
Ondrej Doboš
Anketa: Ktoré tradičné jedlo považujete za symbolické pre Gemer?
Na stránke Maj Gemer pribudlo ďalšie kolo ankety, ktoré sme venovali tradičným gemerským jedlám. Chceme ňou zistiť, ktoré jedlo považujete Vy za typicky gemerské. Máte takto možnosť vybrať si niektoré z ponúknutých jedál, ktoré obľubujete, pripravujete si ho aj doma, alebo by ste ním ponúkli svojich hosťov z iných regiónov Slovenska, alebo aj zo zahraničia. Ktoré jedlo by ste im teda ponúkli? Možnosti: 1. Bryndzové halušky, 2. Cíbliky, 3. Gemerské guľky, 4. Kyslá polievka, 5. Papcún, 6.
Ako volili Gemerčania - V obci Rožňavské Bystré v komunálnych voľbách 2014 za starostku znovu zvolili pani Želmíru Gonosovú - V Dobšinej je nový primátor Ján Slovák
Medzi prvými obcami na hornom Gemeri, ktoré doručili zápasnicu o výsledku komunálnych volieb 2014, ktoré sa uskutočnili na celom Slovensku 15. novembra 2014, je aj obec Rožňavské Bystré. Volebná komisia v zápisnici konštatovala, že volieb sa zúčastnilo 75,10 % voličov. Za starostku obce Rožňavské Bystré znovu zvolili pani Želmíru Gonosovú. Taktiež zvolili 5 kandidátov za poslancov Obecného zastupiteľstva: Iveta Hlaváčová, SMER-SD, Ján Gonos SMER-SD, Ladislav Šimko SMER-SD, Marek Ďurský SMER-SD, Zuzana Tomková SMER-SD. K zvoleniu všetkým blahoželáme!
Dnes už vieme, ako voľby dopadli. Snáď pre kompletnú informáciu je dobre, keď uvedieme, že tohtoročné voľby sa uskutočnili na Slovensku v 2906 volebných obvodoch z 2921. Zúčastnilo sa na nich 48,18 % voličov, čo v skutočnosti svoju občiansku príležitosť využilo tentoraz 2 164 029 voličov. Okrem starostov a primátorov miest zvolili tiež 20 753 poslancov samosprávnych zborov. Podľa odborníkov sa nesplnili ich predpoklady a tak tohtoročné komunálne voľby priniesli nižší záujem voličov ako
Ako sa zo šustra učiteľ stal - 15. časť
XV. časť - Odlet do Ameriky
Ráno pred odletom som bol dosť vynervovaný, lebo som ani dobre nespal, ale hlavne preto, že sme sa dlho do noci o všeličom rozprávali a najmä o tom, aké som mal štastie, že už konečne letím. Z tábora sme išli iba dvaja, Vilo a ja. Obaja sme boli Čechoslováci, jeden Slovák a jeden Čech - Moravák, taktiež bývalý "horník" a solídny futbalista, myslím, že bol z Havířova, alebo odniekadiaľ z okolia. Pôvod mal taliansky, aspoň to tak tvrdil, a aj vyzeral tak trošku potmavší.
