Podľa rozpočtu, ktorý vypracoval štátny stavebný úrad, výstavba prvého úseku cesty z mesta do kúpeľov by si vyžiadala celkové výdavky vo výške 5 400 forintov. Úrad podžupana, na zabezpečenie finančných prostriedkov, stanovil výšku príspevkov pre jednotlivých zainteresovaných nasledovne: mesto Rožňava 20%, obec Čučma 10%, riaditeľstvo kúpeľov 25%, rožňavské biskupstvo 20%, majiteľ baní gróf Gejza Andrássy 7%, majiteľ baní Miller 10%, štát ako majiteľ baní 3%, banská a železiarska spoločnosť Concordia 3%, majitelia súkromných rekreačných objektov 2% a okrem toho sa počítalo aj s tým, že predstavenstvo župy uhradí náklady na materiál. V nasledujúcom období však k žiadnym badateľným zmenám nedošlo, až kým sa veci osobne neujal hlavný okresný slúžny, a tak na jar roku 1899, pod vedením okresného komisára pre dopravu Pála Alitisz, prikročili k čiastočnej oprave.
Na jar v roku 1902 však v predmetnej veci došlo znovu k prieťahom, keď sa proti výške príspevku odvolal majiteľ kúpeľov Ede Altstock. Cesta však bola aj naďalej v takom zlom stave ako dovtedy nikdy, ale ani vedenie mesta, ani župný výbor neurobili dostatočné opatrenia. Problém ostával aj naďalej – zlý stav cesty odrádzal záujemcov od návštevy kúpeľov. Istá nádejná situácia vznikla na jar roku 1905, keď podžupan László Bornemisza, po osobnej návšteve, ihneď prikázal cestu opraviť. V júni v roku 1905, na základe poverenia, obhliadku cesty z koča vykonal inžinier štátneho stavebného úradu z Rimavskej Soboty. Vo svojej správe z cesty stav hodnotil ako katastrofálny a okrem iného sarkasticky uviedol, že: „cestou v takomto stave v minulosti vozili bosorky na upálenie“. Cesta aj tak nebola opravená. Napriek všetkým doterajším príkazom, základné práce na oprave ešte ani v roku 1912 neboli ukončené.
Obr. 8 – 9 Parková úprava okolia v kúpeľnej osade a objekt hotela okolo roku 1931
Jediné, čo sa medzi časom v prospech kúpeľov udialo, bolo to, že v roku 1908 došlo k vyhláseniu ochranného pásma minerálnych prameňov. Dôležitosť tejto skutočnosti vyplynula aj z miestnych podmienok, keďže sa v neďalekom okolí vykonávali banské a vrtné práce. Podnetom bola žiadosť vtedajšieho vlastníka kúpeľov (Rožňavská sporiteľňa a záložňa, a. s.) zo dňa 24. 9. 1908, spracovaná v zmysle § 16 nariadenia č. 72796/VI. zákona o vodách. Návrh ochranného pásma prameňov železitých minerálnych vôd a geologickú mapu vypracoval a v septembri 1908 predložil banskoštiavnický banský radca a vysokoškolský učiteľ Hugó Böck. Ochranné pásmo pozostávalo z väčšieho vonkajšieho ochranného pásma, ktoré malo viacuholníkový nepravidelný tvar a vnútorného ochranného pásma s vyšším stupňom ochrany kruhového tvaru o polomere 115 m, kde bola akákoľvek činnosť ostatným subjektom zakázaná, resp. podliehala zvláštnemu povoleniu.
V desaťročí pred prvou svetovou vojnou mali návštevníci kúpeľného areálu k dispozícii 38 pohodlných izieb pre hostí a kúpeľne vybavené 24 vaňami. Na prelome 20. storočia sa hospodárom riaditeľstva kúpeľov stal rožňavský spravodajca Miklós Markó. V tých časoch došlo k rozkvetu kúpeľov, a to vďaka aj novému vedeniu pohostinských služieb kúpeľov. Na vedúce miesto v roku 1900 nastúpil rožňavský krčmár Žigmund Schuszter, prezývaný „Veľký Žiga“. Za jeho pôsobenia boli jeho kvalitné služby veľmi využívané. Je nesporné, že v roku 1903 boli uskutočnené početné pozitívne zmeny, ktoré prevažne súviseli s novým vedením v kúpeľoch. Spravovanie kúpeľných poplatkov presunuli od vedúceho hosťovských služieb výhradne do kompetencie majiteľa a zároveň došlo aj k zmenám v organizácii poskytovania zdravotnej starostlivosti, keď lekár musí povinne liečiť nemocných a zároveň vykonávať aj zdravotný dozor a potrebné zdravotnícke zákroky kúpeľných hostí. V okolí kúpeľného areálu tiež došlo k zmenám. Úsek prechádzkovej trasy so stromoradím upravili, opravili cesty, parné kúpele a miestnosti pre studenovodné liečebné procedúry vymaľovali a upravili, strednú kruhovú parkovú úpravu v kúpeľnej osade prerobili, okolie vodometu zveľadili zasadením okrasných kríkov a výhonkov zakrpatenej jedle, zrevidovali ceny a zaviedli nový cenník jedál a nápojov, postavili tenisový kurt a uvažovali aj so zavedením člnkovania na jazere. Napriek všetkým týmto opatreniam, kúpele stále zostávali v stave akejsi stagnácie. Jedinú možnosť, ako vyslobodiť kúpele z takejto situácie a zabezpečiť im širší ako miestny charakter, jednotlivci stále vnímali tak, že povzniesť by ich mohlo nejaké konzorcium disponujúce značným množstvom finančných prostriedkov.
obr. 10 |
obr.11 |
obr. 13 |
obr. 14 |
Obr. 10 – 14 Pohľady na detaily kúpeľných objektov, kúpeľný hotel v roku 1900 na fotografii D. Vogela, časť parkovej úpravy okolia a jazera na člnkovanie
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník, RNDr. Ondrej Rozložník