Baníctvo (146)
Baníctvo na Gemeri zaznamenalo – 100 rokov výroby magnezitu a 15. stretnutie banských miest a obcí Slovenska
Napísal(a) MG od - G, JakubecováStredný Gemer zažil na záver mesiaca augusta nevšednú udalosť. Pri príležitosti 100. výročia ťažby magnezitu v Jelšave a Lubeníku uskutočnilo sa v dňoch 25. a 26. augusta 2023 15. stretnutie banských miest a obcí Slovenska v mestách Revúca a Jelšava. Na tomto podujatí sa zúčastnili zástupcovia 42 slovenských miest a regiónov. Prišli aj hostia zo zahraničia – z českých miest i z Poľska.
V prvý deň stretnutia (piatok 25. augusta) sa uskutočnilo v Revúcej rokovanie predstavenstva Slovenskej banskej komory a popoludní v Mestskom dome kultúry Konferencia na tému 100 rokov výroby magnezitu.
Druhý deň stretnutia (sobota 26. augusta) sa konal v Jelšave. Na tomto podujatí nemohli chýbať ani jelšavskí dobrovoľní hasiči, ktorým prišli pomôcť aj dvaja členovia z DHZ Hucín. Predpoludním hasiči kropili cesty v meste a pripravovali stan s vodnou parou na osvieženie.
Vybrané poznatky z chronológie baníctva v našich oblastiach do začiatku 20. storočia
Napísal(a) M. RozložníkBaníctvo, vo svojej podstate, je tak staré ako ľudstvo. Človeku, už od samého začiatku jeho existencie, na splnenie požiadaviek slúžila príroda. Prírodné prostredie vtedajšiemu človeku poskytovalo nielen surovinu na výrobu nástrojov, ale aj potravu, rôzne použiteľné kamene, či farbivá. Počas ich získavania nadobudol nové skúsenosti, postupne spoznával okolité prostredie, rozvíjal svoje aktivity a uplatňoval nové spôsoby získavania nevyhnutných surovín, zo začiatku na povrchu, neskôr aj podzemným spôsobom. Na našom území sa nachádza viacej pamiatok na banícku činnosť našich predkov.
Bez prírodných surovín, získavaných z najväčšej časti baníckou činnosťou, by nedošlo k rozvíjanie spoločenskej výroby, i keď je pravdou, že toto počas svojej histórie bolo aj príčinou rôznych nedorozumení, či súdnych konaní alebo právnických sporov.
BANE – BANÍCTVO. Prvé slovo označovalo miesto vchodu do vedome vytvoreného priestoru pod zemským povrchom. Druhé malo priblížiť činnosť, ktorú následne v tomto priestore vykonávali s tvrdými mozoľmi ľudia – baníci.
Ťažká a nebezpečná práca baníkov, aj keď len ojedinele, ale predsa, prinášala obete na ich životoch. Nevyberala si pritom ich vek, rodinné pomery a bez vopred ohláseného konania udreli silou prírody tak, že ukončili ich životné cesty. Nebolo to inak ani v baniach v Rožňavskom Bystrom. Žiaľ, vzala životy a vybrala si krutú banícku daň mladým ľuďom.
Ako sa uvádza v dostupnej literatúre, prvý opísaný banský úraz sa stal v bani v Rožňavskom Bystrom so smrteľným úrazom 15. februára 1871. Ten mal byť priamym dôkazom používania novej banskej výbušniny – dynamitu. Stalo sa to hneď po jeho vynáleze v roku 1867 švédskym vynálezcom Alfredom Nobelom. Bola to prvá mimoriadna udalosť od začiatku používania dynamitu v baniach na Gemeri. Dvoma usmrtenými baníkmi mali byť zamestnanci slaveckých železiarní. Výsledok v prípade smrteľného úrazu je veľmi krutý. Zanecháva veľký smútok a žiaľ. To je zákon prírody. Každému známy a daný.
