V roku 1896 boli ministerstvom vnútra rakúsko-uhorskej monarchie úradne vyhlásené ako liečebné kúpele. O tri roky neskôr riaditeľstvo kúpeľov predložilo návrh promenády mestu, ktorá si 
vyžadovala výrub časti lesa. Od konca 19. storočia do vypuknutia prvej svetovej vojny bol tu živý ruch a do kúpeľov prichádzali návštevníci z celej rakúsko-uhorskej monarchie. V tom čase sa tu organizovali rôzne zábavy, majálesy a iné podujatia, ktoré boli veľmi vyhľadávané celým okolím. Historickým míľnikom kúpeľov bol rok 1890, keď Juraj Schopper, rožňavský biskup, predal kúpele vtedajšiemu nájomníkovi Jozefovi Markovi, Albertovi Markovi, budapeštianskemu obchodníkovi a rožňavskej spoločnosti Flütsch Július a Koloman. S touto kúpou súhlasilo aj ministerstvo. V rokoch 1890 a 1891 kúpele prešli rozsiahlou rekonštrukciou. V roku 1911 predložili finančné spoločnosti návrh mestskému zastupiteľstvu, aby sa vytvorila akciová spoločnosť so základným imaním vo výške 500.000,- korún, ktorá by kúpila kúpele, upravila ich, rozšírila a vytvorila letné kúpele a rekreačné stredisko. Napriek prvotnému nadšeniu z návrhu, ostal len návrh a rozsiahly projekt nebol zrealizovaný. V nasledujúcom roku silná víchrica spôsobila značné škody v kúpeľoch, čo ovplyvnilo aj návštevnosť. Majiteľmi kúpeľov od roku 1895 boli rôzni zámožní ľudia a svoj podiel vlastníctva v rožňavských kúpeľoch mala aj rožňavská sporiteľňa. Neskôr v roku 1918 boli vlastníctvom „Budapeštianskej nemocnice“. V rokoch 1928 – 1939 ich vlastnili Sándor Szoboszlay, vtedajší notár a Pálfy Gyula, hotelier. Od roku 1940 boli majetkom bývalej banskej spoločnosti Rimamuránsko-Šalgótarjánskej. Kúpele zanikli po druhej svetovej vojne, kedy tu bolo zriadené rekreačné stredisko a neskôr umiestnené podnikové riaditeľstvo Gemerských železorudných baní.
Zdroj: MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava:
ZORA GEMERA, ročník VIII, rok 1958, č. 39
fond Magistrát mesta Rožňava 1323 – 1923
Kerényi Éva: Fürdőélet a 19. századi Gömörben
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-