Ondrej Doboš
Básnické Šepotance Ondreja Nagaja ako rozjímanie nielen o triviálnych témach
Predvianočné knižné obchody boli naplnené množstvom všelijakej literatúry. Medzi ňou nechýbala ani poézia. Prispel k tomu aj Ondrej Nagaj, nám známy básnik, pochádzajúci z Gemera. Predtým mu vo Vydavateľstve Vegaprint Mošovce vyšla jeho najnovšia básnická zbierka Šepotance, ktorá obohatila pestrý zoznam okolo 40 jeho vydaných kníh pre deti predškolského i mladšieho školského veku, ale aj pre dospelých. Ich tematická pestrosť mu umožnila prezentovať širokú obsahovú škálu. Majstrovstvo autora preto chvália napríklad Riekanky do škôlky, Hádanky, Veršíky o zvieratkách a iné. Druhú skupinu tvorí paleta začínajúca ľúbostnými básňami a končiaca spoločensko-kritickými veršami. Také boli napríklad Verše na pni, Krajina človeka, Šiel učiteľ poza školu, Nenechajte ma na pokoji, Aj kameň dušu má, Posmešníky a iné. Aj v spomínanej najnovšej zbierke Šepotance svojho čitateľa presviedča, že mu nie je problémom vybrať si a spracovať hocijakú tému. Dokazujú to aj jeho verše v básni Odbremeňovanie. Už ich začiatok prezrádza, čo bude jeho témou, keď začína: Panebože, / tuším, že po latinsky / si nikdy nevedel./ To v prekladoch ti / drmolili iní, / aby si netušil, / čo postvárali / za
Autobus dobrej vôle s Ragačinkou a ich pásmom vianočných zvykov prišiel aj do Subsidia v Rožňave
V piatok 3. decembra 2010 v Rožňave od rána husto snežilo, cesty neprejazdné, ale Detská folklórna skupina Ragačinka z Hrušova, z prekrásnej dedinky na juhu stredného Slovenska, medzi seniorov dorazila včas. Pestrosťou krojov a s úsmevmi na tvárach všetky pochybnosti, či prídu v poriadku, hneď zahnali. Na pôde zariadenia Subsidium (Špecializované zariadenie pre seniorov a domov sociálnych služieb) v Rožňave krojovaný sprievod privítal primátor mesta MUDr. Vladislav Laciak a pozdravil aj všetkých obyvateľov zariadenia.
Deti z Hrušova uviedol Janko Brloš, ktorý poďakoval za prijatie primátorovi, vedeniu zariadenia, ako aj matičiarom z nášho okresu.
Anketa: Ktoré tradičné jedlo považujete za symbolické pre Gemer?
Na stránke Maj Gemer pribudlo ďalšie kolo ankety, ktoré sme venovali tradičným gemerským jedlám. Chceme ňou zistiť, ktoré jedlo považujete Vy za typicky gemerské. Máte takto možnosť vybrať si niektoré z ponúknutých jedál, ktoré obľubujete, pripravujete si ho aj doma, alebo by ste ním ponúkli svojich hosťov z iných regiónov Slovenska, alebo aj zo zahraničia. Ktoré jedlo by ste im teda ponúkli? Možnosti: 1. Bryndzové halušky, 2. Cíbliky, 3. Gemerské guľky, 4. Kyslá polievka, 5. Papcún, 6.
Ako volili Gemerčania - V obci Rožňavské Bystré v komunálnych voľbách 2014 za starostku znovu zvolili pani Želmíru Gonosovú - V Dobšinej je nový primátor Ján Slovák
Medzi prvými obcami na hornom Gemeri, ktoré doručili zápasnicu o výsledku komunálnych volieb 2014, ktoré sa uskutočnili na celom Slovensku 15. novembra 2014, je aj obec Rožňavské Bystré. Volebná komisia v zápisnici konštatovala, že volieb sa zúčastnilo 75,10 % voličov. Za starostku obce Rožňavské Bystré znovu zvolili pani Želmíru Gonosovú. Taktiež zvolili 5 kandidátov za poslancov Obecného zastupiteľstva: Iveta Hlaváčová, SMER-SD, Ján Gonos SMER-SD, Ladislav Šimko SMER-SD, Marek Ďurský SMER-SD, Zuzana Tomková SMER-SD. K zvoleniu všetkým blahoželáme!
