Výstavy (325)
RETROvýstava - Nostalgia z časov nedávnych v Galérii Baníckeho múzea
Napísal(a) R. Šimko
Ďalšiu fascinujúcu výstavu s názvom RETROvýstava má pre svojich priaznivcov pripravenú Banícke múzeum v Rožňave, kultúrne zariadenie Košického samosprávneho kraja. Jej vernisáž sa uskutoční dňa 30. mája 2019 o 15:30 hod. v Galérii Baníckeho múzea v Rožňave na Námestí baníkov 25. „Cieľom výstavy je vyvolať u starších nostalgické spomienky na časy nedávno minulé, zároveň priblížiť mladším ročníkom, ako sa v tých časoch žilo, aké predmety sa používali, či už ide o predmety každodennej potreby ako elektronika, hračky a taktiež športové či iné predmety, ktoré používali ich rodičia, či starí rodičia,“ povedal o výstave jej kurátor Mgr. Pavol Horváth.
Mgr. Ján Fiťma (*1971) pochádza z Revúcej a hrdo sa hlási k tomu, že práve tu s pomocou učiteľa výtvarnej výchovy Vincenta Blanára objavil svoje umelecké nadanie. Dnes žije a tvorí vo Zvolene, kreslí kreslené vtipy, karikatúry významných osobností a predstaviteľov verejného života.
Prvé diela uverejňoval v tlačových periodikách ako Tele plus, Slobodný piatok, Smena, Smena na nedeľu, Pravda, Obrana, Luskáčik, neskôr aj Hospodársky denník, Svět filatelie či Kocúrkovo. V roku 1994 vytvoril grafický dizajn obálky časopisu Huncút, do ktorého zároveň prispieval.
Výnimočná výstava na Zochovej divadelnej Revúcej 2019
Napísal(a) Juraj Genčanský
Už je to tak – Revúca v Gemeri nie je len kolískou osvety a vzdelanosti, ale aj nadregionálnym strediskom ochotníckeho divadla. Veď prehliadky a súťaže divadelných súborov majú v tomto meste viac ako polstoročnú tradíciu. Prvý divadelný festival – Krajská prehliadka detských divadelných krúžkov – sa konal už v marci 1968 v revúckom Dome kultúry (vtedy Závodný klub ROH LTZ). O dva roky nato tu hostili detské súbory už z celého Slovenska a pokračovaním boli krajské súťaže ochotníckych súborov kategórie C. Odvtedy sa každý rok na niekoľko májových dní stáva revúcky „Klub“ mekkou divadelných ochotníkov.
V starobylých priestoroch podkrovia Múzea Prvého slovenského gymnázia v Revúcej sme v piatok 26. apríla 2019 otvorili výstavu slovenskej maliarky Mgr. art. Aleny Adamíkovej, ArtD. Úspešná maliarka pochádza z Revúcej a – takpovediac, po výtvarnej ceste okolo sveta – touto sériou obrazov chce vyjadriť poďakovanie svojmu rodnému mestu a ľuďom v ňom. Aj preto nazvala výstavu CESTA DOMOV.
Človek odkiaľsi prichádza či pochádza, na tom sa nedá nič meniť. Svet prvotných skúseností sa v nás zafixuje v podobe istoty a ak sa v dospelom živote potrebujeme znovu ukotviť, tak sa mimovoľne, až reflexne vraciame k svojim počiatkom. Vraciame sa do detstva vnútorne a ak je to možné, tak aj doslova.
Alena Adamíková po dvadsiatich rokoch vystavuje v Revúcej
Napísal(a) Juraj Genčanský
Mestské kultúrne stredisko a Múzeum Prvého slovenského gymnázia v Revúcej pozývajú na výstavu obrazov slovenskej maliarky s príznačným názvom CESTA DOMOV. Výstavu otvoríme v piatok 26. apríla 2019 o 18.00 hod. v Múzeu Prvého slovenského gymnázia v Revúcej a celý súbor obrazov si môžete pozrieť v pracovných dňoch do 31. mája 2019.
Mgr. art. Alena Adamíková, ArtD. patrí k strednej generácii slovenských maliarov. Narodila sa v Revúcej a v rokoch 1991 – 1997 študovala na Katedre maľby a iných médií Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave v ateliéroch akademických maliarov Stanislava Stankociho a Daniela Fischera. V roku 2011 absolvovala doktorandské štúdium na VŠVU v Bratislave.
