Baníctvo (154)
Ešte k semináru na tému Gustáv Eisele - významná osobnosť baníctva na Gemeri
Napísal(a) G. Kolesárová
Dňa 17.6.2016 sa v priestoroch Gemerského osvetového strediska v Rožňave uskutočnil seminár venovaný životu a dielu banského inžiniera Gustáva Eiseleho. Uskutočnenie seminára inicioval Gemerský banícky spolok Bratstvo, ktorý ho zorganizoval v spolupráci s Baníckym múzeom v Rožňave. Podnetom bolo
Priblížili významnú osobnosť baníctva na Gemeri - Ing. Gustáva Eisele
Napísal(a) K. Tomány+ O. Rozložník
Seminár o banskom inžinierovi Gustávovi Eisele sa uskutočnil dňa 17.6.2016 v priestoroch Gemerského osvetového strediska v Rožňave na Betliarskej ulici. Jeho organizátorom bolo Banícke múzeum v Rožňave, Gemerský banský spolok Bratstvo a Gemerské osvetové stredisko v Rožňave. Na seminári odzneli zaujímavé prednášky o jeho živote a práci počas jeho aktívneho pôsobenia od roku 1861 až do roku 1911, ktorú predniesol Ing. Karol Tomány.
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Nevyspytateľná choroba - žiarlivosť
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Na smolníckom závode šachta Péch obvykle slúžila na ťažbu. Na fáranie mužstva a dopravu materiálu sa používala prevažne slepá šachta Baptista. Z povrchu bola sprístupnená úvodnou štôlňou Karitas. V jeden deň som išiel fárať na dobývky, lebo kvalita ťaženej rudy sa veľmi zhoršila. Často sa stávalo, že na dobývke prestrelili do stariny, z ktorej sa presypávala podsádzka na pracovisko a nesvedomití baníci to nakladali nakladačom do vozíkov.
Ing. Marian Slavkay: Príbehy baníkov z Gemera a Spiša - Jalta 1989
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Rezort baníctva v Československu dostal od veľkého brata „Sovietskovo sajúza“ ponuku na liečebno-rekreačný pobyt pre baníkov v lukratívnom meste Jalta na Kryme. To asi ako náhradu, že sme ich vojská živili v našej republike už cez dvadsať rokov. Ja som mal v tom čase necelý rok do dôchodku, preto mi ROH láskavo pridelilo poukaz na túto rekreáciu. Bolo to asi preto, že naši vysokí funkcionári zvaní „veľkopanstvo“ na správe závodu v Rožňave nejavili záujem ísť k moru vo februári a k tomu ešte bolo potrebné doplácať na rekreáciu asi 400 korún.
Andássyho deň II v Rožňave pripomenul tradície baníctva a železiarstva na Slovensku
Napísal(a) Petronela Bodnárová, Gabriela Kolesárová
Dňa 20.5.2016 sa v Baníckom múzeu v Rožňave uskutočnil druhý ročník podujatia Andrássyho deň. Podnetom na zorganizovanie bol mimoriadne úspešný prvý ročník, ktorý sa uskutočnil 17.5.2013. Projekt podalo rovnako ako v prípade I. ročníka Andrássyho dňa Občianske združenie Slovenská železná cesta (SŽC), ktorá svojimi aktivitami podporuje cestovný ruch, uchovanie kultúrneho dedičstva, ako aj propagáciu baníctva, hutníctva a železiarstva na Slovensku.
Veľký banícky sviatok v Dobšinej bol na Turíce
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Do dobšinského závodu GŽB som nastúpil v roku 1954 za banského revírnika na úsek Dedičná štôlňa. Býval som u pani Štemplovej, ktorú som volal familiarne „Ilonka néni“. Blížili sa Turíčne sviatky. Ilonka néni mi rozprávala, že to je v Dobšinej najväčší banícky sviatok. O tejto tradícii som nič nevedel. Vedel som iba o sviatkoch, ako Banícky deň, Barbora a v Čechách niekde oslavovali Klementa. Týždeň pred Turícami prišli za mnou do kancelárie dvaja starší baníci, ktorí ma pozvali na oslavy. Vyberali po 50 Kčs na prípravu slávnosti.
Počas môjho života v baníckej profesii som bol po skončení normovačského kurzu v Helcmanovciach preložený z Dobšinej za ekonóma na závod Drnava. Nebol som nadšený, že ma sem preložili, lebo obyvatelia v Drnave rozprávali prevažne maďarsky a ja som nevedel maďarsky ani jedno slovo. Na správe závodu pracovala moja mamka ako vedúca Osobného oddelenia.
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Mariančok, ja rodilsja v Bystrici
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Ako pracovník ministerstva na Kube som dostal veľmi lukratívny byt v najväčšej budove v Havane vo Foxe. Bol to bývalý americký hotel, postavený v modernej architektúre so zaujímavým vzhľadom. Budova bola postavená v tvare otvorenej knihy. Bola 30 poschodová, vybavená osobnými a nákladnými výťahmi. V Havane sme v tom čase mali českú a slovenskú školu pre 1. až 5. ročník. Staršie deti chodili do ruského gymnázia, ktoré zriadilo Sovietske veľvyslanectvo v Havane. Syn Igor chodil do tretieho ročníka v našej škole. Dcéra Soňa však nastúpila do prvého ročníka ruského gymnázia.