Dnes už vieme, ako voľby dopadli. Snáď pre kompletnú informáciu je dobre, keď uvedieme, že tohtoročné voľby sa uskutočnili na Slovensku v 2906 volebných obvodoch z 2921. Zúčastnilo sa na nich 48,18 % voličov, čo v skutočnosti svoju občiansku príležitosť využilo tentoraz 2 164 029 voličov. Okrem starostov a primátorov miest zvolili tiež 20 753 poslancov samosprávnych zborov. Podľa odborníkov sa nesplnili ich predpoklady a tak tohtoročné komunálne voľby priniesli nižší záujem voličov ako
Ako sa zo šustra učiteľ stal - 15. časť
XV. časť - Odlet do Ameriky
Ráno pred odletom som bol dosť vynervovaný, lebo som ani dobre nespal, ale hlavne preto, že sme sa dlho do noci o všeličom rozprávali a najmä o tom, aké som mal štastie, že už konečne letím. Z tábora sme išli iba dvaja, Vilo a ja. Obaja sme boli Čechoslováci, jeden Slovák a jeden Čech - Moravák, taktiež bývalý "horník" a solídny futbalista, myslím, že bol z Havířova, alebo odniekadiaľ z okolia. Pôvod mal taliansky, aspoň to tak tvrdil, a aj vyzeral tak trošku potmavší.
Nadišiel čas rýchlo sa pripraviť na odchod. Nemal som toho veľa, čo som si bral so sebou. Aj preto, že sme mali limity na batožinu, aj preto, že bolo horúce leto, takže načo tahať so sebou zbytočnosti. Však si nové veci na oblečenie môžem kúpiť aj po prílete, počul som, že to tam nie je až také drahé. Naozaj som si zbalil iba tie najdôležitejšie veci, ktoré som potreboval. Ešte som nemal nezabudnúť ísť sa i rýchlo naraňajkovať, lenže ja som na jedlo vôbec nemal ani len pomyslenie. Znovu sa vo mne ozvali časy nedávne, keď som prechádzal cez Petržalskú Hraničnú Čiaru, keď som tiež v onen deň vôbec neraňajkoval a vydržal som asi 9 hodín bez jedla. Ale ono to pochádzalo všetko ešte z detstva. Keď sme mali ísť na druhý deň na výlet, vždy som bol nedočkavý a prebdel som aj s ostatnými chalanmi skoro celú noc a raňajky som nikdy nejedol. Skrátka som nemohol, nikdy mi nechutilo, čo som bol taký posadnutý tým výletom. Tešil som sa už len naň, ale hlavne, aby autobus vyrazil a nezastavil a nedajbože sa aj neotočil. Aj neskôr to tak bolo, keď som niekde cestovával, najmä keď to bolo spontánne a neočakávané. Zostalo to vo mne až doteraz. Nevykradlo sa to zo mňa ani po toľkých rokoch, darmo si človek stále namýšľa, že už všetko videl a zažil, predsa len každá nová cesta prináša také menšie tajomné vzrušenie. Opakovalo sa to hlavne vtedy, keď som začal znovu chodievať domov po revolúcii 17. novembra 1989, keď sa hranice opäť otvorili a železné opony sa roztavili, teraz už natrvalo... Zakaždým som mal ten istý pocit, keď som prichádzal so srdcom celým rozbúšeným a jemne zabúchal na brány svojej domoviny, ktorá svoje ťažké dvercia bez škrípania oceľových pántov tichučko pootvorila, silno ma k sebe na hruď privinula a dala mi sladký bozk na čelo. Pot radosti od dojatia mi vždy na čelo vyrazil a moje oči boli zahmlené slnkom, ktoré tak nádherne svietilo a ohrievalo moje kosti uzimené akési, aj trošku stratené v tom svete ďalekom... Znovu som pocítil známu vôňu domoviny, ktorá vo mne žilky rozihrala, ako husličky, keď ten na ne hrá, čo to vie. Bol som doma a vedel som, že to nie je klam, ale pravda pravdúca...
Autobus nádherný luxusný postával si v tieni voňavých líp, ktoré chránili priečelie budovy, kde boli všetky táborové oddelenia, ale hlavne ten môj Jugoš. Bol to on, čo mi tak veľmi pomohol, aby som netápal a mal pocit istoty, že všetko nakoniec dobre skončí. Mal pravdu a doteraz mu to nikdy nezabudnem. Keď znovu zavítam na cintorín, kde on leží, určite tam chvíľku ticho postojím, vzdám mu hold a položím venček alebo kvietok...
