štyroch rokoch do dôverného prostredia čiernej Ostravy. Celá partia sa dohodla, že sa zídeme v Ostrave 14. septembra na šachte Eduard Urx v Petřkovicích, aby sme začali pracovať 15-teho. Keď som nastúpil v roku 1953 na Bezruč, môj brat Miro nastúpil na Urx. Raz som ho bol navštíviť. Býval na Landeku, kde bola slobodáreň.
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Vojenčina (20)
Napísal(a) Marian Slavkay
Vojenčina V októbri 1955 som narukoval k „17. letištnému praporu“ do Hradčan u Mimoňe. Náš prápor zaisťoval prevádzku 24. bombardovacieho pluku. Po mesiaci sme sa presťahovali na letisko Přerov, kde bol pluk vyzbrojený novými prúdovými bombardérmi IL-28. Slúžil som ako šofér. Prvý rok som s cisternou Tatra 111 plnil bombardéry palivom LRX.
Marian Slavkay - Ako sa rodili krtkovia - Moje roky 1954 - 1957 (19)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Moje roky 1954 - 1957. Po návrate z Ostravy som si počas vianočných sviatkov trochu odpočinul, ale aj duševne pookrial. Po Novom roku 3. januára 1954 som nastúpil za revírnika na závod GŽB Dobšiná. Zadelili ma na úsek „Dedičná štôlňa“. Na rozdiel od Ostravy nebol na rudných baniach taký pracovný zhon. Tu baníci tiež tvrdo pracovali, ale pracoviská v bani sa diametrálne líšili
Viac...
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Strach a depresia rozhodli (18)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Strach a depresia rozhodli Moja mama mi často písala do Ostravy a stále ma volala, aby som prišiel pracovať domov. Ona v tom čase pracovala na podnikovom riaditeľstve Gemerských železorudných baní (GŽB) v Rožňave. Písala mi, že podnik má nedostatok technikov a okamžite by ma prijali, keby som prišiel.
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Čierna Ostrava, moja čierna noc a čierny deň (17)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Čierna Ostrava, moja čierna noc a čierny deň. Mal som nočnú smenu. V rúbaní sme dokopávali stenu. V Karle už v profile chodby bol asi 70 centimetrový sloj krásneho lesklého uhlia. Prebiehal šikmo sprava zhora smerom dolu, až k päte nohy TH výstuže, na ľavej strane chodby. Prefáral som rúbanie,
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Náhrada za zábavu „Plenění“ (16)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Náhrada za zábavu „Plenění“. Vstúpil som do kancelárie. Na stole mal plno papierov, robil uzávierku. Nikdy som uzávierku nerobil, iba sem-tam mi dal podpísať nejaké pracovné príkazy a vysadené normy. Usadil ma a začal vykladať, že pri fáraní v rúbani Regina zistil, že stena postúpila asi o 18 metrov, ale nadložie na celej ploche stojí nepohnute a netvorí sa zával.
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Moja osobná úloha, prerážka Regina 2 (15)
Napísal(a) Marian Slavkay
Moja osobná úloha, prerážka Regina 2. Ďalšie dni mi doniesli v revíre malé potešenie, ale aj napätie. Rúbanie Regina sa značne zlepšovalo. Už takmer pravidelne dávalo okolo 150 vozov. Moja nová úloha bola razenie prerážky v uhlí. Bratčenkov vyšpekuloval, že prerážku začneme raziť aj z vrchu oproti razenej prerážke zdola.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.