Ondrej Doboš
Básnické Šepotance Ondreja Nagaja ako rozjímanie nielen o triviálnych témach
Predvianočné knižné obchody boli naplnené množstvom všelijakej literatúry. Medzi ňou nechýbala ani poézia. Prispel k tomu aj Ondrej Nagaj, nám známy básnik, pochádzajúci z Gemera. Predtým mu vo Vydavateľstve Vegaprint Mošovce vyšla jeho najnovšia básnická zbierka Šepotance, ktorá obohatila pestrý zoznam okolo 40 jeho vydaných kníh pre deti predškolského i mladšieho školského veku, ale aj pre dospelých. Ich tematická pestrosť mu umožnila prezentovať širokú obsahovú škálu. Majstrovstvo autora preto chvália napríklad Riekanky do škôlky, Hádanky, Veršíky o zvieratkách a iné. Druhú skupinu tvorí paleta začínajúca ľúbostnými básňami a končiaca spoločensko-kritickými veršami. Také boli napríklad Verše na pni, Krajina človeka, Šiel učiteľ poza školu, Nenechajte ma na pokoji, Aj kameň dušu má, Posmešníky a iné. Aj v spomínanej najnovšej zbierke Šepotance svojho čitateľa presviedča, že mu nie je problémom vybrať si a spracovať hocijakú tému. Dokazujú to aj jeho verše v básni Odbremeňovanie. Už ich začiatok prezrádza, čo bude jeho témou, keď začína: Panebože, / tuším, že po latinsky / si nikdy nevedel./ To v prekladoch ti / drmolili iní, / aby si netušil, / čo postvárali / za
Autobus dobrej vôle s Ragačinkou a ich pásmom vianočných zvykov prišiel aj do Subsidia v Rožňave
V piatok 3. decembra 2010 v Rožňave od rána husto snežilo, cesty neprejazdné, ale Detská folklórna skupina Ragačinka z Hrušova, z prekrásnej dedinky na juhu stredného Slovenska, medzi seniorov dorazila včas. Pestrosťou krojov a s úsmevmi na tvárach všetky pochybnosti, či prídu v poriadku, hneď zahnali. Na pôde zariadenia Subsidium (Špecializované zariadenie pre seniorov a domov sociálnych služieb) v Rožňave krojovaný sprievod privítal primátor mesta MUDr. Vladislav Laciak a pozdravil aj všetkých obyvateľov zariadenia.
Deti z Hrušova uviedol Janko Brloš, ktorý poďakoval za prijatie primátorovi, vedeniu zariadenia, ako aj matičiarom z nášho okresu.
Anketa: Ktoré tradičné jedlo považujete za symbolické pre Gemer?
Na stránke Maj Gemer pribudlo ďalšie kolo ankety, ktoré sme venovali tradičným gemerským jedlám. Chceme ňou zistiť, ktoré jedlo považujete Vy za typicky gemerské. Máte takto možnosť vybrať si niektoré z ponúknutých jedál, ktoré obľubujete, pripravujete si ho aj doma, alebo by ste ním ponúkli svojich hosťov z iných regiónov Slovenska, alebo aj zo zahraničia. Ktoré jedlo by ste im teda ponúkli? Možnosti: 1. Bryndzové halušky, 2. Cíbliky, 3. Gemerské guľky, 4. Kyslá polievka, 5. Papcún, 6.
Ako volili Gemerčania - V obci Rožňavské Bystré v komunálnych voľbách 2014 za starostku znovu zvolili pani Želmíru Gonosovú - V Dobšinej je nový primátor Ján Slovák
Medzi prvými obcami na hornom Gemeri, ktoré doručili zápasnicu o výsledku komunálnych volieb 2014, ktoré sa uskutočnili na celom Slovensku 15. novembra 2014, je aj obec Rožňavské Bystré. Volebná komisia v zápisnici konštatovala, že volieb sa zúčastnilo 75,10 % voličov. Za starostku obce Rožňavské Bystré znovu zvolili pani Želmíru Gonosovú. Taktiež zvolili 5 kandidátov za poslancov Obecného zastupiteľstva: Iveta Hlaváčová, SMER-SD, Ján Gonos SMER-SD, Ladislav Šimko SMER-SD, Marek Ďurský SMER-SD, Zuzana Tomková SMER-SD. K zvoleniu všetkým blahoželáme!