Nadišiel čas rýchlo sa pripraviť na odchod. Nemal som toho veľa, čo som si bral so sebou. Aj preto, že sme mali limity na batožinu, aj preto, že bolo horúce leto, takže načo tahať so sebou zbytočnosti. Však si nové veci na oblečenie môžem kúpiť aj po prílete, počul som, že to tam nie je až také drahé. Naozaj som si zbalil iba tie najdôležitejšie veci, ktoré som potreboval. Ešte som nemal nezabudnúť ísť sa i rýchlo naraňajkovať, lenže ja som na jedlo vôbec nemal ani len pomyslenie. Znovu sa vo mne ozvali časy nedávne, keď som prechádzal cez Petržalskú Hraničnú Čiaru, keď som tiež v onen deň vôbec neraňajkoval a vydržal som asi 9 hodín bez jedla. Ale ono to pochádzalo všetko ešte z detstva. Keď sme mali ísť na druhý deň na výlet, vždy som bol nedočkavý a prebdel som aj s ostatnými chalanmi skoro celú noc a raňajky som nikdy nejedol. Skrátka som nemohol, nikdy mi nechutilo, čo som bol taký posadnutý tým výletom. Tešil som sa už len naň, ale hlavne, aby autobus vyrazil a nezastavil a nedajbože sa aj neotočil. Aj neskôr to tak bolo, keď som niekde cestovával, najmä keď to bolo spontánne a neočakávané. Zostalo to vo mne až doteraz. Nevykradlo sa to zo mňa ani po toľkých rokoch, darmo si človek stále namýšľa, že už všetko videl a zažil, predsa len každá nová cesta prináša také menšie tajomné vzrušenie. Opakovalo sa to hlavne vtedy, keď som začal znovu chodievať domov po revolúcii 17. novembra 1989, keď sa hranice opäť otvorili a železné opony sa roztavili, teraz už natrvalo... Zakaždým som mal ten istý pocit, keď som prichádzal so srdcom celým rozbúšeným a jemne zabúchal na brány svojej domoviny, ktorá svoje ťažké dvercia bez škrípania oceľových pántov tichučko pootvorila, silno ma k sebe na hruď privinula a dala mi sladký bozk na čelo. Pot radosti od dojatia mi vždy na čelo vyrazil a moje oči boli zahmlené slnkom, ktoré tak nádherne svietilo a ohrievalo moje kosti uzimené akési, aj trošku stratené v tom svete ďalekom... Znovu som pocítil známu vôňu domoviny, ktorá vo mne žilky rozihrala, ako husličky, keď ten na ne hrá, čo to vie. Bol som doma a vedel som, že to nie je klam, ale pravda pravdúca...
Autobus nádherný luxusný postával si v tieni voňavých líp, ktoré chránili priečelie budovy, kde boli všetky táborové oddelenia, ale hlavne ten môj Jugoš. Bol to on, čo mi tak veľmi pomohol, aby som netápal a mal pocit istoty, že všetko nakoniec dobre skončí. Mal pravdu a doteraz mu to nikdy nezabudnem. Keď znovu zavítam na cintorín, kde on leží, určite tam chvíľku ticho postojím, vzdám mu hold a položím venček alebo kvietok...
Na letisko to bolo asi dobrú hodinu jazdy, takže som sa pohľadom lúčil aj s dedinkami, ktoré boli popri ceste prirastené. I ten slávny Sud Shopping Center, kde som tak veľmi rád chodieval, i jazierko, v ktorom som si telo zmorené horúčavou a tvrdou prácou zveľaďoval, pretože to bolo jazierko, ktoré ma vždy spasilo v cudzine, zbavilo neistoty a občas aj trápenia. Tiež som mu zakýval z autobusu, ktorý len tak preletel okolo neho a v diaľke sa už črtali kontúry mesta na Dunaji, Viedne. Rýchlo sme preleteli aj cez ňu, ale i tak som videl tie krásne miesta, kde história zanechala monumenty svoje v nádherných architektonických výjavoch. Viedeň mi veľmi učarila a nikdy na ňu nemôžem zabudnúť, nielen pre moje mnohé zážitky, ale hlavne preto, že ma prijala a pomohla mi v časoch najťažších...
Po kratšej jazde už bolo vidieť letisko Schwechat i jeho budovy a nástupištia. Nikdy som predtým letisko nevidel takto zblízka, myslím letisko, z ktorého sa lieta do celého sveta. Vôbec som nemal ani potuchy ako to všetko prebieha predtým, než človek nasadne na palubu a je pripravený na odlet. Mal som náš československý pas a v ňom aj doložku do USA, ktorú som si musel tvrdo vydobyť, na to sa tiež nikdy nedá zabudnúť. Konečne si nás zoradili v hale, kde som zistil, že je nás aj viac z Československa. Pristúpila k nám jedna rodina s dvomi malými nezbednými chlapčekami. Mamička bola veľká fešanda a neušla mojej pozornosti. Nakoniec, je to možné vidieť aj na fotografiii. Odvtedy sme sa už nikdy nestretli. Čiže, odvtedy ako sme sa spoznali, videli sme prvý a zároveň aj poslednýkrát.
