Baníctvo (154)
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Hlavný mechanik ŽB Smolník
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Prvého januára 1971 som nastúpil na závod v Smolníku. Stretol som tam bývalého spolužiaka z Baníckej fakulty, veľmi dobrého priateľa, Ing. Františka Šmelka a aj niekoľkých kamarátov zo spišskej priemyslovky. Bol to hlavný mechanik Rudo, revírnik na bani Pyrit Jano Juhár a Janko Koch z Huty, ktorý pracoval na plánovacom oddelení. Vošiel som do hlavnej budovy správy závodu a pred dverami útvaru „Výroba“ ma čakal Ing. Stano Petráš.
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Kôň so šiestimi nohami
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Stalo sa to v roku 1974, keď v jeseni začalo pršať. Drobný dážď padal asi dva dni, potom sa však premenil na lejak. Lialo deň a noc ako pri potope sveta. Do
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Skúška chlievika pre ošípanú
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Skúška chlievika pre ošípanú Na Malom Vrchu som mal jedného haviara Joža Tóta, ktorý bol taký chlap, že mal sily za dvoch. Robil na porube. Bol dobrosrdečný, ale v práci si nie celkom uvedomoval, že čo on dokáže
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Flajster
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Na Malom Vrchu som mal piatich bratov Krapkovcov, ktorí patrili medzi dobrých baníkov. Boli to dobrí haviari a osvedčili sa na hocijakom pracovisku, či v rúbaní alebo v ražbe banských diel. Všetci
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Urazená duša banského strojníka
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Urazená duša banského strojníka Drnavský závod GŽB mal dve bane – Dionýz v Drnave a Malý Vrch v Krásnohorskom Podhradí. Obidva banské úseky boli spojené úzkokoľajkou, po ktorej banskou lokomotívou dopravovali rudu z Dionýza na
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Smrteľný úraz pri dobývaní limonitu
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Smrteľný úraz pri dobývaní limonitu
Na sideritovom ložisku Štefan, na bani Malý Vrch, výchoz ložiska tvoril limonitový železný klobúk, geologicky nazývaný „gosan“. Limonitová časť ložiska bola otvorená z druhého obzoru šachty
V Rožňavskom Bystrom sa navždy rozlúčili s Jánom Dobošom, najdlhšie žijúcim baníkom
Napísal(a) od
V utorok 8. februára 2016 sa na rožňavsko-bystranskom cintoríne rodina, spoluobčania i známi navždy rozlúčili s pánom Jánom Dobošom, ktorý zomrel 7. februára vo veku 92 rokov, šiestich mesiacov a 12 dní. Až do svojej smrti bol najstarším mužom obce a doteraz najdlhšie žijúcim baníkom v jej histórii.
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Kukuk
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Manganorudné bane, n. p. Kišovce-Švábovce zaznamenali v polovici šesťdesiatych rokoch minulého storočia významný rozvoj. Môžeme to pripísať prílevu mladého technického rozumu. Podnik získal viacerých mladých banských inžinierov, absolventov Baníckej fakulty. Spolu so staršími skúsenými inžiniermi vytvorili silný a technicky vyspelý pracovný kolektív,
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Tak sa má rybárčiť
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Tak sa má rybárčiť
Bolo to asi v roku 1965, keď sa začalo experimentovať so skracovaním týždenného pracovného času v baníctve. Na začiatku sme mali voľnú len každú druhú sobotu. Na pracoviskách sme mali spevnené normy, aby mesačné plány boli splnené
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Tréning zjazdového lyžovania v rudnej lavíne
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Tréning zjazdového lyžovania v rudnej lavíne
V roku 1961 mi Podnikové riaditeľstvo Železorudných baní poskytlo štipendium na vysokoškolské štúdium na
Viac...
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša: Liečenie žiarlivosti baníckym spôsobom
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Liečenie žiarlivosti baníckym spôsobom
Jano a Jožo nastúpili ako pätnásťroční chlapci do Baníckého učilišťa v Rožňave. Neviem odkiaľ pochádzali, ale počas učňovskej doby
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Dobšinský kováč Samuel Burger
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Dobšinský kováč Samuel Burger
V tom čase, sa v bani vŕtalo na sucho so špirálovými vrtákmi, ktoré baníci museli takmer dennodenne vynášať z bane, aby v kováčskej dielni znovu vykuli ostrie vrtáka a dobre ho zakalili. Dobrý kováč bol na banskom úseku ako jedno z najdôležitejších ozubených koliesok celého chodu bane. Na
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Fosforové bomby
V októbri 1955 som narukoval na vojenčinu k 17. letištnému práporu v Přerove, ktorý zaisťoval prevádzku 24. bombardovacieho pluku. Slúžil som u autoroty ako šofér nákladných vozidiel. Bol som ešte nováčik - bažant, keď som dostal cestovný príkaz isť s Tatrou 111 do muničného skladu, odkial som mal previezť ostré výbušné bomby na letište. Sklad sa nachádzal vysoko v lese nad obcou Kokory. Velitel roty mi dal informácie, že z cesty smerom na Olomouc pred obcou je potrebné odbočiť vpravo po lesnej ceste, ktorá ma dovedie priamo k muničáku. V muničáku ma čaká družstvo vojakov z technickej roty, ktorí mi naložia bomby a mám ich odviezť na letisko k hlavnej stojánke bombardérov IL-28.
Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša
Napísal(a) Marian Slavkay
Pred niekoľkými dňami ponúkol nám Ing. Marian Slavkay z Rožňavy na uverejnenie svoje spomienky na prácu baníkov železorudných baní na Spiši a Gemeri. Jeho podnet rád využívam a pre našich návštevníkov stránky prijímam jeho návrh priblížiť túto ťažkú prácu v podzemí prostredníctvom veselých i vážnych príhod. Chceme vám takto aj spríjemniť čítanie príspevkov na stránke Maj Gemer poviedkami spomínaného autora. Odporúčam vám hneď sa do nich začítať.
Úvod
V baníctve som pôsobil takmer tridsaťosem rokov. Všeobecne sa hovorí, že „baníčina“ je nebezpečné povolanie a riadna drina. Áno, je. Ale opýtam sa: je horolezectvo bezpečnejšie a menej namáhavé? Podľa mňa je ešte riskantnejšie. Prečo si tento šport ľudia obľúbili? Preto, lebo milujú prírodu, hory, skalné steny, ktoré túžia namáhavým lezením zdolávať, aby dosiahli vytúžený vrchol. Nie každý má takú záľubu. Na to sa človek musí narodiť s túžbou v srdci, zdolávať štíty od Tatier až po Himaláje. Tak isto si človek obľúbi baníctvo, hoci je to povolanie veľmi rizikové. Človek si ho vyberie aj ako zdroj obživy, ale tiež ako koníčka.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.