Dnes už vieme, ako voľby dopadli. Snáď pre kompletnú informáciu je dobre, keď uvedieme, že tohtoročné voľby sa uskutočnili na Slovensku v 2906 volebných obvodoch z 2921. Zúčastnilo sa na nich 48,18 % voličov, čo v skutočnosti svoju občiansku príležitosť využilo tentoraz 2 164 029 voličov. Okrem starostov a primátorov miest zvolili tiež 20 753 poslancov samosprávnych zborov. Podľa odborníkov sa nesplnili ich predpoklady a tak tohtoročné komunálne voľby priniesli nižší záujem voličov ako
Ako sa zo šustra učiteľ stal - 15. časť
XV. časť - Odlet do Ameriky
Ráno pred odletom som bol dosť vynervovaný, lebo som ani dobre nespal, ale hlavne preto, že sme sa dlho do noci o všeličom rozprávali a najmä o tom, aké som mal štastie, že už konečne letím. Z tábora sme išli iba dvaja, Vilo a ja. Obaja sme boli Čechoslováci, jeden Slovák a jeden Čech - Moravák, taktiež bývalý "horník" a solídny futbalista, myslím, že bol z Havířova, alebo odniekadiaľ z okolia. Pôvod mal taliansky, aspoň to tak tvrdil, a aj vyzeral tak trošku potmavší.
Nadišiel čas rýchlo sa pripraviť na odchod. Nemal som toho veľa, čo som si bral so sebou. Aj preto, že sme mali limity na batožinu, aj preto, že bolo horúce leto, takže načo tahať so sebou zbytočnosti. Však si nové veci na oblečenie môžem kúpiť aj po prílete, počul som, že to tam nie je až také drahé. Naozaj som si zbalil iba tie najdôležitejšie veci, ktoré som potreboval. Ešte som nemal nezabudnúť ísť sa i rýchlo naraňajkovať, lenže ja som na jedlo vôbec nemal ani len pomyslenie. Znovu sa vo mne ozvali časy nedávne, keď som prechádzal cez Petržalskú Hraničnú Čiaru, keď som tiež v onen deň vôbec neraňajkoval a vydržal som asi 9 hodín bez jedla. Ale ono to pochádzalo všetko ešte z detstva. Keď sme mali ísť na druhý deň na výlet, vždy som bol nedočkavý a prebdel som aj s ostatnými chalanmi skoro celú noc a raňajky som nikdy nejedol. Skrátka som nemohol, nikdy mi nechutilo, čo som bol taký posadnutý tým výletom. Tešil som sa už len naň, ale hlavne, aby autobus vyrazil a nezastavil a nedajbože sa aj neotočil. Aj neskôr to tak bolo, keď som niekde cestovával, najmä keď to bolo spontánne a neočakávané. Zostalo to vo mne až doteraz. Nevykradlo sa to zo mňa ani po toľkých rokoch, darmo si človek stále namýšľa, že už všetko videl a zažil, predsa len každá nová cesta prináša také menšie tajomné vzrušenie. Opakovalo sa to hlavne vtedy, keď som začal znovu chodievať domov po revolúcii 17. novembra 1989, keď sa hranice opäť otvorili a železné opony sa roztavili, teraz už natrvalo... Zakaždým som mal ten istý pocit, keď som prichádzal so srdcom celým rozbúšeným a jemne zabúchal na brány svojej domoviny, ktorá svoje ťažké dvercia bez škrípania oceľových pántov tichučko pootvorila, silno ma k sebe na hruď privinula a dala mi sladký bozk na čelo. Pot radosti od dojatia mi vždy na čelo vyrazil a moje oči boli zahmlené slnkom, ktoré tak nádherne svietilo a ohrievalo moje kosti uzimené akési, aj trošku stratené v tom svete ďalekom... Znovu som pocítil známu vôňu domoviny, ktorá vo mne žilky rozihrala, ako husličky, keď ten na ne hrá, čo to vie. Bol som doma a vedel som, že to nie je klam, ale pravda pravdúca...
