
Ondrej Doboš
Básnické Šepotance Ondreja Nagaja ako rozjímanie nielen o triviálnych témach
Predvianočné knižné obchody boli naplnené množstvom všelijakej literatúry. Medzi ňou nechýbala ani poézia. Prispel k tomu aj Ondrej Nagaj, nám známy básnik, pochádzajúci z Gemera. Predtým mu vo Vydavateľstve Vegaprint Mošovce vyšla jeho najnovšia básnická zbierka Šepotance, ktorá obohatila pestrý zoznam okolo 40 jeho vydaných kníh pre deti predškolského i mladšieho školského veku, ale aj pre dospelých. Ich tematická pestrosť mu umožnila prezentovať širokú obsahovú škálu. Majstrovstvo autora preto chvália napríklad Riekanky do škôlky, Hádanky, Veršíky o zvieratkách a iné. Druhú skupinu tvorí paleta začínajúca ľúbostnými básňami a končiaca spoločensko-kritickými veršami. Také boli napríklad Verše na pni, Krajina človeka, Šiel učiteľ poza školu, Nenechajte ma na pokoji, Aj kameň dušu má, Posmešníky a iné. Aj v spomínanej najnovšej zbierke Šepotance svojho čitateľa presviedča, že mu nie je problémom vybrať si a spracovať hocijakú tému. Dokazujú to aj jeho verše v básni Odbremeňovanie. Už ich začiatok prezrádza, čo bude jeho témou, keď začína: Panebože, / tuším, že po latinsky / si nikdy nevedel./ To v prekladoch ti / drmolili iní, / aby si netušil, / čo postvárali / za
Autobus dobrej vôle s Ragačinkou a ich pásmom vianočných zvykov prišiel aj do Subsidia v Rožňave
V piatok 3. decembra 2010 v Rožňave od rána husto snežilo, cesty neprejazdné, ale Detská folklórna skupina Ragačinka z Hrušova, z prekrásnej dedinky na juhu stredného Slovenska, medzi seniorov dorazila včas. Pestrosťou krojov a s úsmevmi na tvárach všetky pochybnosti, či prídu v poriadku, hneď zahnali. Na pôde zariadenia Subsidium (Špecializované zariadenie pre seniorov a domov sociálnych služieb) v Rožňave krojovaný sprievod privítal primátor mesta MUDr. Vladislav Laciak a pozdravil aj všetkých obyvateľov zariadenia.
Deti z Hrušova uviedol Janko Brloš, ktorý poďakoval za prijatie primátorovi, vedeniu zariadenia, ako aj matičiarom z nášho okresu.
Anketa: Ktoré tradičné jedlo považujete za symbolické pre Gemer?
Na stránke Maj Gemer pribudlo ďalšie kolo ankety, ktoré sme venovali tradičným gemerským jedlám. Chceme ňou zistiť, ktoré jedlo považujete Vy za typicky gemerské. Máte takto možnosť vybrať si niektoré z ponúknutých jedál, ktoré obľubujete, pripravujete si ho aj doma, alebo by ste ním ponúkli svojich hosťov z iných regiónov Slovenska, alebo aj zo zahraničia. Ktoré jedlo by ste im teda ponúkli? Možnosti: 1. Bryndzové halušky, 2. Cíbliky, 3. Gemerské guľky, 4. Kyslá polievka, 5. Papcún, 6.
Ako volili Gemerčania - V obci Rožňavské Bystré v komunálnych voľbách 2014 za starostku znovu zvolili pani Želmíru Gonosovú - V Dobšinej je nový primátor Ján Slovák
Medzi prvými obcami na hornom Gemeri, ktoré doručili zápasnicu o výsledku komunálnych volieb 2014, ktoré sa uskutočnili na celom Slovensku 15. novembra 2014, je aj obec Rožňavské Bystré. Volebná komisia v zápisnici konštatovala, že volieb sa zúčastnilo 75,10 % voličov. Za starostku obce Rožňavské Bystré znovu zvolili pani Želmíru Gonosovú. Taktiež zvolili 5 kandidátov za poslancov Obecného zastupiteľstva: Iveta Hlaváčová, SMER-SD, Ján Gonos SMER-SD, Ladislav Šimko SMER-SD, Marek Ďurský SMER-SD, Zuzana Tomková SMER-SD. K zvoleniu všetkým blahoželáme!