Na letisko to bolo asi dobrú hodinu jazdy, takže som sa pohľadom lúčil aj s dedinkami, ktoré boli popri ceste prirastené. I ten slávny Sud Shopping Center, kde som tak veľmi rád chodieval, i jazierko, v ktorom som si telo zmorené horúčavou a tvrdou prácou zveľaďoval, pretože to bolo jazierko, ktoré ma vždy spasilo v cudzine, zbavilo neistoty a občas aj trápenia. Tiež som mu zakýval z autobusu, ktorý len tak preletel okolo neho a v diaľke sa už črtali kontúry mesta na Dunaji, Viedne. Rýchlo sme preleteli aj cez ňu, ale i tak som videl tie krásne miesta, kde história zanechala monumenty svoje v nádherných architektonických výjavoch. Viedeň mi veľmi učarila a nikdy na ňu nemôžem zabudnúť, nielen pre moje mnohé zážitky, ale hlavne preto, že ma prijala a pomohla mi v časoch najťažších...
Po kratšej jazde už bolo vidieť letisko Schwechat i jeho budovy a nástupištia. Nikdy som predtým letisko nevidel takto zblízka, myslím letisko, z ktorého sa lieta do celého sveta. Vôbec som nemal ani potuchy ako to všetko prebieha predtým, než človek nasadne na palubu a je pripravený na odlet. Mal som náš československý pas a v ňom aj doložku do USA, ktorú som si musel tvrdo vydobyť, na to sa tiež nikdy nedá zabudnúť. Konečne si nás zoradili v hale, kde som zistil, že je nás aj viac z Československa. Pristúpila k nám jedna rodina s dvomi malými nezbednými chlapčekami. Mamička bola veľká fešanda a neušla mojej pozornosti. Nakoniec, je to možné vidieť aj na fotografiii. Odvtedy sme sa už nikdy nestretli. Čiže, odvtedy ako sme sa spoznali, videli sme prvý a zároveň aj poslednýkrát.
Všetci sme museli kufre odovzdať kontrole letiska, ktorá všetko dôkladne skontrolovala. Ale aj nás tiež pekne poprezerali, predtým než nás nechali trošku si vydýchnuť. Pasy si tiež dobre skontrolovali, či sú v poriadku a aj víza, či sú správne vyplnené. Konečne nás pustili do haly, kde sme sa mohli usadiť do neutrálneho sektoru. Už sme boli oficiálne mimo Rakúska, ale ešte stále nikde. Boli tam obchodíky so všetkým možným, ale ja som ich len očami rýchlo prebehol, lebo som sa nemohol dočkať toho momentu, keď už budem konečne sedieť v lietadle a letieť ďaleko, až konečne vystúpim v New Yorku. Ono to však ani tak dlho netrvalo, iba nejakých tých pár hodín...
Konečne sme už vyšli z budovy a zamierili k nášmu lietadlu. Vtedy sa k lietadlám ešte chodilo pešo. Pekné žltkasté schodíky boli pristavené a my sme po nich šli ako do nebies. Svätý Peter nad nami bdel celú tú dobu, aby sme sa šťastlivo dostali do nášho cieľa, do New Yorku. Pri chôdzi som myslel na to, že musím mať z tohto okamihu záber, ktorý mi zostane na celý život, keď som letel po prvýkrát lietadlom a k tomu ešte za more, do ďalekej Ameriky. Chytro som poprosil jedného z našej výpravy. Bol to kamoš Poliak, ktorého som spoznal tu na letisku. S radosťou ma vyfotil pri tom, ako som zamával Európe! Myslím, že moja tvár vyjadruje jasne, aký som mal vtedy pocit.
Nasadli sme všetci do lietadla a pomaly sa usádzali na miesta. Každý mal svoje miesto pridelené, takže to nebol problém, tu človek nemusel počas letu stáť, tak ako to bývalo v autobuse. Pekné a pohodlné sedadlá nás čakali, hneď potom, čo sme si uložili batožiny do príslušných oddelení.
Lietadlo naštartovalo a už bolo počuť ten zvuk oceľového vtáka, ktorý nás prevezie za oceán. Bol som veľmi nervózny, bodaj by aj nie, veď som v živote ešte nikdy neletel a naviac som myslel aj na to: ak lietadlo spadne, nemáte žiadnu nádej na prežitie. Celý som sa chvel a potil, ako pri tých petržalských prehliadkach. Aj som chcel oči zatvoriť, tak som sa bál, či aj hneď niekde nepadneme.
Letušky nám podali základné pokyny, čo robiť počas letu, čo v prípade núdzoveho pristátia, alebo požiaru v lietadle a bezpečného úniku z neho. Ale aj tak som ich vôbec nepočúval. Z jednoduchého dôvodu, boli ako víly, nádherné.
