• Najkrajší okamih Vášho života. Na čo rada spomínate a chcete, aby sa to vrátilo – čo Vás hreje pri srdci. Čo, alebo kto je Vaša radosť života?

Rada som za tie deti, mám osem pravnúčat a päť pra-pravnúčat, to je moja radosť. Ale od mladosti som nemala mnoho radosti. Vydala som sa ako sedemnásťročná a hneď o rok mi tragicky zahynul otec. Mal len tridsaťosem rokov. Bolo to ešte za Slovenskej republiky, keď zo Stratenej do Dobšinej prevážali tovar. Tak ma to zasiahlo, že som z toho ochorela. Robila som doma na gazdovstve – mali sme kone, kravy, ovce. Spomínam si ako už svietil mesiac a ja som ešte v humne sečku rezala, lebo chlapi ráno odišli do hory, vozili drevá a až o deviatej večer sa vracali domov. Venovala som sa aj tkaniu a šila som kroje.

• Vôbec ste na seba nemysleli, vždy ste mali na mysli len druhých... urobiť dobre, vyhovieť im, aby boli spokojní.

Nie, nemyslela som na seba. Vždy som mala na mysli ostatných, žila som pre druhých, pre rodinu, aby som mohla urobiť čo bolo treba. Neviem, prečo mi Pánboh dal dožiť tie roky, nikomu som za tých sto rokov neublížila.

• Spomínate si na školské časy? Kde ste chodili do školy a pamätáte sa na to, čo ste sa učili?

Chodila som do školy osem rokov tu v Polome. Mali sme slovenčinu, počty, učili sme sa vlastivedu. Potom som ešte chodila do inej školy, ešte dva roky.

• Čo najradšej jedávate?

Nemám rada kyslé, sladké a neľúbim mäso. Jedávam striedmo. Najradšej mám zemiaky zapražené s cibuľkou (na sucho) a s kyslým mliekom. Každý večer musí byť pohár mlieka.

• Ako sa Vám páči život dnes, zmenilo sa niečo? Čo by ste odkázali dnešnej generácii –  nejakú dobrú radu do života?

Zmenilo sa toho veľa, ale v tých rokoch, keď som mala byť dievkou, som ňou nestačila byť. Vtedy bolo veselšie. Prechádzali sme sa po ceste a veľa sme spievali, aj keď bolo viacej roboty doma na statku, na poli. Možno by aj dnes mladým prospelo viac kultúry, tak ako to bolo predtým.

• Čítate Polomské noviny?

Aj (úsmev), vždy všetko prečítam do konca, aj každú knihu. 

Skromnosť tejto ženy, láska k svojej rodine a úprimnosť vypovedaných slov – meniaci sa pohľad, raz žiarivý, inokedy ustarostený, ale i pravdivé vypovedanie svojho života, to sprevádzalo naše rozprávanie, za ktoré pani Márii Ferenčíkovej ďakujem. Prajem veľa zdravia a nech Váš život je príkladom aj pre nás ostatných, bolo mi cťou sa s Vami stretnúť. 

Dana Červenáková

----- oooooOOOOOOooooo-----

Pani Mária Ferenčíková sa dňa 19.7.2021 dožila úctyhodných 100 rokov svojho života. Keď som sa jej pýtala čo je tajomstvom jej dlhého života, povedala: „Práca, radosť, žiaľ – ale to všetko už patrí k životu.“ Svoj život prežila s rodinou v Gemerskej Polome, so synom Jánom v spoločnej domácnosti v rodinnom dome, ktorý sa o ňu príkladne stará a kde som ju navštívila, aby som jej zablahoželala v mene členov PPZ, pobočky číslo 2.

Vážená pani Ferenčíková, keď má človek za sebou 100 rokov života je celkom isté, že jeho pohľad na svet je celkom iný, ako pred desiatkami rokov. Možno viac myslíte na svoje zdravie, na  svojich najbližších, na svoje vnúčatá, pravnúčatá a prapravnúčatá a tešíte sa z ich zdravia a úspechov. Preto Vám želám v mene členov PPZ, pobočky číslo 2, pevné zdravie, veľa lásky, radosti a pohodu v kruhu najbližších.

Môj Bože, ktorý učinil si ma od mladosti až doposiaľ.

Ty nádej moja si jediná, veď viedol si ma a žehnal,

pomáhal mi v každej dobe. neopúšťaj ma v starobe.

Čo prežila som, o tom Ty vieš, Pane.

Po všetky dni si pri mne stál.

Tak bolo tomu neprestajne,

či radosť dal si a či žiaľ,

či práce sa mi darili,

či sklamania ma ranili.

Janka Ciberajová

(Zdroj: Polomské noviny, roč. XXVI., č. 3, október 2021.)