Dnes už vieme, ako voľby dopadli. Snáď pre kompletnú informáciu je dobre, keď uvedieme, že tohtoročné voľby sa uskutočnili na Slovensku v 2906 volebných obvodoch z 2921. Zúčastnilo sa na nich 48,18 % voličov, čo v skutočnosti svoju občiansku príležitosť využilo tentoraz 2 164 029 voličov. Okrem starostov a primátorov miest zvolili tiež 20 753 poslancov samosprávnych zborov. Podľa odborníkov sa nesplnili ich predpoklady a tak tohtoročné komunálne voľby priniesli nižší záujem voličov ako
Ako sa zo šustra učiteľ stal - 15. časť
XV. časť - Odlet do Ameriky
Ráno pred odletom som bol dosť vynervovaný, lebo som ani dobre nespal, ale hlavne preto, že sme sa dlho do noci o všeličom rozprávali a najmä o tom, aké som mal štastie, že už konečne letím. Z tábora sme išli iba dvaja, Vilo a ja. Obaja sme boli Čechoslováci, jeden Slovák a jeden Čech - Moravák, taktiež bývalý "horník" a solídny futbalista, myslím, že bol z Havířova, alebo odniekadiaľ z okolia. Pôvod mal taliansky, aspoň to tak tvrdil, a aj vyzeral tak trošku potmavší.
Nadišiel čas rýchlo sa pripraviť na odchod. Nemal som toho veľa, čo som si bral so sebou. Aj preto, že sme mali limity na batožinu, aj preto, že bolo horúce leto, takže načo tahať so sebou zbytočnosti. Však si nové veci na oblečenie môžem kúpiť aj po prílete, počul som, že to tam nie je až také drahé. Naozaj som si zbalil iba tie najdôležitejšie veci, ktoré som potreboval. Ešte som nemal nezabudnúť ísť sa i rýchlo naraňajkovať, lenže ja som na jedlo vôbec nemal ani len pomyslenie. Znovu sa vo mne ozvali časy nedávne, keď som prechádzal cez Petržalskú Hraničnú Čiaru, keď som tiež v onen deň vôbec neraňajkoval a vydržal som asi 9 hodín bez jedla. Ale ono to pochádzalo všetko ešte z detstva. Keď sme mali ísť na druhý deň na výlet, vždy som bol nedočkavý a prebdel som aj s ostatnými chalanmi skoro celú noc a raňajky som nikdy nejedol. Skrátka som nemohol, nikdy mi nechutilo, čo som bol taký posadnutý tým výletom. Tešil som sa už len naň, ale hlavne, aby autobus vyrazil a nezastavil a nedajbože sa aj neotočil. Aj neskôr to tak bolo, keď som niekde cestovával, najmä keď to bolo spontánne a neočakávané. Zostalo to vo mne až doteraz. Nevykradlo sa to zo mňa ani po toľkých rokoch, darmo si človek stále namýšľa, že už všetko videl a zažil, predsa len každá nová cesta prináša také menšie tajomné vzrušenie. Opakovalo sa to hlavne vtedy, keď som začal znovu chodievať domov po revolúcii 17. novembra 1989, keď sa hranice opäť otvorili a železné opony sa roztavili, teraz už natrvalo... Zakaždým som mal ten istý pocit, keď som prichádzal so srdcom celým rozbúšeným a jemne zabúchal na brány svojej domoviny, ktorá svoje ťažké dvercia bez škrípania oceľových pántov tichučko pootvorila, silno ma k sebe na hruď privinula a dala mi sladký bozk na čelo. Pot radosti od dojatia mi vždy na čelo vyrazil a moje oči boli zahmlené slnkom, ktoré tak nádherne svietilo a ohrievalo moje kosti uzimené akési, aj trošku stratené v tom svete ďalekom... Znovu som pocítil známu vôňu domoviny, ktorá vo mne žilky rozihrala, ako husličky, keď ten na ne hrá, čo to vie. Bol som doma a vedel som, že to nie je klam, ale pravda pravdúca...
Autobus nádherný luxusný postával si v tieni voňavých líp, ktoré chránili priečelie budovy, kde boli všetky táborové oddelenia, ale hlavne ten môj Jugoš. Bol to on, čo mi tak veľmi pomohol, aby som netápal a mal pocit istoty, že všetko nakoniec dobre skončí. Mal pravdu a doteraz mu to nikdy nezabudnem. Keď znovu zavítam na cintorín, kde on leží, určite tam chvíľku ticho postojím, vzdám mu hold a položím venček alebo kvietok...