Všetci sme museli kufre odovzdať kontrole letiska, ktorá všetko dôkladne skontrolovala. Ale aj nás tiež pekne poprezerali, predtým než nás nechali trošku si vydýchnuť. Pasy si tiež dobre skontrolovali, či sú v poriadku a aj víza, či sú správne vyplnené. Konečne nás pustili do haly, kde sme sa mohli usadiť do neutrálneho sektoru. Už sme boli oficiálne mimo Rakúska, ale ešte stále nikde. Boli tam obchodíky so všetkým možným, ale ja som ich len očami rýchlo prebehol, lebo som sa nemohol dočkať toho momentu, keď už budem konečne sedieť v lietadle a letieť ďaleko, až konečne vystúpim v New Yorku. Ono to však ani tak dlho netrvalo, iba nejakých tých pár hodín...
Konečne sme už vyšli z budovy a zamierili k nášmu lietadlu. Vtedy sa k lietadlám ešte chodilo pešo. Pekné žltkasté schodíky boli pristavené a my sme po nich šli ako do nebies. Svätý Peter nad nami bdel celú tú dobu, aby sme sa šťastlivo dostali do nášho cieľa, do New Yorku. Pri chôdzi som myslel na to, že musím mať z tohto okamihu záber, ktorý mi zostane na celý život, keď som letel po prvýkrát lietadlom a k tomu ešte za more, do ďalekej Ameriky. Chytro som poprosil jedného z našej výpravy. Bol to kamoš Poliak, ktorého som spoznal tu na letisku. S radosťou ma vyfotil pri tom, ako som zamával Európe! Myslím, že moja tvár vyjadruje jasne, aký som mal vtedy pocit.
Nasadli sme všetci do lietadla a pomaly sa usádzali na miesta. Každý mal svoje miesto pridelené, takže to nebol problém, tu človek nemusel počas letu stáť, tak ako to bývalo v autobuse. Pekné a pohodlné sedadlá nás čakali, hneď potom, čo sme si uložili batožiny do príslušných oddelení.
Lietadlo naštartovalo a už bolo počuť ten zvuk oceľového vtáka, ktorý nás prevezie za oceán. Bol som veľmi nervózny, bodaj by aj nie, veď som v živote ešte nikdy neletel a naviac som myslel aj na to: ak lietadlo spadne, nemáte žiadnu nádej na prežitie. Celý som sa chvel a potil, ako pri tých petržalských prehliadkach. Aj som chcel oči zatvoriť, tak som sa bál, či aj hneď niekde nepadneme.
Letušky nám podali základné pokyny, čo robiť počas letu, čo v prípade núdzoveho pristátia, alebo požiaru v lietadle a bezpečného úniku z neho. Ale aj tak som ich vôbec nepočúval. Z jednoduchého dôvodu, boli ako víly, nádherné.
Pripútali sme sa a lietadlo sa konečne začalo pomaly pohybovať po štartovacej dráhe. Ešte išlo stále dosť pomaly na to, aby mohlo vzlietnuť. Potom však začalo pridávať na rýchlosti, až sa všetko začalo triasť a zrazu sa strmo odlepilo od matičky zeme, a bolo vo vzduchu. Pocítil som obrovský tlak a hrdlo mi to zvieralo, ako keď som na hojdačke vyletel príliš vysoko. Žalúdok som mal až v hrdle a čakal som, kedy už konečne z tej hojdačky zoskočím. Bol to taký neočakávaný pocit a dlho som zotrval v tejto polohe, až sa lietadlo nakoniec celkom vyštveralo do desaťkilometrovej výšky. Vtedy som začal mať pocit, že ideme po cestičke vykladanej tou najjemnejšou perinkou. Jemne sme sa húpali a žiadny kamienok na cestičke sme už viac nepocítili...