Autobus nádherný luxusný postával si v tieni voňavých líp, ktoré chránili priečelie budovy, kde boli všetky táborové oddelenia, ale hlavne ten môj Jugoš. Bol to on, čo mi tak veľmi pomohol, aby som netápal a mal pocit istoty, že všetko nakoniec dobre skončí. Mal pravdu a doteraz mu to nikdy nezabudnem. Keď znovu zavítam na cintorín, kde on leží, určite tam chvíľku ticho postojím, vzdám mu hold a položím venček alebo kvietok...
Na letisko to bolo asi dobrú hodinu jazdy, takže som sa pohľadom lúčil aj s dedinkami, ktoré boli popri ceste prirastené. I ten slávny Sud Shopping Center, kde som tak veľmi rád chodieval, i jazierko, v ktorom som si telo zmorené horúčavou a tvrdou prácou zveľaďoval, pretože to bolo jazierko, ktoré ma vždy spasilo v cudzine, zbavilo neistoty a občas aj trápenia. Tiež som mu zakýval z autobusu, ktorý len tak preletel okolo neho a v diaľke sa už črtali kontúry mesta na Dunaji, Viedne. Rýchlo sme preleteli aj cez ňu, ale i tak som videl tie krásne miesta, kde história zanechala monumenty svoje v nádherných architektonických výjavoch. Viedeň mi veľmi učarila a nikdy na ňu nemôžem zabudnúť, nielen pre moje mnohé zážitky, ale hlavne preto, že ma prijala a pomohla mi v časoch najťažších...
Po kratšej jazde už bolo vidieť letisko Schwechat i jeho budovy a nástupištia. Nikdy som predtým letisko nevidel takto zblízka, myslím letisko, z ktorého sa lieta do celého sveta. Vôbec som nemal ani potuchy ako to všetko prebieha predtým, než človek nasadne na palubu a je pripravený na odlet. Mal som náš československý pas a v ňom aj doložku do USA, ktorú som si musel tvrdo vydobyť, na to sa tiež nikdy nedá zabudnúť. Konečne si nás zoradili v hale, kde som zistil, že je nás aj viac z Československa. Pristúpila k nám jedna rodina s dvomi malými nezbednými chlapčekami. Mamička bola veľká fešanda a neušla mojej pozornosti. Nakoniec, je to možné vidieť aj na fotografiii. Odvtedy sme sa už nikdy nestretli. Čiže, odvtedy ako sme sa spoznali, videli sme prvý a zároveň aj poslednýkrát.
Všetci sme museli kufre odovzdať kontrole letiska, ktorá všetko dôkladne skontrolovala. Ale aj nás tiež pekne poprezerali, predtým než nás nechali trošku si vydýchnuť. Pasy si tiež dobre skontrolovali, či sú v poriadku a aj víza, či sú správne vyplnené. Konečne nás pustili do haly, kde sme sa mohli usadiť do neutrálneho sektoru. Už sme boli oficiálne mimo Rakúska, ale ešte stále nikde. Boli tam obchodíky so všetkým možným, ale ja som ich len očami rýchlo prebehol, lebo som sa nemohol dočkať toho momentu, keď už budem konečne sedieť v lietadle a letieť ďaleko, až konečne vystúpim v New Yorku. Ono to však ani tak dlho netrvalo, iba nejakých tých pár hodín...
Konečne sme už vyšli z budovy a zamierili k nášmu lietadlu. Vtedy sa k lietadlám ešte chodilo pešo. Pekné žltkasté schodíky boli pristavené a my sme po nich šli ako do nebies. Svätý Peter nad nami bdel celú tú dobu, aby sme sa šťastlivo dostali do nášho cieľa, do New Yorku. Pri chôdzi som myslel na to, že musím mať z tohto okamihu záber, ktorý mi zostane na celý život, keď som letel po prvýkrát lietadlom a k tomu ešte za more, do ďalekej Ameriky. Chytro som poprosil jedného z našej výpravy. Bol to kamoš Poliak, ktorého som spoznal tu na letisku. S radosťou ma vyfotil pri tom, ako som zamával Európe! Myslím, že moja tvár vyjadruje jasne, aký som mal vtedy pocit.
Nasadli sme všetci do lietadla a pomaly sa usádzali na miesta. Každý mal svoje miesto pridelené, takže to nebol problém, tu človek nemusel počas letu stáť, tak ako to bývalo v autobuse. Pekné a pohodlné sedadlá nás čakali, hneď potom, čo sme si uložili batožiny do príslušných oddelení.