Na letisko to bolo asi dobrú hodinu jazdy, takže som sa pohľadom lúčil aj s dedinkami, ktoré boli popri ceste prirastené. I ten slávny Sud Shopping Center, kde som tak veľmi rád chodieval, i jazierko, v ktorom som si telo zmorené horúčavou a tvrdou prácou zveľaďoval, pretože to bolo jazierko, ktoré ma vždy spasilo v cudzine, zbavilo neistoty a občas aj trápenia. Tiež som mu zakýval z autobusu, ktorý len tak preletel okolo neho a v diaľke sa už črtali kontúry mesta na Dunaji, Viedne. Rýchlo sme preleteli aj cez ňu, ale i tak som videl tie krásne miesta, kde história zanechala monumenty svoje v nádherných architektonických výjavoch. Viedeň mi veľmi učarila a nikdy na ňu nemôžem zabudnúť, nielen pre moje mnohé zážitky, ale hlavne preto, že ma prijala a pomohla mi v časoch najťažších...
Po kratšej jazde už bolo vidieť letisko Schwechat i jeho budovy a nástupištia. Nikdy som predtým letisko nevidel takto zblízka, myslím letisko, z ktorého sa lieta do celého sveta. Vôbec som nemal ani potuchy ako to všetko prebieha predtým, než človek nasadne na palubu a je pripravený na odlet. Mal som náš československý pas a v ňom aj doložku do USA, ktorú som si musel tvrdo vydobyť, na to sa tiež nikdy nedá zabudnúť. Konečne si nás zoradili v hale, kde som zistil, že je nás aj viac z Československa. Pristúpila k nám jedna rodina s dvomi malými nezbednými chlapčekami. Mamička bola veľká fešanda a neušla mojej pozornosti. Nakoniec, je to možné vidieť aj na fotografiii. Odvtedy sme sa už nikdy nestretli. Čiže, odvtedy ako sme sa spoznali, videli sme prvý a zároveň aj poslednýkrát.
Všetci sme museli kufre odovzdať kontrole letiska, ktorá všetko dôkladne skontrolovala. Ale aj nás tiež pekne poprezerali, predtým než nás nechali trošku si vydýchnuť. Pasy si tiež dobre skontrolovali, či sú v poriadku a aj víza, či sú správne vyplnené. Konečne nás pustili do haly, kde sme sa mohli usadiť do neutrálneho sektoru. Už sme boli oficiálne mimo Rakúska, ale ešte stále nikde. Boli tam obchodíky so všetkým možným, ale ja som ich len očami rýchlo prebehol, lebo som sa nemohol dočkať toho momentu, keď už budem konečne sedieť v lietadle a letieť ďaleko, až konečne vystúpim v New Yorku. Ono to však ani tak dlho netrvalo, iba nejakých tých pár hodín...
Konečne sme už vyšli z budovy a zamierili k nášmu lietadlu. Vtedy sa k lietadlám ešte chodilo pešo. Pekné žltkasté schodíky boli pristavené a my sme po nich šli ako do nebies. Svätý Peter nad nami bdel celú tú dobu, aby sme sa šťastlivo dostali do nášho cieľa, do New Yorku. Pri chôdzi som myslel na to, že musím mať z tohto okamihu záber, ktorý mi zostane na celý život, keď som letel po prvýkrát lietadlom a k tomu ešte za more, do ďalekej Ameriky. Chytro som poprosil jedného z našej výpravy. Bol to kamoš Poliak, ktorého som spoznal tu na letisku. S radosťou ma vyfotil pri tom, ako som zamával Európe! Myslím, že moja tvár vyjadruje jasne, aký som mal vtedy pocit.
Nasadli sme všetci do lietadla a pomaly sa usádzali na miesta. Každý mal svoje miesto pridelené, takže to nebol problém, tu človek nemusel počas letu stáť, tak ako to bývalo v autobuse. Pekné a pohodlné sedadlá nás čakali, hneď potom, čo sme si uložili batožiny do príslušných oddelení.