Z histórie lana – ako neodmysliteľnej súčasti banskej činnosti
Napísal(a) M. RozlozníkPod pomenovaním lano resp. povraz, sa v zmysle slovenského pravopisu rozumie pletenec zhotovený z viacerých povrazov. Bežne sa rozoznávajú laná konopné, oceľové, nosné, ťažné, lodné či nylonové. Laná, ako prostriedok pri doprave, sa v baníctve používajú dlhú dobu a aj v dnešnej dobe sú prakticky nenahraditeľné, a to nielen v baníctve. Predložený text predkladá niekoľko postrehov z jeho histórie.
Z ďalších riadkov vyplynie, že na počiatku bolo konopné lano, ktorého vznik spadá hlboko do minulosti.
V hornom úseku sibírskej rieky Irtyš a v území južne od Kaukazu už okolo päťtisíc rokov bola známa rastlina – konope. Odtiaľ sa rozšírila na územie ležiace severne od Kaspického a Čierneho mora, neskôr sa udomácnila aj na území okolo Stredozemného mora. Pri svojom sťahovaní sa s ňou stretávali aj predkovia staromaďarov, čo okrem iného dosvedčujú aj názvy tureckého pôvodu, vzťahujúce sa na konope, ktoré prešli do maďarčiny. Napr. ide o pomenovania, ktoré v slovenčine znamenajú kúdeľ, trlica, konope.
Prof. Ing. Ladislav Rozložník, DrSc. a jeho 93. výročie narodenia
Napísal(a) M. RozložníkNarodil sa dňa 5. marca 1930 v Rákošskej Bani (dnes okres Revúca), kde v tom čase jeho otec, narodený v Dobšinej, pôsobil ako učiteľ. Rodina sa neskôr presťahovala do Dobšinej. Po ukončení základného vzdelania, študentské roky prežil v Rožňave, kde navštevoval Gymnázium. Po maturitnej skúške, v rokoch 1948 – 1952 študoval banské inžinierstvo na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, kde štúdium ukončil s vyznamenaním.
Po absolvovaní vysokoškolského štúdia, sa stal odborným asistentom, neskôr dlhoročným tajomníkom i vedúcim, na novozaloženej Katedre geológie a mineralógie Baníckej fakulty Vysokej školy technickej v Košiciach. S jeho menom je nerozlučne spätý rozvoj katedry a celej Baníckej fakulty. Ako mladý asistent s veľkým zanietením zhotovoval a inštaloval výstavné a študijné zbierky, rôzne modely, nástenné obrazy a iné. S veľkou húževnatosťou sa venoval štúdiu geológie, najmä štruktúrnej, ložiskovej a banskej. V roku 1959 sa stal docentom, v roku 1969 mimoriadnym profesorom a v roku 1978 úspešne obhájil doktorskú dizertačnú prácu.
Prehľad dostupných uverejnených písomných dokladov o banskom meste Dobšiná
Napísal(a) M a O RozložníkovciSúpis nálezísk nerastných surovín Gemera-Malohontu v ťažbe a otvárke ku koncu 19. storočia
Napísal(a) M. RozložníkSurovinová základňa Gemera-Malohontu sa vyznačuje veľkým počtom výskytov najrozmanitejších ložísk prevažne kovov, ktoré určovali hospodársky význam baníctva v rôznych historických obdobiach. Táto oblasť bola po dlhé obdobie na poprednom mieste ako surovinová základňa celej krajiny.
O histórii baníctva kompletné a spoľahlivé údaje jestvujú od 19. storočia. Menej sa však vie o dobývaní v predchádzajúcich storočiach, ba existujú aj také opustené banské revíry, o existencii ktorých sa zachovali iba informácie tradované medzi obyvateľstvom, alebo miestne názvy pripomínajúce súvis s baníctvom, či stopy po kutaní a po banských a hutníckych odvaloch.
V historických dokladoch a mapách sa územie Gemera-Malohontu uvádza ako jedno z najväčších nálezísk nerastných surovín vtedajšieho štátu. Údaje a grafické znázornenia z tohto územia nachádzame vo všetkých známych historických podkladoch, ktorých obsahom boli nerastné suroviny a s tým aj súvisiaca banská činnosť.