V priestoroch Gemersko-malohontského múzea sa uskutoční 17. apríla 2019 o 15.00 hod. vernisáž výstavy „Kúpeľníctvo v Gemeri v 19. storočí“. Výstava je venovaná vzniku a vývoju kúpeľníctva v Gemeri a predstaví jednotlivé kúpele, kúpeľných lekárov či obľúbenosť jednotlivých miest, z ktorých väčšina už dnes neexistuje. Výstava potrvá do 30. septembra 2019.
Územie dnešného Slovenska je z hľadiska kúpeľov jedným z najbohatších oblastí historického Uhorska. Vybudované kúpeľné mestá okolo termálnych vôd horného Uhorska dosiahli svoj vrchol popularity v poslednej tretine 19. storočia,
Výstava dobšinskej umelkyne Moniky Vozárovej obohatí rožňavskú galériu
Napísal(a) Mgr. Eva Lázárová
Banícke múzeum v Rožňave, kultúrne zariadenie Košického samosprávneho kraja, vás srdečne pozýva na výstavu Moniky Vozárovej OD SRDCA MAĽOVANÉ, ktorá bude doplnená veľkonočnými kraslicami z dielne Danky Lackovej. Vernisáž výstavy sa uskutoční 11.04.2019 (vo štvrtok) o 15.30 hod. v Galérii Baníckeho múzea v Rožňave, Námestie baníkov 25.
Monika Vozárová o sebe hovorí:
„Som Dobšinčanka. Tu som sa narodila a tu aj žijem. Už niekoľko rokov však pracujem ako opatrovateľka v Rakúsku.
V Jelšave otvorili výstavu Moravský rytec Ignác Zeidler
Napísal(a) Mgr. Tatiana Strelková
V Mestskom múzeu Jelšava 13.3.2019 sme slávnostne otvorili výstavu Moravský rytec Ignác Zeidler pripravenú v spolupráci s Odborom školstva, kultúry a športu mesta Uničov. Vernisáž a následná výstava z partnerského mesta Uničov (ČR) predstaví tvorbu významného moravského barokového rytca Ignáca Zeidlera. Väčšina jeho tlače vznikla pre olomoucký kláštor premonštrátov a brnenských augustiánov. Ikonograficky sú zachytené významné udalosti moravského cirkevného života. Grafiky nájdeme tiež na stránkach vedeckého mesačníka Monatliche Auszüge vydávaného prvou učenou spoločnosťou v habsburských rakúskych krajinách.
Fotografické reprodukcie sú ukážkou majstrovstva autora a okrem výstavy doma si ju mohli prezrieť aj v poľskom partnerskom meste Lędziny.
Tridsať rokov ochrany prírody v Cerovej vrchovine
Napísal(a) Ing. Eva Belanová, RNDr. Monika Gálffyová
Vernisáž výstavy „30 rokov ochrany prírody v Cerovej vrchovine“ sa uskutoční 14. marca 2019 (štvrtok) o 15.00 hod. v priestoroch Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote. Výstava pripravená pri príležitosti 30. výročia vyhlásenia Chránenej krajinnej oblasti Cerová vrchovina predstaví nielen rastlinstvo, živočíšstvo a neživú prírodu tohto regiónu, ale aj jej históriu a činnosť Správy CHKO Cerová vrchovina pri ochrane tohto jedinečného územia. Výstavu pripravila Správa CHKO Cerová vrchovina v spolupráci s Gemersko-malohontským múzeom v Rimavskej Sobote. Výstava potrvá do 9. mája 2019.
Vyhláškou Ministerstva kultúry SSR č. 113 zo dňa 10. októbra 1989 bola vyhlásená Chránená krajinná oblasť Cerová vrchovina na pôvodnej výmere 16 280 ha,
V Mestskom kultúrnom stredisku v Revúcej sme 20. marca 2019 slávnostne otvorili výstavu rôznych druhov palíc, ktoré vyšli spod rúk výrobcu ľudových umeleckých predmetov Pavla Ferdinandyho z Revúcej. Azda by sme mohli povedať, že v dramaturgii výstav sa v tomto roku držíme jednej tematickej línie, keďže po predchádzajúcej výstave o „paličkovaní“, teraz vystavujeme „palice“... Človek sa stretáva s palicou už odmalička a v rôznych podobách. Všimli ste si? Ledva chlapčisko začne chodiť, na prechádzkach s obľubou zbiera po uliciach palice, paličky, prútiky či konáriky... Paličkou nám v škole ukazovali na tabuli nové veci, ale občas do nás učivo palicou aj vtĺkali. Na dedine sme voľakedy ako šarvanci pred sebou paličkou poháňali koleso a bola z toho zábava.
