Baníctvo (154)
Slavošovský tunel z pohľadu banského geológa
Napísal(a) RNDr. O. Rozložník
Slavošovský tunel, v ktorom nikdy neprešla železnica, pre ktorú bol budovaný v polovici minulého storočia, sa postupne dostáva do povedomia našej širokej verejnosti nielen na Gemeri, ale aj po celom Slovensku. Pričinila sa o to aj naša webstránka, ktorá o tomto technickom diele priniesla niekoľko zaujímavých príspevkov na rôzne témy. V súvislosti s jeho výstavbou sa doteraz nehovorilo o bansko-technických a geologicko-ložiskových pomeroch. Na túto tému sa podujali napísať odbornú prácu nám dobre známi odborníci RNDr. Ondrej Rozložník a Ing. Dušan Oravec, PhD., ktorých výsledok skúmania práve dnešným príspevkom uvádzame na oboznámenie sa aj širšej verejnosti.
Artikuly šteliarov muránskeho údolia z roku 1585
Napísal(a) Ing. Mikuláš Rozložník
Výskyt rôznych nerastných surovín na území historického Gemera podmienil ich dobývanie a následné hutnícke spracovávanie. Tieto činnosti, vykonávané obyvateľstvom už od najstaršieho obdobia, boli pre uvedené územie charakteristickými. Regulácia vzájomných vzťahov si v priebehu storočí vynútila prijatie rôznych pracovných poriadkov, štatútov či artikúl, ktorých úlohou bolo zaviesť poriadok do bansko – hutníckeho podnikania (artikuly – podľa slovníka cudzích slov sú vo feudalizme stanovy samosprávnych územných celkov alebo záujmových skupín).
Uvedené bolo, už od najstarších čias, realitou aj v lokalitách údolia rieky Muráň. V priebehu času boli tu prijaté viaceré takéto pracovné poriadky, z ktorých pre ilustráciu uvádzame nasledovné: Jedným
Nová publikácia mapuje problematiku bádania a prezentácie baníctva v múzeách
Napísal(a) Pavol Lackanič
Zväz múzeí na Slovensku v spolupráci s Baníckym múzeom v Rožňave vydal v decembri 2017 zborník príspevkov z odbornej konferencie „Baníctvo v našich múzeách a jeho prezentácia. XXI. Etnológ a múzeum“. Vydaním tlačenej publikácie zároveň zavŕšil projekt, finančne podporený z verejných zdrojov Fondom pre podporu umenia, ktorý zahŕňal zorganizovanie predmetnej odbornej konferencie (19.-21.9.2017, Rožňava) a vydanie zborníka.
Predmetná publikácia je venovaná nielen odborným pracovníkom múzeí či vedeckým zamestnancom vysokých škôl a univerzít, ale aj záujemcom z radov laickej verejnosti, aktívnych pri prezentovaní rôznych dokladov banskej činnosti.
Marian Slavkay: Exkurzia do Opálových baní po desiatich rokoch (2)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Bola nedeľa večer. Nevedeli sme presne, kedy zajtra včas ráno odchádza autobus z Červenice. Vybrali sme sa za ujom do jeho domku. Deti a mládež z okolitých obydlí si nás zvedavo obzerali. Ujo nám ochotne vysvetlil, že ráno autobus odchádza tesne pred piatou. Musíme vstávať pred štvrtou ráno, aby sme ho pešky stihli. Niekto zahlásil, že či sa na štvrtú zobudíme. Ujo sa nám ponúkol, že on nás príde zobudiť. Pri senníku sme večerali zbytky zásob, čo nám ostali. Ak mal niekto niečo naviac, tak sme si to navzájom delili.
Marian Slavkay: Exkurzia do Opálových baní po desiatich rokoch (1)
Napísal(a) Ing. M. Slavkay
V roku 1961 mi podnikové riaditeľstvo ŽB Spišská Nová Ves poskytlo štipendium na štúdium na Baníckej fakulte Vysokej školy technickej v Košiciach. Keď som už bol v druhom ročníku v jesennom semestri, večer pri debate so spolužiakmi došiel rozhovor na drahý opál z Dubníka. Rozpovedal som im svoju príhodu s obhliadkou opálových baní z roku 1952. Niekoľko spolužiakov začalo dobiedzať, aby sme sa tam išli pozrieť. Nakoniec so siedmimi skalnými sme sa dohodli, že na tú exkurziu do opálových baní pôjdeme. Bola asi polovica októbra.
Marian Slavkay: Opálové bane v Dubníku pri Prešove (4)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Trvalo mi to možno aj dve hodiny, kým som vyšiel až na vrch rúbania. Tam sa rúbanie zužovalo a v špici bola veľká diera, za ktorou bola tma. Predpokladal som, že to môže byť vydobytý veľký priestor. Opatrne som sa priblížil až k diere a zasvietil do nej. Veľmi som sa potešil. V svetle karbidky som uvidel na stene chodby moju šípku nasmerovanú do ľavej strany chodby. Bola to diera, okolo ktorej som prechádzal chodbou ku kamennému schodisku. Vyšiel som z diery a kráčal som smerom na hlavnú chodbu. Už som nepotreboval orientačné šípky a bezpečne som vyšiel von z bane.