Stručný prehľad histórie rozpojovania hornín v našom baníctve (4)
Napísal(a) M. RozložníkStrojové vŕtanie
Postupom času bolo v histórii baníctva vyvinutých a úspešne aj neúspešne používaných pomerne množstvo rôznych konštrukcií na viaceré druhy pohonu. Nie je naším cieľom opisovanie všetkých známych typov, ale pre bližšie oboznámenie uvádzame iba niekoľko skutočností. Vŕtacie stroje v začiatkoch ich používania boli mohutné, zložité a veľmi nákladné. Boli poháňané elektrickou energiou, neskôr stlačeným vzduchom, ktorého používanie dosiahlo širší rozsah. Prvé vŕtacie stroje boli typu Burgleigh, Sachs, upravené zariadenia v banskoštiavnickom revíri (vŕtačka Richterova, Péchova, Brozmann-Kachelmanovej a iné). Známe boli vŕtacie stroje typu Siemmens-Halske a ďalej Siemens-Schückert. Postupne sa začalo so zavádzaním strojového vŕtania na mnohých banských závodoch, najprv elektrickým, potom elektricko-pneumatickým a nakoniec pneumatickým. Mechanické vŕtanie skvalitnilo používanie ľahších vŕtacích kladív, ktoré sa postupne rozšírili do slovenských baní, a tak do konca prvých dvoch desaťročí 20. storočia ručné vŕtanie úplne zaniklo. Najviac sa uplatnilo vŕtanie pneumatické, ktoré po skonštruovaní ľahších vŕtačiek našlo všeobecné používanie.
Stručný prehľad histórie rozpojovania hornín v našom baníctve (3)
Napísal(a) M. RozložníkStručný prehľad histórie rozpojovania hornín v našom baníctve (2)
Napísal(a) M. RozložníkViac...
Stručný prehľad histórie rozpojovania hornín v našom baníctve (1)
Napísal(a) M. RozložníkBaníctvo, ako odvetvie priemyslu, je prvovýrobou, lebo nevyžaduje nijaké suroviny, ale získava ich priamo z prirodzeného prostredia. Týmto pojmom nazývame vo všeobecnosti súhrn všetkých prác, ktorých cieľom je vyhľadávať, získavať, upravovať a spracovávať také úžitkové nerasty, ktoré sú z národohospodárskeho hľadiska dôležité ako základné suroviny.
Získavanie nerastných surovín je také staré ako dejiny ľudstva. Už dávnoveký človek používal rôzne nástroje a zbrane, zhotovené zo surovín, ktoré musel dobývať Pozostatky „dobývacích“ prác primitívneho človeka sú známe už z počiatku mladšej doby kamennej.
Postupom času ľudia spoznali aj kovy a začal ich získavať z rúd. Najstarším spôsobom získavania kovov bolo tzv. ryžovanie, čo je vlastne oddeľovanie kovu premývaním vodou, ktorý obsahuje zvetralá hornina. Takýto spôsob získavania kovov či iných prírodnín však vystačil iba dovtedy, kým ich človek získaval z povrchových ložísk, kde zvetrala a dala sa ľahko oddeľovať. Ak sa však surovina na povrchu minula, bolo potrebné prenikať do hlbších častí ložiska, kde už bola hornina celistvá a o oddeľovanie kusov hornín od kompaktného celku sa človek musel postarať. Časom spoznal, že horniny žiarom krehnú a rozpadávajú sa.
Spomínate si, aspoň už len poniektorí, ako to v našom Gemeri skrášľovali prvé septembrové dni, najmä tam, kde sa väčšina ľudí živila i pracovala v baníctve, počas Dní baníkov. Málokde je dnes taká možnosť niečo podobné vidieť. A tým, kde na tento sviatok nezabudli, patrí naša vďaka. Pred pár dňami sa jedna taká slávnosť uskutočnila v obci neďaleko Železníka v Rákošskej Bani. Potvrdil mi to krátky informatívny článok, ktorý som našiel na jednej zo sociálnych sietí. Potvrdil mi to aj náš známy fotoreportér Peter Poboček, ktorý ani tentoraz tam nechýbal a poslal mi pekné zábery. Pridal som ich na záver článku, tak si ich pozrite. Autor informácie nezabudol hneď v úvode spomenúť, ako to na podujatí bolo. Tak si to prečítajte:
Takto krásne to vyzeralo uplynulú sobotu 16. júla v Rákošskej Bani na podujatí Banícky deň na Telepe.