Lietadlo naštartovalo a už bolo počuť ten zvuk oceľového vtáka, ktorý nás prevezie za oceán. Bol som veľmi nervózny, bodaj by aj nie, veď som v živote ešte nikdy neletel a naviac som myslel aj na to: ak lietadlo spadne, nemáte žiadnu nádej na prežitie. Celý som sa chvel a potil, ako pri tých petržalských prehliadkach. Aj som chcel oči zatvoriť, tak som sa bál, či aj hneď niekde nepadneme.
Letušky nám podali základné pokyny, čo robiť počas letu, čo v prípade núdzoveho pristátia, alebo požiaru v lietadle a bezpečného úniku z neho. Ale aj tak som ich vôbec nepočúval. Z jednoduchého dôvodu, boli ako víly, nádherné.
Pripútali sme sa a lietadlo sa konečne začalo pomaly pohybovať po štartovacej dráhe. Ešte išlo stále dosť pomaly na to, aby mohlo vzlietnuť. Potom však začalo pridávať na rýchlosti, až sa všetko začalo triasť a zrazu sa strmo odlepilo od matičky zeme, a bolo vo vzduchu. Pocítil som obrovský tlak a hrdlo mi to zvieralo, ako keď som na hojdačke vyletel príliš vysoko. Žalúdok som mal až v hrdle a čakal som, kedy už konečne z tej hojdačky zoskočím. Bol to taký neočakávaný pocit a dlho som zotrval v tejto polohe, až sa lietadlo nakoniec celkom vyštveralo do desaťkilometrovej výšky. Vtedy som začal mať pocit, že ideme po cestičke vykladanej tou najjemnejšou perinkou. Jemne sme sa húpali a žiadny kamienok na cestičke sme už viac nepocítili...
4.12.2007
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
Afganská superstar v dokumentárnom filme aj v Čajovni večnej mladosti v Rožňave
V rámci Medzinárodného týždňa ľudských práv pripravilo Gemerské osvetové stredisko v Rožňave v Čajovni večnej mladosti na ulici Akademika J. Hronca Afganskú superstar vo filme. Diváci budú mať možnosť počas 87. minút sledovať dynamicky strihaný dokument, ktorý zaznamenáva celý priebeh trojmesačnej súťaže, vtipné momenty približujúce celonárodné šialenstvo, striedajúce mrazivé chvíle, kedy sa ženským súťažiacim za ich vystúpenie v tejto súťaži amatérskych speváckych talentov vyhrážajú smrťou. Ak si uvedomíme, že v miestnej televíznej stanici Tolo TV sa okrem 2 tisíc spevákov do súťaže prihlásili
Pripomíname si v septembri
Ján Paškan – 35. výročie úmrtia
1. september – Ján Paškan (27.1.1907 Ochtiná – 1.9.1989 Bratislava) – lekár, generálmajor.
Maturoval na gymnáziu v Rožňave, promoval na Lekárskej fakulte UK v Prahe. Pracoval na ministerstve národnej obrany, kde sa zapojil do príprav zdravotníckeho zabezpečenia SNP. V r. 1944 odišiel do Ružomberka za veliteľa vojenskej nemocnice. Dňa 30.8.1944 ho ustanovili do funkcie prednostu Zdravotnej správy 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici. Bol významnou osobnosťou aj civilného zdravotníctva. Neúnavne pracoval v Červenom kríži a v zdravotníckych orgánoch v Bratislave. Bohatá je aj jeho publikačná a prednášková činnosť. Jeho prácu v zdravotníckej službe ocenili mnohé domáce i zahraničné inštitúcie. Je držiteľom viac ako 55 vyznamenaní za boj proti fašizmu, za budovanie a obranu vlasti, za zdravotnícke služby a za upevňovanie mierového spolunažívania národov. -MM-
Štefan Tóbik – 55. výročie úmrtia
2. september – Štefan Tóbik (7.2.1909 Hnúšťa – 2.9.1969 Hnúšta) – jazykovedec, vysokoškolský profesor, publicista.