Viac...
Výstava čipky a keramiky nadchla návštevníkov revúckeho Domu kultúry
Napísal(a) J. Genčanský
Vo výstavnej sieni revúckeho Domu kultúry sme otvorili prvú výstavku v tomto roku. Expozícia predstavuje „malé veľdiela“ z majstrovských rúk čipkárky Anky Urbánovej z Rožňavy a keramikárky Mgr. Margity Matúšovej z Revúcej. „A nad soľ vzácnejšie sú pre človeka nite, / keď nemá, čím by prišil záplatu / na to, čo bolí, čo má zostať skryté / jak chromá ruka pod rukávom kabátu.“ Píše Miroslav Válek v jednej svojej básni. Metaforicky hovorí o vzťahoch medzi ľuďmi a pritom stavia na charakteristickej vlastnosti nití – spájať materiály, ba i nite samy dokopy uzlíkami. A to je vlastne čipkovanie.
Výstavou REVÚCKA FOTOGRAFIA 2018 na konci roka dali priestor domácim fotografom
Napísal(a) Juraj Genčanský
Fotografia. Jedno cvaknutie a na svete je dokonalý odraz reality. O čom sa v minulosti mohlo umelcom len snívať, je teraz dostupné takmer každému. Dokumentuje naše životy, momenty obyčajné aj výnimočné, a ako sa zdá, fotografom môže byť už dnes každý, kto vlastní fotoaparát. Fotografom áno. Umelcom nie. Keď sa však objaví niekto výnimočný, niekto, kto dokáže zachytiť všednú realitu nevšedne, kto vidí, čo iným uniká, a dokáže stlačiť spúšť v ten správny okamih, vtedy sa rodí umenie.
V Revúcej sa už stalo príjemnou tradíciou – na konci roka dať priestor domácim fotografom. A je dobré, že to Revúčania využívajú. Vo výstavnej sieni Mestského kultúrneho strediska tak máme možnosť pokochať sa skutočným fotografickým umením.
Podoby lásky Evy Wilson v Múzeu Prvého slovenského gymnázia v Revúcej
Napísal(a) Lucia Oravec Koreňová
Božia láska, láska k blížnemu, materinská láska, manželská láska, partnerská láska, prvá láska sa stali hlavnou témou vystavovaných autorských diel Mgr. Evy Wilson. Výstava nesie názov Podoby lásky a v podkrovných priestoroch Múzea Prvého slovenského gymnázia v Revúcej potrvá do 21. decembra 2018. Výtvarné výpovede Mgr. Evy Wilson realizované v dreve sú pozitívnou výpoveďou. Téma lásky je súčasťou nášho života, obohacuje ho a napĺňa. Dáva človeku ľudský rozmer a je našou základnou podstatou. Výtvarníčka sa zaujíma o drevorezbu, venuje sa maľbe na drevo, plátno, kameň. Inšpiruje ju nevšedný tvar alebo plocha dosky. Maľby na drevo sú väčšinou fiktívne krajiny, snové predstavy a vízie, ale aj zátišia, portréty a náročnejšie filozofické témy.
Vernisáž výstavy ROŽŇAVA BAŇA – život a práca zožala úspech
Napísal(a) Erika Hermélyi Gecelovská
Občianske združenie Medza a Banícke múzeum v Rožňave, kultúrne zariadenie Košického samosprávneho kraja, v utorok 27.11.2018 slávnostne otvorili výstavu Rožňava Baňa – život a práca v Galérii Baníckeho múzea v Rožňave. Na podujatí sa zúčastnilo vyše 100 záujemcov. Riaditeľ múzea, Pavol Lackanič, na úvod všetkých privítal a v krátkosti predstavil projekt Spolupráca a budovanie siete pre zachovanie spoločného priemyselného dedičstva, vďaka ktorému mohla byť táto výstava prezentovaná verejnosti. Na slávnostnej vernisáži boli prítomní aj maďarskí priatelia zo združenia Észak - Keleti Átjáró Kulturálisés Tudományos Közhasznú Egyesület z Miskolca, ktorí sú partnermi OZ Medza v rámci cezhraničnej spolupráce Interreg SK-HU Budovanie partnerstva.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.