Nová vyhliadka nad Železníkom ponúka nádherný výhľad z niekdajšieho „Železného srdca Uhorska“
Napísal(a) V. BrádňanskýŽelezník, 15. 7. 2022 – Región Gemer má významné miesto v dejinách baníctva. V stredoveku nerastné bohatstvo vynieslo Gemer na výslnie a prinieslo mu značné bohatstvo. Zlatá éra však začala až s príchodom priemyselnej revolúcie, kedy sa vyťažila na Gemeri až tretina železnej rudy v rámci celej monarchie, čím si región vyslúžil prezývku „Železné srdce Uhorska“. Ťažba železných rúd a ich spracovanie v peciach a železiarňach tu zanechalo množstvo pamiatok.
Niekdajší význam a dôležitosť lokality si uvedomujú obyvatelia obcí, ale aj nadšenci, ktorí sa rozhodli túto slávnu minulosť oživiť a dobrovoľníckou prácou prispieť k zachovaniu týchto významných pamiatok. Občianske združenie Skryté poklady Slovenska už roky zveľaďuje a propaguje Železník s jeho historickým dedičstvom a jeho najnovším projektom bolo vybudovanie vyhliadky nad kinom Železník.
Hámre – neoddeliteľná súčasť našej krajiny v minulosti
Napísal(a) M. RozložníkVýroba železa a jeho spracovanie, nepochybne patrili k najstarším výrobným odvetviam na Slovensku. Človek začal prvý raz používať železo už v treťom tisícročí pred n. l. Nie však iba železo, ale kovy vôbec, mali rozhodujúcu úlohu pri formovaní ľudskej spoločnosti 1). Bohaté ložiská kvalitných rúd, značné rozšírenie lesov i dostatok vodnej energie, vytvorili priaznivé podmienky pre rozvoj železiarstva u nás. Po celé stáročia sa železo spracovávalo kladivom, najprv ručne, neskôr veľkým kladivom, ktorého pohon zabezpečovala vodná energia tzv. hámrom.
Na presnejšie vysvetlenie, uvádzame jednu definíciu zo súčasnosti:
Hámor je historické zariadenie, alebo dielňa, určené na spracovanie ocele a železa. Je to technologická stavba pri vodných tokoch, kde využitím energie tečúcej vody boli poháňané kováčske buchary, dúchadlá alebo mechy na fúkanie vzduchu do pecí. Z hľadiska výroby to boli prvé zárodky manufaktúr na spracovanie ocele a výrobu kovaných výrobkov 2).
Miroslav Baran – 15. výročie úmrtia
2. apríl – Miroslav Baran (26.2.1950 Ratkovské Bystré – 2.4.2009 Slovenská Ľupča) – pedagóg, folklorista, spevák ľudových piesní, hráč na kontrabas, spracovateľ ľudových piesní
Absolvoval štúdium na PF v Banskej Bystrici, odbor hudobná výchova. Pôsobil v Tisovci, Revúcej a od roku 1984 na ZŠ v Banskej Bystrici ako učiteľ špecializovanej hudobnej výchovy, kde dosahoval výborné výsledky, viedol detskú ľudovú hudbu Sedmokráska a bol aj riaditeľom Základnej školy v Banskej Bystrici. Upravoval ľudové piesne pre súbory Dratvárik, Spievanky, Sedmokráska, Slnečnica, Ekonóm a pre verejné rozhlasové nahrávky. Pôsobil vo folklórnych súboroch Mladosť, Partizán a Borievka, ktorej bol spoluzakladateľom. Hrával v rozhlasovom orchestri Slovenského rozhlasu Banská Bystrica a hosťoval aj v ďalších muzikách na kontrabas. Veľmi úspešný bol aj ako sólový spevák a s ľudovou hudbou Róberta Puškára nahral svoje samostatné CD pod názvom Ej idem, idem... Ako muzikant precestoval temer celú Európu. Bol autorom rozhlasového cyklu relácií o Gemeri. Jeho populárna rozhlasová relácia Fujarôčka moja (v rádiu Lumen), priblížila mnohé ľudové zvyky, obyčaje, folkloristické osobitosti a krásy slovenskej ľudovej piesne. -MM-
Mikuláš Moyzes – 80. výročie úmrtia
2. apríl – Mikuláš Moyzes (6.12.1872 Zvolenská Slatina – 2.4.1944 Prešov) – hudobný skladateľ, organista, dirigent, pedagóg.