Pre zberateľov: Obrovské kryštály minerálov vytvorené prírodou
Napísal(a) RNDr. Ondrej Rozložník
Zberatelia minerálov obľubujú mať vo svojich zbierkach minerály, ktoré vykryštalizovali v niektorej kryštalografickej sústave. Čím sú väčšie a majú pravidelné tvary sú krajšie a hodnotnejšie. Aj na ložiskách nerastných surovín na Slovensku sa takéto minerály vyskytujú a sú uložené v múzeách alebo v súkromných zbierkach. Najčastejšie je to ametyst, kremeň, pyrit alebo antimonit – na obrázkoch.
Ing. Marian Slavkay: Opálové bane v Dubníku - Môj cieľ – baňa Jozef
Napísal(a) Ing. M. Slavkay
Ráno som sa zobudil o pol deviatej. Jankova posteľ už bola ustlaná. Našiel som ho v kuchyni sedieť s otcom po raňajkách. Chystali sa peši ísť do Zamutova, kde má Janko nastúpiť za praktikanta na tamojšie polesie. Ráno dostali taký telefonát z Prešova. Ja som bol trochu sklamaný, lebo ujo mi sľúbil, že pôjde so mnou do bane. „Do bane pôjdeme zajtra,“ povedal. Opýtal som sa ho, či pozná dobre moju mamu, lebo som jej sľúbil, že najneskôr o štyri dni sa vrátim. Keď neprídem na čas domov, tak moja mama sa zblázni. „Viem, viem, že je taká bojazlivá,“ povedal,
Marian Slavkay: Opálové bane v Dubníku pri Prešove (2)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Zbytok prázdnin som trávil v Rožňavskom Bystrom. Bývali sme tam od doby, keď sa mamka presťahovala z Tuhrinej ku svojej staršej sestre Margite Belákovej. Okolo 15. augusta som dostal poštou výplatu zo závodu. Začal som sa chystať na moju banícku výpravu do Opálových baní v Dubníku. Išiel som na Bystranskú baňu za vedúcim s prosbou, aby mi požičal karbidku na moju plánovanú výpravu. Vedúci mi lampu ochotne dal a do jednej uzatvorenej plechovky aj náhradnú dávku karbidu.
Ing. Marian Slavkay: Opálové bane v Dubníku pri Prešove
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Pod týmto názvom budeme spolu sledovať rozprávanie nám už známeho Ing. Mariana Slavkaya, ktorý nás pred niekoľkými mesiacmi na stránke Maj Gemer prekvapil svojimi spomienkami na to, ako ho zaviedla osudová cesta medzi baníckych učňov, aby sa neskoršie z neho stal banský inžinier. Tentoraz sa jeho zážitky z minulosti zastavili pri opálových baniach, aby sa s nami znovu podelil s neskutočne zaujímavým príbehom.
Viac...
Pamiatková zóna Železník - skrytý poklad v srdci Gemera. Bude o chvíľu čo chrániť?
Napísal(a) Ing. Ladislav Bene
Bohatá história, chudobná súčasnosť
Gemer je dnes stále jeden z najzaostalejších regiónov Slovenska. Rozbité cesty, vyššia nezamestnanosť, viac spustnutých domov ako je tomu v iných regiónoch. V kontraste toho všetkého je ale zároveň krajom s veľkým počtom prírodných krás, historických a kultúrnych pamiatok. Sú tu skvosty ako Ochtinská aragonitová jaskyňa či Gombasecká jaskyňa alebo hrad Krásna Hôrka, Muráň či kaštieľ Betliar.
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Záver (27)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Ťažko som sa prebíjal životom na Rožňava Bani. Všetky technické miesta obsadzovali domáci, z ktorých väčšia polovica nemala na to požadované vzdelanie. Cudzí zamestnanec bol považovaný za votrelca. Veľakrát som oľutoval, že som neostal v Ostrave. Miskove slová som si zapamätal na celý život. Neostávalo mi nič iné, iba bojovať. Ostrava do mňa vštepila húževnatosť pri plnení vytýčených úloh a do šedej kôry mozgu mi zapísala, že splnenie plánu bane
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Návrat domov a sklamanie (26)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Návrat domov a sklamanie. Jarek Miska bol dobre informovaný o reformách a reorganizácii aj v rudnom baníctve. Zrušil sa podnik GŽB aj SŽB, čo boli Gemerské a Spišské železorudné bane. Následne vznikol nový podnik - Železorudné bane n. p. so sídlom v Spišskej Novej Vsi. Tým pádom sa zrušili aj malé závody Drnava, Rudná, Rožňavské Bystré. Všetky pripadli pod správu závodu ŽB Rožňava ako banské úseky.
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Môj neočakávaný služobný postup (25)
Napísal(a) Ing.Marian Slavkay
V prvej dekáde decembra sme Františku dokopali. Pre mňa to bolo dosť veľké prekvapenie. Starší haviari to vedeli, že ostávajú iba zbytkové piliere, ktoré partia určená na rozobratie Westfálie dokopala. Aronovu výkonnú partiu preložili do novo pripravenej steny v sloji Paula. Tá stena bola „božie dopustenie“. Jediným kladom bola pravidelná 70 centimetrová mocnosť po celej stene.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.