4.12.2007
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
Afganská superstar v dokumentárnom filme aj v Čajovni večnej mladosti v Rožňave
V rámci Medzinárodného týždňa ľudských práv pripravilo Gemerské osvetové stredisko v Rožňave v Čajovni večnej mladosti na ulici Akademika J. Hronca Afganskú superstar vo filme. Diváci budú mať možnosť počas 87. minút sledovať dynamicky strihaný dokument, ktorý zaznamenáva celý priebeh trojmesačnej súťaže, vtipné momenty približujúce celonárodné šialenstvo, striedajúce mrazivé chvíle, kedy sa ženským súťažiacim za ich vystúpenie v tejto súťaži amatérskych speváckych talentov vyhrážajú smrťou. Ak si uvedomíme, že v miestnej televíznej stanici Tolo TV sa okrem 2 tisíc spevákov do súťaže prihlásili
Gustáv Reuss – 205. výročie narodenia
4. január – Gustáv Reuss (4.1.1818 Revúca – 12.1.1861 Revúca) – lekár, botanik, historik, etnograf.
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava, ktorej originál bol písaný v gemerskom nárečí. Slovenský syndikát autorov fantastiky udeľoval v rokoch 1991 až 2002 v súťaži o najlepšiu slovenskú poviedku v žánri vedeckej fantastiky Cenu Gustáva Reussa a vydal 12 ročníkov finálových zborníkov pod názvom Krutohlav. Okrem jedinej knihy Května Slovenska, ktorá vyšla tlačou v r. 1853 a mnohých odborných článkov v časopisoch, celé jeho dielo zostalo v rukopise. Až v roku 1982 vydalo vydavateľstvo Tatran pod názvom Muránska venuša dve prózy: historický román Grófka Mária Betlenová (1856) a národopisnú črtu Obraz zo Zdychavy (1856), dej ktorých sa odohráva na Muránskom hrade a v Muránskej Zdychave. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Peter Kellner-Hostinský – 200. výročie narodenia
6. január – Peter Kellner-Hostinský (6.1.1823 Gemerská Poloma – 10.8.1873 Rimavská Sobota) – spisovateľ, novinár, historik, filozof a redaktor.
Vzdelanie získaval v Gemerskej Polome, maturoval na gymnáziu v Rožňave, neskôr pokračoval v štúdiu na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde sa venoval štúdiu filozofie a teológie a pomáhal Ľudovítovi Štúrovi redigovať Slovenské národné noviny a Orla tatranského. Na protest proti zbaveniu Ľudovíta Štúra profesúry odišiel do Levoče. Úspešne zachránil mnoho z rukopisných diel Janka Kráľa. V rokoch 1849-50 bol slúžnym v Rožňave, neskoršie adjunktom v Revúcej, kde spolupracoval s Pavlom Dobšinským a Reussovcami. V roku 1861 sa stal aktívnym účastníkom memorandových udalostí, v roku 1862 bol vymenovaný za hlavného slúžneho Rimavskej doliny a presťahoval sa sa do Rimavskej Soboty, kde pracoval aj ako externý pisár pri zostavovaní pozemkových kníh Gemerskej stolice. Bohatá a všestranná je jeho publikačná činnosť, uverejňoval básne, prózu a drámu, historické a vedecké články. Napísal rozsiahle vedecké rozpravy a štúdie z odboru národného hospodárstva, filozofie, prírodných vied, dejín literatúry, národopisu, histórie, ľudovej slovesnosti a teórie literatúry. Jeho menom je pomenovaná ZŠ v Rimavskej Sobote a v Gemerskej Polome, kde od roku 1996 prebieha súťaž v prednese poézie a prózy pod názvom Kellnerova Poloma. Na jeho rodnom dome je umiestnená pamätná tabuľa z r. 1934 od Fraňa Štefunku. MM-
Elena Dubnická – 35. výročia úmrtia
7. január – Elena Dubnická (21.5.1925 Rejdová – 7.1.1988 Piešťany) – historička a teoretička výtvarného umenia.