V roku 1883 – 1893 študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a v Revúcej. Od roku 1908 pôsobil celých 36 rokov ako pedagóg a v kultúrnej a v spoločenskej sfére Prešova. Bol jedným z priekopníkov slovenskej národnej hudby, realistických tendencií v slovenskej hudbe, predchodca slovenskej hudobnej moderny. Autor hudobných diel, kompozícií, upravovateľ ľudových piesní. Napísal niekoľko učebníc hudby, zemepisu, slovenčiny a počtov pre slovenské školy. Okrem skladateľskej a vyučovacej zložky bol aj aktívny koncertný umelec v hre na klavíri a organe a tiež významný organizátor hudobného života v Prešove. Na jeho pamiatku je v Prešove a v Bratislave postavený pomník, jeho meno nesie ZUŠ Mikuláša Moyzesa v Prešove. -MM-
Fridrich Koroni (Coroni) – 205. výročie úmrtia
2. apríl – Fridrich Koroni (Coroni) (3.8.1738 Hontianske Tesáre – 2.4.1819 Ratkovské Bystré, pochovaný v Ratkovej) – evanjelický farár, náboženský spisovateľ.
Študoval na gymnáziu v Kremnici, Banskej Štiavnici a v Bratislave, na univerzite v Jene. Do Ratkovej prišiel za farára z Veľkého Krtíša v roku 1775, kde pôsobil až do roku 1813. V roku 1785 sa stal gemerským seniorom a v tejto funkcii vysvätil mnohé ev. kostoly na Gemeri. Zaslúžil sa aj o založenie Knižnice gemerského seniorátu ev. a. v cirkvi v Revúcej v roku 1811. Pri bratislavskom lýceu založil 1000 zlatých ako základinu pre podporu študentov teológie a svoj majetok venoval na podporu slovenských študentov na nemeckých univerzitách. Je autorom kázní, ktoré mu vyšli aj knižne: Radostné kázaní (Prešov 1784), Své milé cirkvi Ratkovské (Prešov 1786) a i. Písal i duchovnú poéziu a náboženské piesne (niektoré sú uverejnené v Zpěvníku evangelickom (Liptovský Mikuláš 1842) a v Tranovského kancionáli (1895). Bol tiež jedným z autorov starých latinských nápisov na objekte ratkovského kostola. -MM-
Ľudovít Gyürky – 150. výročie úmrtia
5. apríl – Ľudovít Gyürky (18.11.1813 Ochtiná – 5.4.1874 Rožňava) – lekár.
Študoval na gymnáziu v Rožňave a medicínu v Budapešti. Známy je ako člen prvej slovenskej Lekárskej spoločnosti, založenej poslucháčmi medicíny v r. 1833 v Budapešti, kde aj prednášal o využití elektriny v terapii. Prístroje, ktoré si sám čiastočne vyrábal, v záveti venoval tomuto spolku. Bol zakladajúcim členom Lekársko-lekárnického spolku Gemerskej župy v r. 1867. Pôsobil ako lekár v Rožňave. Napísal životopisný článok o rožňavskom lekárovi a prírodovedcovi Antonovi Kissovi (1813 – 1883). -MM-
Ľudovít Kenyeres – 125. výročie narodenia
8. apríl – Ľudovít Kenyeres (8.4.1899 Jelšava – 21.6.1967 Jelšava) – zvonkár.