Lietadlo naštartovalo a už bolo počuť ten zvuk oceľového vtáka, ktorý nás prevezie za oceán. Bol som veľmi nervózny, bodaj by aj nie, veď som v živote ešte nikdy neletel a naviac som myslel aj na to: ak lietadlo spadne, nemáte žiadnu nádej na prežitie. Celý som sa chvel a potil, ako pri tých petržalských prehliadkach. Aj som chcel oči zatvoriť, tak som sa bál, či aj hneď niekde nepadneme.
Letušky nám podali základné pokyny, čo robiť počas letu, čo v prípade núdzoveho pristátia, alebo požiaru v lietadle a bezpečného úniku z neho. Ale aj tak som ich vôbec nepočúval. Z jednoduchého dôvodu, boli ako víly, nádherné.
Pripútali sme sa a lietadlo sa konečne začalo pomaly pohybovať po štartovacej dráhe. Ešte išlo stále dosť pomaly na to, aby mohlo vzlietnuť. Potom však začalo pridávať na rýchlosti, až sa všetko začalo triasť a zrazu sa strmo odlepilo od matičky zeme, a bolo vo vzduchu. Pocítil som obrovský tlak a hrdlo mi to zvieralo, ako keď som na hojdačke vyletel príliš vysoko. Žalúdok som mal až v hrdle a čakal som, kedy už konečne z tej hojdačky zoskočím. Bol to taký neočakávaný pocit a dlho som zotrval v tejto polohe, až sa lietadlo nakoniec celkom vyštveralo do desaťkilometrovej výšky. Vtedy som začal mať pocit, že ideme po cestičke vykladanej tou najjemnejšou perinkou. Jemne sme sa húpali a žiadny kamienok na cestičke sme už viac nepocítili...
4.12.2007
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
Afganská superstar v dokumentárnom filme aj v Čajovni večnej mladosti v Rožňave
V rámci Medzinárodného týždňa ľudských práv pripravilo Gemerské osvetové stredisko v Rožňave v Čajovni večnej mladosti na ulici Akademika J. Hronca Afganskú superstar vo filme. Diváci budú mať možnosť počas 87. minút sledovať dynamicky strihaný dokument, ktorý zaznamenáva celý priebeh trojmesačnej súťaže, vtipné momenty približujúce celonárodné šialenstvo, striedajúce mrazivé chvíle, kedy sa ženským súťažiacim za ich vystúpenie v tejto súťaži amatérskych speváckych talentov vyhrážajú smrťou. Ak si uvedomíme, že v miestnej televíznej stanici Tolo TV sa okrem 2 tisíc spevákov do súťaže prihlásili
PRIPOMÍNAME SI V APRÍLI 2025
7. apríl – Jarmila Štítnická (25.12.1924 Rimavská Seč – 7.4.1980 Bratislava) – spisovateľka, rozhlasová redaktorka, publicistka, autorka literatúry pre deti a mládež, manželka spisovateľa a básnika Ctibora Štítnického.
Maturovala na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi. Od r. 1945 pracovala v rozhlase v Košiciach, no neskôr sa naplno realizovala v Československom rozhlase v Bratislave. Venovala sa písaniu intímnej lyriky, pre rozhlas napísala bábkové hry, rozhlasové pásma, scénky, montáže, rozhlasové adaptácie a taktiež asi 40 rozprávkových hier, napr. Janko a Tátoš (1957), Orlia skala (1961), Rozprávka z kolotoča (1963) a Rozprávka z karavány (1967). Venovala sa predovšetkým tvorbe pre deti a mládež, v rokoch 1959 – 1980 viedla redakciu detského časopisu Zornička. Pre deti a mládež napísala knižky Detský rok (1962), Riekanky z čítanky (1971). Pre televíziu urobila scenár k filmu Balada o Vojtovej Maríne (1964, réžia Martin Ťapák) a k filmu Chlapec a Zornička. Písala aj divadelné recenzie, glosy a kritiky. Okrem vlastnej tvorby tiež prekladala z češtiny a taliančiny.Vyštudoval hru na klavír v Hudobnovzdelávacom ústave J. Prokscha v Prahe, kde neskôr pôsobil aj ako pedagóg. Po onemocnení od roku 1869 žil v Rimavskej Píle, kde sa venoval zbieraniu hudobného folklóru. Autor prvých slovenských skladieb na texty slovenských básnikov. Autor piesne Kolo Tatier čierňava na text Sama Tomášika, Preletel sokolík na text Janka Matúšku, Hoj, traja sokoli na text Janka Francisciho-Rimavského, Hoj, bystrý