V rokoch 1948 – 1949 študovala dejiny výtvarného umenia a estetiku na FF UK v Prahe, v roku 1953 ukončila štúdium na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, od r. 1963 pracovala ako vedecká pracovníčka Umenovedného ústavu SAV v Bratislave. Venovala sa dejinám staršieho výtvarného umenia na Slovensku, hlavne z obdobia 19. storočia. Svoje poznatky publikovala prevažne v odborných historických časopisoch. Vydala monografiu Peter M. Bohúň – život a dielo (1960) – o akademickom maliarovi, pedagógovi, zakladateľovi národne chápanej historickej maľby a portrétnom dokumentaristovi významných kultúrnych a politických predstaviteľov štúrovského hnutia, medzi nimi i gemerských dejateľov. MM-
Július Rudnay – 145. výročie narodenia
9. január – Július Rudnay (9.1.1878 Plešivec – 4.1.1957 Budapešť) – maliar, grafik, výtvarný pedagóg.
Podmienky na Gemeri, v ktorých prežil detské roky, podnecovali jeho obrazotvornosť. Mal iba trinásť rokov, keď stratil otca a matka sa presťahovala do Budapešti. Šudoval na Umeleckopriemyslovej škole v Budapešti a v Hollósyho súkromnej škole v Mníchove. Počas štúdií bol na študijnom pobyte v Taliansku a maliarskej kolónii v Nagybányi. V roku 1903 žil v Paríži, 1904 v Gemeri, potom v Budapešti. Od roku 1914 pôsobil v Lučenci, od roku 1922 ako profesor na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti, kde učil viacerých slovenských výtvarníkov. V roku 1947 založil v Baji umelecké dielne, kde sa aj natrvalo usadil. V Rimavskej Sobote viedol letný kurz maľovania. Počas návštev Gemera robil štúdie postáv dedinčanov vo výrazných farbách modrej, červenej a svietiaco bielej, ktoré vystupujú zo žltohnedého pozadia. Jeho diela sú v zbierkach SNG v Bratislave a v galériách v Nových Zámkoch, Lučenci, Komárne, v MNG Budapešti a vo viacerých európskych galériách. MM-
Ľudovít Skalník – 240. výročie narodenia
19. január – Ľudovít Skalník (19.1.1783 Rožňava – 7.12.1848 Jasov) – cirkevný hudobný skladateľ, profesor a kanonik.
Člen premonštrátskej rehole, v roku 1808 vysvätený za kňaza. Od roku 1807 profesor na gymnáziu v Rožňave, od roku 1809 kanonik, člen jasovského premonštrátskeho kláštora, kde dlhé roky zastával funkciu majstra hudby. Komponoval chrámové a vokálno-inštrumentálne skladby – omše, rekviem, antifóny a iné, ktoré sú charakteristické svojským melodicko-harmonickým myslením. Ako hudobník sa angažoval v oblasti kompozičnej a aj interpretačnej, predovšetkým ako organista, ale zúčastňoval sa aj mnohých sólových a komorných hudobných produkcií, čo napokon vyplynulo z jeho poslania učiteľa hudby. Ako organizátor hudobného života Gemera participoval významnou mierou na tvorbe hudobného repertoáru nielen Rožňavy a Jasova, ale aj okolitých kostolov regiónu, ktoré patrili do okruhu hudobnej siete tejto oblasti. V rámci Gemera reprezentuje jednu z najvýraznejších osobností dobových hudobníkov a v kontexte dejín hudobného klasicizmu na Slovensku patrí jeho tvorba k vrcholom kvality autorov regionálneho významu. K poznaniu jeho života a diela prispel aj František Zagiba, z Rožňavy pochádzajúci muzikológ, hudobný historik a publicista. MM-
Jozef Škultéty – 75. výročie úmrtia
19. január – Jozef Škultéty (25.11.1853 Potok, okr. Rimavská Sobota – 19.01.1948 Martin) – literárny kritik a historik, jazykovedec, prekladateľ, novinár, redaktor.
