Politické pomery v oslobodenej Rožňave boli zložité. Dňa 2. februára 1945 prišli do Rožňavy dvaja členovia Slovenskej národnej rady, Dr. Klincko a jeho spolupracovník. Ešte toho dňa zostavili prvý národný výbor pozostávajúci z 12 členov. Na tejto zakladajúcej schôdzke boli prítomní členovia komunistickej strany, sociálnodemokratickej strany a príslušníci maďarských demokratických strán. Počas svojej činnosti výbor úzko spolupracoval so sovietskymi vojenskými orgánmi. O štyri dni neskôr sa konalo prvé zasadnutie mestského výboru. Predseda Ladislav Ambrus predniesol, že nový mestský výbor bol vytvorený na okresnom úrade za prítomnosti okresného náčelníka. Mestský lesný inžinier podal správu o stave ciest, mostov a vo všeobecnosti o stave mesta. Súčasne nariadil, aby stavitelia boli vyzvaní k podaniu plánu k rekonštrukcii mesta a zároveň aby boli odstránené uhynuté kone, odpadky a sutiny. K tomu požiadal o pomoc Rimamuránsko-šalgótarjánske 
bane, aby dodali mestu k uvedeným prácam robotníkov. Nariadil vyhľadávanie padlých v lesoch, ich identifikáciu a dôstojné pochovanie. Vzhľadom k tomu, že mesto nebolo zásobované okrem múky žiadnymi potravinami, výbor vyzval vykonať súrny súpis hospodárskych zvierat. Ľudovít Vilusz, obchodník, predniesol, že spolu s Alexandrom Róthom ml. a Eugenom Kornhauserom, členom mestského výboru, vytvorili družstvo, ktorého úlohou bolo dopraviť potraviny pre mesto. Mestský výbor v záujme zásobovania obyvateľstva chlebom si zobralo pod kontrolu všetky mlyny, ktoré sa nachádzali v meste a blízkom okolí. Július Grünner, mestský účtovný radca podal správu o škode spôsobenej mestu. Bývalí vedúci úradníci mesta odniesli so sebou 30.000 P. v hotovosti a vkladnú knižku so sumou 40.000 P. Poodnášali všetky kone s vozmi, krmivá, seno i slamu. Na ďalších zasadnutiach mestský výbor riešil rôzne záležitosti, ako napr.: vzal na vedomie hlásenie Židovskej náboženskej obce v Rožňave o navrátení svojich členov do mesta, prideľoval drevo rumunským vojakom a aj sovietskemu veliteľstvu, riešil ťažkosti spojené s poskytovaním vody, ako aj elektriny. Ďalej predseda nariadil, aby pomenovanie ulíc i všetky nápisy firiem boli uvádzané dvojjazyčne, teda v slovenskom, aj maďarskom jazyku tak, ako to bolo pred novembrom 1938.
Okresný národný výbor z Dobšinej sa presťahoval do Rožňavy na príkaz Zboru povereníctva Slovenskej národnej rady pre veci vnútorné dňa 5. marca 1945. Do prvej polovice marca 1945 nebolo v Rožňave československej správy. Výkonná moc okresného národného výboru s ešte vtedajším okresným náčelníkom sa dovtedy vzťahovala len na slovenské obce rožňavského okresu. Mestský výbor vykonával svoju činnosť pod dozorom sovietskeho veliteľstva mesta až do apríla 1945.
Dňa 1. apríla 1945 bola podpísaná zápisnica o odovzdaní oslobodeného mesta Rožňava a okresu miestnym orgánom. Miestne orgány vzali pod svoju ochranu mesto, závody, ustanovizne, vojenské priestory i múzeá. Túto zápisnicu podpísali vojenský veliteľ mesta a okresu Rožňava kapitán Gavrilov, pomocník vojenského veliteľstva v Rožňave kapitán Danin, starosta mesta p. Ambrus, vedúci polície mesta Rožňava p. Molnár a československý vojenský veliteľ mesta Rožňava p. Kováč. Na Slovensku boli zriadené 
pre obce miestne národné výbory a pre okresy okresné národné výbory. V obciach vtedy ešte maďarského územia boli až do volieb vytvorené poradné zbory, resp. správne komisie. V Rožňave prebrala správu mesta správna komisia na čele s vládnym splnomocnencom Štefanom Havlíkom. Následne 9. apríla 1945 sa konalo prvé zasadnutie Správnej komisie mesta Rožňava. So súhlasom okresného národného výboru a z nariadenia Slovenskej národnej rady mestský úrad prebral p. Havlík.
Zdroj: MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, knižný fond Dejiny Rožňavy 2, kol. autorov, Východoslovenské vydavateľstvo n. p., rok 1978, fond Mestský národný výbor v Rožňave 1945 – 1990.
PhDr. Mária Tureková
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-