a smelý na text A. H. Škultétyho a iné. Vydal Piesne sokolov tatranských, venované Daxnerovi, Bakulínimu, Franciscimu. Okrem pôvodnej tvorby zozbieral a zapísal nápevy vyše 250 ľudových piesní. Revúckemu gymnáziu venoval desať zväzkov štvorhlasných nápevov. Ivanovi Branislavovi Zochovi, priekopníkovi školskej telesnej výchovy na Slovensku, zložil k jeho telocvičnej skladbe so žiakmi revúckeho gymnázia sprievodnú hudbu. Bola to iste u nás prvá telocvičná skladba s pre ňu skomponovanou hudbou, predvedená na verejnosti 19.6.1870. Venoval sa aj hudobnej teórii, najmä národnému štýlu v hudbe. -MM-
11. apríl – Samuel Víťazoslav Kuchta (28. 8.1861 Tisovec – 11.4.1895 Hodonín) – lekár, básnik, publicista.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave. Od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Už počas štúdií sa zapájal do národného hnutia, v Bratislave bol predsedom študentského spolku Zora, vo Viedni pracoval v spolku Tatran a v literárnom spolku Národ. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. Vo fonde Literárneho archívu Slovenskej národnej knižnice sa nachádza aj časť jeho rukopisných prác (Kto a koľkí sme?, Niečo k ilustrovaniu nášho ľudu, Osveta, Útrapy Slovákov pod ústavnou vládou maďarskou, Výlet na Semering – Schôdza všeslovanská a iné). Z dokumentárneho materiálu sú najvýznamnejšie zápisnice zo zasadnutí Slovenského akademického spolku Tatran vo Viedni. Viacerými článkami s národnou, kultúrnou a zdravotníckou tematikou prispel do Národných novín. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.Maturovala na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi. Od r. 1945 pracovala v rozhlase v Košiciach, no neskôr sa naplno realizovala v Československom rozhlase v Bratislave. Venovala sa písaniu intímnej lyriky, pre rozhlas napísala bábkové hry, rozhlasové pásma, scénky, montáže, rozhlasové adaptácie a taktiež asi 40 rozprávkových hier, napr. Janko a Tátoš (1957), Orlia skala (1961), Rozprávka z kolotoča (1963) a Rozprávka z karavány (1967). Venovala sa predovšetkým tvorbe pre deti a mládež, v rokoch 1959 – 1980 viedla redakciu detského časopisu Zornička. Pre deti a mládež napísala knižky Detský rok (1962), Riekanky z čítanky (1971). Pre televíziu urobila scenár k filmu Balada o Vojtovej Maríne (1964, réžia Martin Ťapák) a k filmu Chlapec a Zornička. Písala aj divadelné recenzie, glosy a kritiky. Okrem vlastnej tvorby tiež prekladala z češtiny a taliančiny.Vyštudoval hru na klavír v Hudobnovzdelávacom ústave J. Prokscha v Prahe, kde neskôr pôsobil aj ako pedagóg. Po onemocnení od roku 1869 žil v Rimavskej Píle, kde sa venoval zbieraniu hudobného folklóru. Autor prvých slovenských skladieb na texty slovenských básnikov. Autor piesne Kolo Tatier čierňava na text Sama Tomášika, Preletel sokolík na text Janka Matúšku, Hoj, traja sokoli na text Janka Francisciho-Rimavského, Hoj, bystrý a smelý na text A. H. Škultétyho a iné. Vydal Piesne sokolov tatranských, venované Daxnerovi, Bakulínimu, Franciscimu. Okrem pôvodnej tvorby zozbieral a zapísal nápevy vyše 250 ľudových piesní. Revúckemu gymnáziu venoval desať zväzkov štvorhlasných nápevov. Ivanovi Branislavovi Zochovi, priekopníkovi školskej telesnej výchovy na Slovensku, zložil k jeho telocvičnej skladbe so žiakmi revúckeho gymnázia sprievodnú hudbu. Bola to iste u nás prvá telocvičná skladba s pre ňu skomponovanou hudbou, predvedená na verejnosti 19.6.1870. Venoval sa aj hudobnej teórii, najmä národnému štýlu v hudbe. -MM-
11. apríl – Viliam Chorváth (11.4.1915 Bodorová – 15.7.1974 Bratislava) – lekár-chirurg, univerzitný profesor, v roku 1953 uskutočnil prvú cievnu transplantáciu v Československu.