Aktívne pôsobil na viacerých úsekoch kultúrneho a vedeckého života do neskorej staroby. Patrí k vedúcim osobnostiam slovenského národného hnutia, politického, kultúrneho, literárneho a vedeckého života na Slovensku, ktorého vývin usmerňoval viac ako polstoročie. V r. 1863 – 1967 študoval v Rimavskej Sobote, 1867 – 1969 na slovenskom gymnáziu v Revúcej, potom na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom a na univerzite v Prahe. V rokoch 1877 – 1979 pracoval ako úradník na školskom inšpektoráte v Rimavskej Sobote pri zostavovaní školských učebníc, potom pôsobil v Martine ako redaktor a vedecký pracovník, od r. 1919 sa stal doživotným správcom Matice slovenskej. Literárnokritickej práci sa venoval hlavne na stránkach Slovenských pohľadov a Národných novín. Veľkú pozornosť venoval obdobiu národného obrodenia a reprezentantom štúrovskej literatúry. Ako jazykovedec pôsobil najmä v dvoch smeroch: ako autor jazykovedných príspevkov z dejín jazyka a porovnávacej jazykovedy a ako redaktor Slovenských pohľadov, kde zaviedol rubriku Slovenský jazyk. Vedomosti o slovenskom kultúrnom vývine a jeho predstaviteľoch rozširoval v početných životopisných portrétoch a štúdiách. Významné je jeho vedecké dielo Stodvadsaťpäť rokov zo slovenského života (1920). -MM-
Karol Salva – 110. výročie úmrtia
21. január – Karol Salva (11.8.1849 Liptovská Sielnica – 21.1.1913 Cleveland, USA) – kníhtlačiar, pedagóg, národný pracovník.
V r. 1863-67 študoval na ev. gymnáziu v Revúcej, v r. 1868-69 na revúckom učiteľskom ústave. Potom pôsobil ako učiteľ v Liptovskej Sielnici a v Klenovci. Počas štúdia v Revúcej i ako učiteľ organizoval slovenské ochotnícke divadlo. Potom odišiel do Osijeku, kde sa vyučil za kníhtlačiara a v r. 1888 na radu I. B. Zocha a s pomocou Š. M. Daxnera si zriadil kníhtlačiareň v Ružomberku, ktorá nadobudla významné miesto v slovenskom kníhtlačiarstve. Salvova tlačiareň za roky 1888 – 1909 vydala 258 titulov v celkovom náklade 750 tisíc výtlačkov. Väčšinu z nich tvorili ľudovýchovné, pedagogické, kultúrnosvetové a náboženské tituly. Ďalej vydával osvedčené ľudové kalendáre, medzi nimi aj Tranovský evanjelický kalendár, aj početné časopisy, ktoré boli venované pedagogickým problémom, vzdelávaniu učiteľov, ale aj ľudu a detí. Neskôr pri tlačiarni zriadil aj kníhkupectvo, papiernictvo a centrálny sklad pre knihy dovážané zo slovanských krajín. V roku 1900 zriadil filiálku v Liptovskom Mikuláši. V r. 1909 odišiel do Ameriky, kde aktívne pracoval medzi krajanmi, pôsobil v redakciách Amerikánsko-slovenských novín, Raráška a Slovenského denníka. V roku 1910 ukončil štúdium teológie a odvtedy až do smrti pôsobil ako evanjelický farár na niekoľkých miestach v USA, naposledy v Clevelande. -MM-
Pavol Bilnica – 250. výročie narodenia
23. január – Pavol Bilnica (Bilnitza) (23.1.1773 Kunova Teplica – 24.11.1834 Bratislava) – cirkevný hodnostár, pedagóg.
Do školy chodil v Slavošovciach a Gemerskej Panici, študoval na evanjelickom lýceu v Kežmarku a Bratislave v spoločnosti národne uvedomelých spolužiakov, neskoršie študoval na univerzite v Halle. Pôsobil ako vychovávateľ v Šuranoch, v r. 1800 – 1817 prednášal na ev. lýceu v Bratislave predovšetkým prírodné vedy (matematika, fyzika, biológia, poľnohospodárstvo), začas i teológiu. Od r. 1829 bol superintendentom preddunajského dištriktu v Bratislave. Bol výborný štylista, latinčinár a estét. Knižne vydal svoje pohrebné kázne. V rukopise sa zachovala jeho učebnica fyziky (Studium physices), ktorá obsahuje prehľad dejín fyziky a zdôrazňuje užitočnosť fyziky v boji proti poverám a pri zlepšovaní životných podmienok. -MM-
Daniel Sinapius-Horčička – 335. výročie úmrtia
27. január – Daniel Sinapius-Horčička (3.8.1640 Sučany – 27.1.1688 Levoča) – barokový spisovateľ, učiteľ, kazateľ.