Študoval na FF UK v Bratislave a na univerzite v Grazi. Pôsobil ako profesor a riaditeľ Obchodnej akadémie v Košiciach, neskôr ako vedúci Katedry slovenského jazyka a literatúry FF UPJŠ v Prešove. V jazykovednom výskume sa zameral na štúdium slovenských nárečí a na dejiny slovenského jazyka. Pozornosť venoval otázkam jazykovej výchovy, odbornej terminológie a na vývin spisovného jazyka, osobitne monograficky spracoval tému Kollárov a Šafárikov jazyk (1966). Zhromažďoval nárečový materiál z Gemera a tomuto bádaniu sa venoval celý život. Z rozsiahlej zbierky gemerského nárečového materiálu publikoval vedecké štúdie o členení, hláskosloví a kvantite gemerských nárečí. -MM-
Bohuslav Tablic – 255. výročie narodenia
5. september – Bohuslav Tablic (5.9.1769 České Brezovo – 23.1.1832 v Kostolné Moravce) – básnik, prekladateľ, literárny historik, ev. kňaz.
Básnicky najproduktívnejší predstaviteľ idylickej línie slovenského osvietenského klasicizmu. Vzdelanie získaval v Ožďanoch a Dobšinej, v Bratislave a v Jene, kde študoval filozofiu, teológiu, medicínu a jazyky. Počas štúdií v Jene založil spolu s Jurajom Palkovičom slovanskú spoločnosť a v roku 1810 počas pôsobenia v Kostolných Moravciach Učenú spoločnosť banského okolia, ktorá sa označovala ako slovenská literárna a vedecká spoločnosť. Písal verše a príležitostné básne, teologické, historické, hospodárske knihy s ľudovýchovným zameraním, ale bol aj uznávaným prekladateľom, organizátorom vzdelávania slovenskej mládeže a buditeľom literárneho života. Jeho najvýznamnejším dielom je Poezye – Paměti česko-slovenských básnířův aneb veršovců, ktoré sú prvými dejinami poézie v národnom jazyku, z ktorých vychádzali a nadväzovali na ne i neskoršie generácie literárnych historikov. -MM-
Václav Vraný – 95. výročie úmrtia
8. september – Václav Vraný (30.9.1851 Chvaletice, ČR – 8.9.1929 Tisovec) – botanik, múzejník, učiteľ.
Štúdiá ukončil vo Vyšných Strelciach a na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Ako učitel bol ako pansláv prekladaný zo školy na školu. A tak pôsobil v Revúcej, Drienčanoch, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla známa botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, Lehnici, Palúdzke, Liptovskom Mikuláši a v Martine. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol tiež významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii. Písal odborné a zábavné články, bol dirigentom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objaviteľ lokalít viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Zanechal písomné popisy flóry a niekoľko veľkých herbárov, venoval sa aj mykológii. Záver svojho plodného života prežil v Tisovci. Tam se narodil i jeho známy vnuk – dr. Vladimír Clementis. Prírodu miloval aj po svojej sedemdesiatke a na jednom z výletov, uprostred prírody na vrchu Tŕstie pri Tisovci i zomrel. -MM-
František Ulrich – 130. výročie narodenia
11. september – František Ulrich (11.9.1899 Boharyně – 20.10.1941 Praha) – geológ, univerzitný profesor.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe. -MM-
Izabela Textorisová – 75. výročie úmrtia
12. september – Izabela Textorisová (16.3.1866 Ratková – 12.9.1949 Krupina) – prvá slovenská botanička, zberateľka, poštová úradníčka, aktivistka ženského hnutia.
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Herbárové položky si vymieňala s mnohými známymi odborníkmi. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a aktívne sa využíva na vedecké a pedagogické účely dodnes. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii. Zbierala tiež dialektologický materiál. Aktívne sa zapájala do kultúrneho a národného diania, kontaktovala sa s mnohými slovenskými vzdelancami, najmä spisovateľmi. -MM-
Andrej Vandrák – 140. výročie úmrtia
14. september – Andrej Vandrák (24.1.1807 Štítnik – 14.9.1884 Prešov) – filozof, pedagóg, psychológ, estetik, významný predstaviteľ prešovskej filozofickej školy.