Meštiansku školu navštevoval v Dobšinej, u otca sa vyučil za zvonkára. Od roku 1918 pôsobil ako zvonkár v Jelšave, s výnimkou rokov 1936-37, keď pôsobil v Rumunsku. Od r. 1957 bol registrovaný ako výrobca ÚĽUV-u, v roku 1960 získal titul Majster ľudovej umeleckej výroby. Vyrábal plechové, železné a mosadzné zvonce s výborným ladením a so širokým odbytom najmä na Slovensku, no aj na Balkáne, v Maďarsku a v Čechách. Za viac ako polstoročie svojho aktívneho remeselného života vyrobil desaťtisíce zvoncov. Medzi pastiermi i zberateľmi na celom území Slovenska i v zahraničí ich preslávila široká škála rôznych druhov a tvarov, no najmä kvalita hlasu. Bol posledným pokračovateľom rodinnej i jelšavskej zvonkárskej tradície. Zvonce veľkých rozmerov vystavoval medzi vojnami v Montreali a v Budapešti. -MM-
Jozef Vozár – 85. výročie narodenia
11. apríl – Jozef Vozár (11.4.1939 Dobšiná) – geológ.
Stredné vzdelanie získal v Dobšinej, študoval na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Viac ako 40 rokov pracoval ako výskumný a vedecký pracovník a riaditeľ v Geologickom ústave Dionýza Štúra v Bratislave. Publikoval 265 pôvodných vedeckých prác, 5 monografií a 32 rôznych geologických máp. Prednášal na mnohých svetových a európskych kongresoch. Viedol viaceré štátne výskumné úlohy a projekty, na medzinárodnej úrovni viedol projekt CELEBRATION 2000 – najrozsiahlejší experiment seizmického profilovania v Európe, projekt DANREG, venovaný výskumu Podunajskej panvy a mnohé ďalšie. Pôsobil ako predseda redakčnej rady Geologica Carpathica a ako člen redakčných rád medzinárodných časopisov. Za svoju bohatú vedeckú a výskumnú činnosť získal viaceré ocenenia a rezortné vyznamenania. K poznaniu okolia Dobšinej prispel v knihe Mladšie paleozoikum Západných Karpát (1988), s podrobným opisom geologického vývoja a stavby okolia s charakterizovaním najvýznamnejších geologických a paleontologických lokalít. Podieľal sa aj na vydaní publikácie Banské mesto Dobšiná (2008). -MM-
Baltazár Sontág – 130. výročie úmrtia
13. apríl – Baltazár Sontág (Szontágh) (9.6.1827 Dobšiná – 13.4.1894 Dobšiná) – meteorológ, právnik.
Právo študoval v Budapešti. Po r. 1851 bol niekoľko rokov riaditeľom papierní v Slavošovciach, v r. 1872 bol zvolený za richtára Dobšinej, neskôr pôsobil ako úradník dobšinskej sporiteľne. Bol zakladajúci člen Dobšinského dobrovoľného hasičského zboru v roku 1875. Zaoberal sa meteorologickými pozorovaniami a meraniami. Napísal aj niekoľko poviedok s poľovníckou tematikou. -MM-
Július Lux – 140. výročie narodenia
20. apríl – Július Lux (20.4.1884 Henckovce – 4.11.1957 Budapešť) – stredoškolský profesor, regionalista.
Meštiansku školu vychodil v Dobšinej, absolvoval Učiteľský ústav v Lučenci a pôsobil ako učitel nemčiny v Maďarsku. V roku 1909 ukončil štúdium na univerzite v Budapešti a nastúpil ako profesor na Učiteľský ústav v Kluži. Tu sa v roku 1914 oženil s Irenou Gömöryovou z Dobšinej. Potom sa rodina presťahovala do Budapešti, kde sa stal riaditeľom učiteľského ústavu. Externe vyučoval aj na univerzite v Szegede. Publikoval vyše 150 vedeckých štúdií, odborných statí i novinových článkov z oblasti jazykovedy, histórie, etnografie a demografie. Podstatná časť je venovaná Dobšinej. Posmrtne v roku 1961 bol v Marburgu vydaný jeho slovník nárečia Dobšinej Wörterbuch der Mundart von Dobschau. Za jeho životné dielo trvalej hodnoty sa považuje práca Eine deutsche Sprachinsel im Karpathenland Dobschau (Nemecký jazykový ostrov v Karpatskej oblasti Dobšiná), vydaná v Mníchove v roku 1959. -MM-
Vladimír Zvara – 100. výročie narodenia
22. apríl – Vladimír Zvara (22.4.1924 Kociha, okres Rimavská Sobota – 26.7.2012 Bratislava) – lekár, vedec a odborník na urológiu, vysokoškolský učiteľ.