Vo vedeckovýskumnej práci sa zameriaval na problémy všeobecnej a abdominálnej chirurgie, neurochirurgie, endokrinnej, cievnej a rekonštrukčnej chirurgie. Publikoval vyše 80 vedeckých štúdií a prác v domácich i zahraničných časopisoch. Počas SNP bol v Dobšinej veliteľom vojenskej poľnej nemocnice Zdravotnej správy 1. čs. armády na Slovensku. -MM-
18. apríl – Ladislav Bohuslav Bartolomeides (Bartholomaeides) (16.11.1754 Klenovec – 18.4.1825 Ochtiná) – vedecký a vlastivedný pracovník, pedagóg, historik, geograf, teológ, evanjelický kňaz, osvietenec, národný buditeľ, učiteľ a prírodovedný bádateľ, zoológ a entomológ.
V rokoch 1768 – 1772 navštevoval školu v Dobšinej a neskôr pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastúpil ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával školské učebnice, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. Bol aj autorom prvých učebníc zemepisu a prírodovedy, ktoré obsahovali poznatky z botaniky, zoológie a mineralógie. V roku 1798 vydal učebnicu náboženstva. Svoje učebnice napísal v slovakizovanej bibličtine, reči blízkej ľudu. V roku 1799 vydal monografiu Pamätihodnosti štítnického panstva, ktorú rozdelil na fyzickú, topografickú, politickú, cirkevnú, literárnu, ekonomickú a diplomatickú časť. V roku 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici. Pôsobil aj ako prekladateľ a zaoberal sa i speleológiou. V roku 1801 vypracoval mapu Aggteleckej jaskyne (mapy nakreslil a vyryl on sám), ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej, údaje o jaskyniach a vyvieračkách Plešiveckej a Koniarskej planiny a iné. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež.
V roku 1828 jeho syn, evanjelický farár v Uhorskej Ján Bartolomeides vydal dielo Memoria Ladislai Bartholomaeides, v ktorom sú zhrnuté cenné údaje zo života a diela Ladislava Bartolomeidesa. Dňa 25. októbra 2012 z iniciatívy Matice slovenskej bola slávnostne odhalená bronzová busta Ladislava Bartolomeidesa v aleji dejateľov na námestí Š. M. Daxnera v Rimavskej Sobote. 19. októbra 2014 pri evanjelickom kostole v Ochtinej pri príležitosti 260. výročia narodenia mu bola slávnostne odhalená pamätná tabuľa. -MM-
19. apríl – Ondrej Herich (9.1.1934 Sirk – 19.4.2010 Revúca) – kultúrny pracovník, folklorista, primáš, spevák a zberateľ ľudových piesní.
Do meštianky chodil v rokoch v Ratkovej, v rokoch 1949-1953 študoval na gymnáziu v Revúcej. V Revúcej pôsobil od roku 1953. Tu učil na Jedenásťročnej strednej škole, pracoval ako redaktor okresných novín Nový smer dediny a Zora Gemera, bol propagačným pracovníkom národného podniku Pradiareň a trepárne ľanu, zastával funkciu vedúceho závodného klubu, neskôr riaditeľa Domu kultúry ROH (MsKS) až do odchodu do dôchodku v r. 1993, odkedy pôsobil ako učiteľ na Základnej umeleckej škole v Revúcej, kde vyučoval hru na husle a viedol detskú ľudovú hudbu Rozmajrínček a venoval sa aj ochotnícmeu divadlu. Patril k organizátorom kultúrneho a spoločenského života v meste a v okolí. Bol zakladateľom hudobnej skupiny Rytmus 60, v ktorej aktívne účinkoval od jej vzniku (1960 – 1988). Bol členom divadelného súboru, hrával v dychovej hudbe a v sláčikovom orchestri pri Ľudovej škole umenia v Revúcej a v Okresnom sláčikovom orchestri v Rožňave. V r. 1966 spolupracoval s Mikulášom Senkom a Jánom Jasenkom pri zakladaní folklórneho súboru Revúčan a v roku 1973 vytváral podmienky pre vznik folklórneho súboru Lykovec. Bol zberateľom a