Navštevoval školu v Štítniku a v Rožňave, študoval na ev. kolégiu v Prešove, filozofiu na univerzite v Jene. Od roku 1833 pôsobil ako riadny profesor a rektor na evanjelickom kolégiu v Prešove, neskôr aj na tamojšej Právnickej akadémii. Filozofickými rozpravami a pedagogicko-organizátorskou prácou zasiahol do kultúrneho života v Uhorska. Skúmal súvislosti umenia a psychického života človeka, vypracoval podrobné štúdie o školskom poriadku ev. gymnázií, autor prvých dejín prešovského kolégia, ktoré boli preložené aj do angličtiny. Publikoval v domácich a zahraničných časopisoch, autor latinských oslavných príležitostných básní, filozofických rozpráv, vedeckých prác a pedagogických spisov, v rukopise ostala jeho učebnica estetiky. V roku 1881 bol vyznamenaný rytierskym krížom Radu Františka Jozefa za celoživotnú činnosť a prínos v oblasti školstva. -MM-
Ján Chrapan – 55. výročie úmrtia
20. september – Ján Chrapan (9.9.1908 Jelšava – 20.9.1969 Bratislava) – fyzik, pedagóg.
Po štúdiu v Jelšave a na učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici učil na ľudovej škole v Jelšave, kde bol aj popredným hráčom futbalového mužstva, neskôr pôsobil ako riaditeľ na meštianskej škole v Tornali. Od roku 1939 učil na rôznych stredných školách v Bratislave. V roku 1946 absolvoval matematiku a fyziku na Prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. V nasledujúcom období učil na Učiteľskej akadémii a na Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. V roku 1959 natrvalo prechádza na Prírodovedeckú fakultu UK, kde prednášal teoretickú mechaniku, termodynamiku, štatistickú fyziku a kvantovú mechaniku. Napísal 12 učebných textov a v neskorších rokoch pokryl všetky svoje prednášky učebnými textami (6 skrípt). Najvýznamnejšie úspechy dosiahol pri riešení problémov nelineárnej mechaniky pomocou vyšších transcendentných funkcií. Ním vyvinuté postupy sa dali využiť na riešenie aj iných konkrétnych fyzikálnych problémov. Vydal 23 odborných a vedeckých publikácií. -MM-
Ján Miklôšik – 30. výročie úmrtia
26. september – Ján Miklôšik (24.5.1902 Betliar – 26.9.1994 Rožňava) – učiteľ, regionálny historik.
Pôsobil ako učiteľ v Betliari, kde sa venoval aj kronikárskej činnosti a aktívne pôsobil v miestnych spoločenských organizáciách, v r. 1951 – 1956 bol riaditeľom Strednej zdravotníckej školy v Rožňave. Zozbieral a sčasti publikoval materiály a ľudovú slovesnosť o gemerskom zbojníkovi Mišovi Vdovčíkovi, či porekadlá zo Slavošoviec, Rejdovej, Pače a Silice. Vzácne sú ním spracované Zvyky a obyčaje v Betliari. Knižne mu vyšla Malá vlastiveda Rožňavského okresu (1966), Slovenské národné povstanie v Rožňavskom okrese (1966) a Strážna veža v Rožňave (1967). -MM-
Daniel Michal Fakla – 100. výročie narodenia
27. september – Daniel Michal Fakla (27.9.1924 Ratková – 19.5.2010 Radvaň) – ev. farár, básnik.
Gymnázium absolvoval v Tisovci, teologické štúdiá v Bratislave. Ordinovaný za kňaza bol v Klenovci v júli 1949. Kaplánske roky prežil vo Zvolene. Potom bol námestným kňazom v Nedede a zborovým farárom v Radvani a v Kremnici. Od roku 1981 pôsobil ako farár a konsenior v Dobrej Nive, kde sa zaslúžil o rozvoj cirkevného života. Počas jeho pôsobenia sa začali vykonávať detské služby Božie, biblické hodiny, popoludňajšie služby Božie, náboženské večierky, obnovilo sa vyučovanie náboženstva v škole, obnovila sa činnosť Spoločenstva evanjelickej mládeže, bol dostavaný zborový dom a vykonaná veľká oprava kostola. V roku 1993 sa presťahoval do Radvane. Vydal básnické zbierky Na milosť čakám (1992) a Hľadanie v úzkosti (1997). Publikoval články, úvahy a najmä básne v časopisoch Evanjelický posol spod Tatier, Cestou svetla, Cirkevné listy, Tvorba T a v iných. -MM-