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. Pracoval na Urologickej klinike Univerzity Komenského a na II. chirurgickej klinike v Bratislave, potom v Hradci Králové, Prahe, v Brne a opäť v Bratislave. V rokoch 1964-69 bol povereníkom SNR pre zdravotníctvo, v rokoch 1969-71 ministrom zdravotníctva SSR, v rokoch 1962-64 dekanom LF UK. V roku 1968 založil Urologickú kliniku na bratislavských Kramároch a stál na jej čele až do roku 1991. Na Slovensku v roku 1972 uskutočnil prvú transplantáciu obličky. V rámci transplantačného programu, ktorý rozbehol a dlhé roky viedol, transplantovali viac ako tisíc obličiek. Bol jedným zo zakladajúcich členov a dlhoročným predsedom Československej a Slovenskej urologickej spoločnosti. Autor viacerých vedeckých monografií a mnohých odborných článkov. Jeho činnosť bola opakovane ocenená významnými poctami a aj čestným členstvom v zahraničných spoločnostiach. V roku 2018 mu v rodnej obci odhalili pamätnú tabuľu na budove OcÚ. -MM-
Ľudovít Záhoranský – 85. výročie narodenia
23. apríl – Ľudovít Záhoranský (23.4.1939 Dobšiná) – horolezec, tréner. Patrí k prvotriednym slovenským horolezcom.
Absolvoval vyše 280 výstupov v Tatrách, Alpách, na Pamíre, prvovýstupy na kaukazských päťťisícovkách. Zdolal niekoľkých významných výstupov na himalájske osemtisícovky (Nanga Parbat, Makalu a i.). Na vrchole tretej najvyššej hory sveta Kančendžongy stál spolu s Jozefom Psotkom v roku 1981, bol to slovenský (československý) prvovýstup na tento končiar. Zúčastnil sa aj expedície Mount Everest 1984. Zaslúžilý majster športu, dostal Zlatý odznak IAMESu. V súčasnosti žije ako dôchodca v Zábřehu na Morave. -MM-
Samo Daxner – 75. výročie úmrtia
27. apríl – Samo Daxner (4.5.1856 Banská Štiavnica – 27.4.1949 Tisovec) – kultúrny pracovník, právnik, advokát.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. Bol gemersko-malohontským županom, senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok. S bratom Štefanom založili šachový klub a v roku 1904 zorganizovali prvý župný šachový turnaj. Bol režisérom, dramaturgom i dirigentom ochotníckeho divadla. Poslovenčil text Smetanovej Predanej nevesty, ktorej prvé dejstvo pod jeho vedením zahrali tisovskí ochotníci už v roku 1903. Nacvičil tiež operu V studni od Viléma Blodka. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal ako činovník evanjelickej cirkvi. -MM-
Branislav Kriška – 25. výročie úmrtia
30. apríl – Branislav Kriška (7.1.1931Tisovec – 30.4.1999 Bratislava) – popredný slovenský operný režisér, dramaturg a vysokoškolský pedagóg.
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave.. -MM-
Miloslav Francisci – 170. výročie narodenia
30. apríl – Miloslav Francisci (30.4.1854 Debrecín – 29.1.1926 Cleveland) – lekár, hudobný skladateľ, syn Jána Francisciho-Rimavského..
Študoval na gymnáziu v Revúcej, Bratislave a Šoproni. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov a rozvinul značnú hudobno-umeleckú činnosť. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal Trávnice – zbierku slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Bohatieri veselej družiny, Astra, Obšitošova dcéra, V cigánskom tábore, Ženská bula. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Jeho tvorba pomáhala udržiavať národné povedomie medzi americkými Slovákmi. Jeho diela boli predvedené v USA a na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935.. -MM-