spracovateľom piesňového bohatstva prevažne z oblasti Gemera. V roku 1998 vyšla jeho prvá zbierka Piesne stredného Gemera, v ktorej je v miestnom nárečí a v notovej úprave zapísaných vyše 400 piesní z 13 obcí (Sirk, Muránska Zdychava, Muránska Huta, Muránska Lehota, Muránska Dlhá Lúka, Muráň, Mokrá Lúka, Revúcka Lehota, Chyžné, Magnezitovce (predtým Mníšany), Turčok, Revúca a Ratkovské Bystré). V roku 2001 mu vyšla podobná zbierka Piesne horného Gemera a okolia Rožňavy, v roku 2003 Piesne Nového Klenovca, v roku 2004 Spievajúci Šumiac. Na vydanie pripravil texty a noty slovenských piesní, zozbieraných Jozefom Škultétym, v knihe Slovenský spevník z Venca r. 1919, ktorá vyšla v Jelšave v roku 2006. Venoval sa aj gemerskému nárečiu a regionálnej histórii. V roku 2002 vydal kniha textov v gemerských nárečiach s názvom: Šva sä stálo, ši sä nestálo... f Sirku, v Mokré Lúke, ale aj inďe v Gemeri a v roku 2005 knihu Z histórie obce Sirk. Je nositeľom najvyššieho vyznamenania mesta Revúca – Zlatý Quirin. -MM-
19. apríl – Ján Vladimír Hroboň (19.4.1900 Istebné – 29.1.1965 Rimavská Sobota) – publicista, prekladateľ, ev. farár.
Študoval na gymnáziu v Kežmarku, teológiu v Bratislave a po roku 1918 v Paríži. Pôsobil ako evanjelický farár v Klenovci, v Lansforde (USA), od roku 1933 v Istebnom a Sabinove, od roku 1949 ako ev. farár v Rimavskej Sobote. Článkami prispieval aj do Evanjelického východu, Nového rodu, Sociologickej revue, Služby, Živeny, publikoval úvahy v Cirkevných listoch a v Evanjelickom posle spod Tatier, kde v roku 1920 – 1930 uverejnil cyklus článkov z ciest po Grécku, Egypre a Palestíne. Autor drobných cirkevných tlačí, najmä modlitieb. Redaktor a zostavovateľ obrázkovej brožúry o Istebnom, dejinách evanjelickej cirkvi v Sabinove, prekladal z nemčiny. Knižne vydal publikácie Ježiš či Russell? (1937), Istebné nad Oravou – 555 ročné jubileum (1937), O utrpení (1942), Krátka história cirkvi sabinovskej (1946). -MM-
21. apríl – Pavel Bohodar Tomášik (21.4.1845 Chyžné – 6.11.1874 Chyžné) – botanik, regionalista, učiteľ Ján Vladimír Hroboň (19.4.1900 Istebné – 29.1.1965 Rimavská Sobota) – publicista, prekladateľ, ev. farár.
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Profesor na gymnáziu v Ptuji v Slovinsku. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. Zomrel mladý na tuberkulózu. -MM-
25. apríl – Ľudovít Samuel Orphanides (29.9.1818 Hybe – 25.4.1895 Hybe) – učiteľ, ovocinár, záhradkár, publicista a kultúrno-osvetový pracovník.
Študoval v Gemeri, v Prešove končil filozofiu a práva, v Levoči teologické štúdiá. Venoval sa osvetovej práci a propagoval potrebu rozvoja ovocinárstva a význam pestovania ovocných stromov. Od roku 1840 učil v Gočaltove, kde založil prvé ovocné záhrady, potom v Muránskej Dlhej Lúke, kde si s tamojším kazateľom a významným pomológom Antonom Penzelom osvojil znalosti v štepárstve, ovocinárstve a včelárstve. Do r. 1848 pôsobil ako učiteľ v Kameňanoch, potom v Hybiach. V Hybiach založil ovocný sad a škôlku. Postup prác opísal v obsiahlej kronike Zápisnica velikánskej stromovej záhrady. V roku 1863 na výzvu Matice slovenskej napísal Štepárstvo alebo stromové záhradníctvo, práca však zostala len v rukou písanej podobe. Pre školskú mládež vydal knihu Ovocinárstvo alebo stromové záhradníctvo (Budín 1865). Odborné články uverejňoval najmä v časopise Obzor a v rôznych časopisoch a kalendároch. Bol aj zapisovateľom Gemerského učiteľského spolku. -MM-