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Len sa tráp, tak sa skôr naučíš španielčinu
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Len krátko potom, čo som sa usalašil v kancelárii na ministerstve v Havane, došiel z jednej porady u viceministra náš šéf Claudio. Zavolal mňa a Miša Lukáča, geológa zo Slovenska k sebe. Vyskytol sa závažný problém v magnezitovom lome Redención, ktorý sa nachádzal v blízkosti mesta Camaguey. Sedimentárne ložisko magnezitu sa dobývalo autobágrom, ktorý ho nakladal do nákladných áut. Magnezit nebol úplne rozsypný, ale bol dobývateľný. Oceľové zuby bagrovej lyžice museli byť ostré. Vrezali sa do rudy a nakladali ju na korbu nákladného auta.
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Môj odchod na Kubu
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
V roku 1974 podnikový riaditeľ navrhol našemu Generálnemu riaditeľstvu v Prahe, aby som bol zaradený do kádrových rezerv pre prácu v zahraničí. Následne asi v marci som bol upovedomený, že mám absolvovať štvorsemestrálne školenie s názvom „Komplexné štúdium pre prípravu vedúcich pracovníkov čs. banských afilácií“, ktoré sa bude konať v Telčiciach blízko Chvaletíc. Zo všetkých podnikov republiky sme sa tam zišli asi tridsiati. Polovica z nás sme nevedeli, čo sa v tom nám nezrozumiteľnom názve skrýva, tak sme „múdro čušali“, aby sme neboli na posmech.
Viac...
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Borsučia masť
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
V čase, keď som pracoval v Smolníku, na PR ŽB v Spišskej Novej Vsi na útvare „Výroba“ sa zišla partia dobrých odborníkov. Boli to ľudia, ktorí rozumeli baníctvu, ale zhodou okolností boli to aj vyložení „pekelníci“, ktorí si medzi sebou vystrájali také kúsky, že každý kto ich poznal, sa musel na tom zasmiať. Vedel som všetko, čo sa na tom útvare odohralo, lebo môj kamarát Ing. Fero Šmelko bol zo Smolníka preložený na podnik. Zadelený bol na útvar výroby a pri stretnutiach mi tie príbehy porozprával. Ako vedúci výroby na závode som bol v neustálom styku s výrobou na PR, takže sme sa veľmi často stretávali.
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Bandy báči a jeho pekná Eržika
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Bandy báči pochádzal z dolného Gemera, asi z južnej prihraničnej oblasti, ktorú v roku 1939 zabrali Maďari od Slovenska. V roku 1944 mal práve po maturite a začal študovať banské inžinierstvo v Budapešti. Ako študent sa zaľúbil do veľmi peknej Maďarky Eržiky. Bola vyučená módna dámska krajčírka, ktorá šila šaty a kostýmy v exkluzívnom módnom salóne v Budapešti. V tom čase bola Budapešť považovaná za centrum stredoeurópskej módy, ktorá bola rovnocenná s presláveným módnym mestom Parížom. Veľkú lásku Eržiky a Bandyho prerušil koniec svetovej vojny v roku 1945.
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Nakladač JOY
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
S celosvetovým vývojom banskej mechanizácie v sedemdesiatych rokoch Rudný projekt v Košiciach vypracoval projekt na nový spôsob otvárky a dobývania smolníckeho ložiska. Ložisko malo byť otvorené úpadnicou-rampou razenou z povrchu, špirálovite okolo ložiska až do hĺbky úrovne piateho obzoru jamy Péch. Výstuž úpadnice bola navrhnutá oceľovou TH výstužou, profilu Z 3. K otvárke a k dobývaniu ložiska bola navrhnutá bezkoľajová mechanizácia nakladačmi francúzskej výroby, značky JOY. Nakladač sa pohyboval na obrovských drapákových pneumatikách a obsah jeho lyžice bol asi 1,4 m3.
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Cilko, pridaj!
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Cilko, pridaj! Rudo býval v jednom z domkov, ktoré boli vystavené oproti smolníckemu závodu. Tieto domky vystaval podnik ŽB pre stálych zamestnancov. Viedla k nim okružná cesta, po oboch stranách pripojená na hlavnú cestu zo Smolníka do Mníška nad Hnilcom. Druhý Rudov sused bol starý baník, ktorý nedávno ukončil prácu v bani a stal sa dôchodcom. Bol naučený veľa pracovať, lebo po šichte v bani nasledovala práca okolo domu v záhrade a tiež príprava dreva na zimu. Odrazu mal veľa času, tak si urobil plán, že pred vchodom si zhotoví z dreva malú verandu, na ktorej môže odpočívať. Z hranolov urobil kostru verandy,
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.