Pripútali sme sa a lietadlo sa konečne začalo pomaly pohybovať po štartovacej dráhe. Ešte išlo stále dosť pomaly na to, aby mohlo vzlietnuť. Potom však začalo pridávať na rýchlosti, až sa všetko začalo triasť a zrazu sa strmo odlepilo od matičky zeme, a bolo vo vzduchu. Pocítil som obrovský tlak a hrdlo mi to zvieralo, ako keď som na hojdačke vyletel príliš vysoko. Žalúdok som mal až v hrdle a čakal som, kedy už konečne z tej hojdačky zoskočím. Bol to taký neočakávaný pocit a dlho som zotrval v tejto polohe, až sa lietadlo nakoniec celkom vyštveralo do desaťkilometrovej výšky. Vtedy som začal mať pocit, že ideme po cestičke vykladanej tou najjemnejšou perinkou. Jemne sme sa húpali a žiadny kamienok na cestičke sme už viac nepocítili...
4.12.2007
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
Afganská superstar v dokumentárnom filme aj v Čajovni večnej mladosti v Rožňave
V rámci Medzinárodného týždňa ľudských práv pripravilo Gemerské osvetové stredisko v Rožňave v Čajovni večnej mladosti na ulici Akademika J. Hronca Afganskú superstar vo filme. Diváci budú mať možnosť počas 87. minút sledovať dynamicky strihaný dokument, ktorý zaznamenáva celý priebeh trojmesačnej súťaže, vtipné momenty približujúce celonárodné šialenstvo, striedajúce mrazivé chvíle, kedy sa ženským súťažiacim za ich vystúpenie v tejto súťaži amatérskych speváckych talentov vyhrážajú smrťou. Ak si uvedomíme, že v miestnej televíznej stanici Tolo TV sa okrem 2 tisíc spevákov do súťaže prihlásili
Pripomíname si v novembri 2025
Elena Várossová – 15. výročie úmrtia
9. november – Elena Várossová (8. 2. 1926 Rovňany – 9.11.2010 Bratislava) – filozofka, vedecko-výskumná pracovníčka.
Po ľudovej škole v Rovňa
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Dionýz Andráši – 190. výročie narodenia
18. november – Dionýz Andráši (Andrássy) (18.11.1835 Krásnohorské Podhradie – 23.2.1913 Palermo) – veľkostatkár, majiteľ krásnohorského panstva, zberateľ výtvarného umenia, mecén.
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
Karol Ruppeldt – 185. výročie narodenia
22. november – Karol Ruppeldt (22.11.1840 Partizánska Ľupča-Magurka – 18.8.1909 Liptovský Mikuláš) – zbormajster, hudobný skladateľ, učiteľ, ľudovýchovný pracovník, publicista.
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Juraj Daniel-Szabó – 35. výročie úmrtia
23. november – Juraj Daniel-Szabó (4.7.1919 Vyšná Slaná – 23.11.1990 Košice) – fyzik, univerzitný profesor.
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Oľga Textorisová – 145. výročie narodenia
23. november – Oľga Textorisová (23.11.1880 Revúca – 4.6.1938 Blatnica) – spisovateľka, učiteľka.
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Peter Madáč – 220. výročie úmrtia
24. november – Peter Madáč (28.2.1729 Veľká Poloma (teraz Gemerská Poloma) – 24.11.1805 Rimavská Sobota) – lekár, chemik, fyzik, odborný spisovateľ a publicista.
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Ján Ďurovič – 70. výročie úmrtia
26. november – Ján Ďurovič (30.8.1894 Lehota nad Rimavicou – 26.11.1955 Skalica) – literárny a cirkevný historik, redaktor, pedagóg.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár. -MM-
Ondrej Gálik – 210. výročie narodenia
28. november – Ondrej Gálik (28.11.1815 Brzotín – 18.6.1885 Košice) – svetobežník, cestovateľ, vojak.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Otakar Zikmunda – 95. výročie narodenia
28. november – Otakar Zikmunda (28.11.1930 Slavošovce – 17. 3. 2010 Praha) – meteorológ, pedagóg.
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-
Bruno Hojda – 55. výročie úmrtia
28. november – Bruno Hojda (24. 9. 1901 Orlová – 28.11.1970 Košice) – stavebný inžinier.
Študoval na VUT v Brne. Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949-54 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom pôsobil na Trati družby, od r. 1956 v Inžinierskych stavbách v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády sa zúčastnil na výstavbe vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce. -MM-

































__________________________________________________