Po štúdiu na wittenberskej univerzite bol v rokoch 1663 – 1665 najvýznamnejším rektorom jelšavskej školy. Potom pôsobil ako ev. kazateľ v Kameňanoch, Liptovskej Teplej a v Radvani. V r. 1683 ho pozvali Levočania za slovenského kňaza a inšpektora gymnázia, vykonával aj funkciu redaktora a korektora slovenských kníh v Brewerovej tlačiarni. Venoval sa písaniu latinských príležitostných básní, dišpút a školských drám, veľkú časť svojej tvorby venoval barokovej náboženskej próze, zbieraniu prísloví a slovenskej duchovnej poézii. V slovenských dielach sa prejavuje jeho národné uvedomenie – velebí slovenský jazyk, vyzdvihuje starobylosť slovenského národa a používa slovenské jazykové prostriedky. Niekoľkými modlitbami významne zasiahol do štruktúry Tranovského spevníka Cithara sanctorum, preložil Komenského dielo Orbis pictus. Významné sú jeho diela – Neo-forum Latino-Slavonicum (Nový trh latinsko-slovenský, 1678) – svetský výber 534 sentencií, prísloví, porekadiel a pranostík v slovenčine (češtine) a latinskom preklade (mnohé sú dosiaľ používané) a katechizmus Perlička dítek božích (1683). -MM-
Ladislav Herényi – 100. výročie narodenia
30. január – Ladislav Herényi (30.1.1923 Rožňava – 11.5.1971 Rožňava) – speleológ, učiteľ.
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a Bôrke. Patril k zakladateľom rožňavskej jaskyniarskej skupiny Speleo Rožňava, ktorá za celú dobu svojej existencie prispela k poznaniu podzemia krasových území na lokalitách celej republiky, no obzvlášť územia Slovenského krasu. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ Gombaseckej jaskyne (1951) a ďalších jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine – Marciho jaskyňa, Snežná diera, Havrania skala, Farárova jama, Čertova jama, Okrajová Peňažnica a i. Od r. 1955 bol správcom Gombaseckej jaskyne, kde je na jeho počesť jeho menom pomenovaná sieň ako Herényiho sieň, ktorá patrí medzi najkrajšie časti jaskyne a je charakteristická bohatou brčkovou výzdobou. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne v roku 1964 a prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Bol aj autorom odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. V roku 1973 in memoriam získal najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. -MM-
Karol Viest – 120. výročie úmrtia
30. január – Karol Viest (19. alebo 28. 6.1844 Revúca – 30.1.1903 Myjava) – učiteľ, osvetový pracovník.
Základné vzdelanie získal v Revúcej. Do gymnázií chodil v Těšíne, v Kežmarku a v Prešove, kde r. 1865 maturoval. V tom istom roku sa stal poslucháčom bohosloveckej fakulty v Prešove. Po troch rokoch sa stal sa pomocným učiteľom revúckeho gymnázia. Po ročnom účinkovaní na gymnáziu odišiel dokončiť štúdiá teológie a histórie na erlangenskú univerzitu do Nemecka. Po návrate, v roku 1870, pokračoval ako profesor matematiky a dejepisu na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde pôsobil až do jeho násilného zrušenia, súčasne ako učiteľ počtov v dievčenskom vychovávacom ústave. Potom odišiel za učiteľa do Myjavy, kde založil školskú knižnicu, ktorá slúžila aj verejnosti. Ako referent pre školské záležitosti vypracoval učebné plány pre ev. ľudové školy v nitrianskom senioráte a zaviedol nové vyučovacie predmety (gramatika, história, fyzika). Bol známy svojou spolkovou činnosťou, zaoberal sa ovocinárstvom, založil mestskú štepnicu, bol hospodár pytlikárskeho spolku a spoluzakladateľ a funkcionár hasičského spolku v Myjave. -MM-