Kniha Jelšavské povesti je vzácna nielen oživením povestí, ktoré už súčasná mladšia generácia možno ani nepozná. Hodnotné na celom diele je aj ilustračné prevedenie samotnou autorkou, keďže ako výtvarníčka sa venuje hlavne tejto umeleckej činnosti.  Kniha obsahuje štyri povesti,  ktoré, ako sama autorka povedala, našla v legendách zachovaných ústnym podaním a prvú literárnu podobu im dala pani Magda Remeníková. Tri povesti knihy čerpajú námet z Jelšavy a posledná zo súčasného  miesta jej trvalého pobytu  – Revúckej Lehoty.

Krásne, priam rozprávkové obrázky navodzujú očakávanie rozprávkových príbehov.  Aj pri začítaní sa hneď v úvode, keď  nám škriatok sľubuje rozprávanie o najsmutnejších osudoch obyvateľov Jelšavy, máme ešte stále tento dojem.  No už pri čítaní prvej povesti o Bielej pani sa stretávame so skutočnými postavami počiatku jelšavských dejín opradenými mýtmi, ale hlavne skutočnými ľudskými túžbami a snami. Tak ako to už v povestiach býva, tak aj v tejto vystupuje do popredia na pozadí obrazov zo života šľachty, ale aj remeselníkov rôznych profesií a obyčajných ľudí hlboká láska dvoch mladých ľudí, ktorá musí čeliť  až chorobnej nenávisti. Marína Dendl-Kromerová, dcéra pánov zo Starého hradu a Róbert de Ilswa, syn Filipa de Ilswa sa vzájomne  zaľúbia. Náklonnosť od prvého stretnutia, spoločné chvíle, utajovaný pôvod i jeho odhalenie, uistenie sa vo vzájomných citoch, tajná svadba, povolanie Róberta do vojny  proti Tatárom, odlúčenie, túžobné očakávanie, šťastie na dosah ruky a nakoniec prekliatie a smrť sú najdôležitejšími prvkami tohto príbehu.

Motívom druhej povesti Pani Pú, dej ktorej ktorá sa odohráva v Jelšave v 2. polovici 15. storočia v období bratríckych ťažení je nevydarené manželské spolužitie vtedajšieho pána jelšavského hradu Jána Peréniho a jeho mladej, bohatej, no nemilovanej, ponižovanej a týranej  manželky Emy. Peréniho nenávisť a krivdy voči Eme vyústili v jej neveru s následkami. Prefíkaný manžel však radšej naoko prijal Patrika za svojho syna, ako by mal priznať zlyhanie. V skutočnosti však sústavne

striehol  na príležitosť, ako sa ho zbaviť. Svoj hrozný zámer nakoniec uskutočnil a nešťastná Ema márne blúdila jelšavskými horami a volala na synčeka.

Tretia povesť sa odohráva na začiatku 18. storočia za čias Rákociho povstania, keď  zbedačených obyvateľov Jelšavy navyše postihol ešte aj mor, ktorý tu vystupuje  v podobe Bielej pani II.

V poslednej povesti sa dozvedáme o pôvode staršieho názvu obce Revúcka Lehota, ktorá od druhej polovice 16. storočia až do roku 1948 bola Umrlou Lehotou. Tento až strašidelný názov má korene v časoch tureckých vpádov, keď z Malej Lehoty, v ktorej bolo len niekoľko domov sa pričinením tureckého plienenia a vyvraždenia všetkých jej obyvateľov stala Umrlá Lehota.

Kniha rozsahom nie je veľká, má 74 strán, no pozoruhodné  sú ilustrácie doplňujúce texty, ktoré súčasne s nimi vytvárajú harmóniu slova a obrazu, no dávajú priestor i čitateľovej predstavivosti.  Všetky povesti sú zasadené do období, ktoré sa autorka  snažila čitateľom priblížiť, aby nestratili  nič na realite. Skoro vo všetkých spomína a vymenúva remeslá, ktoré v tých dobách prekvitali a označuje menami remeselníkov, ale napr. aj bylinára, či ostatné postavy.  Stretávame sa tu s miestnym pomenovaním  vecí  a chotárnymi názvami,  čo sa tak pre tunajších obyvateľov  stáva veľmi   známym a konkrétnym.

Kniha Jelšavské povesti vyšla v Prešove vo Vydavateľstve Michala Vaška za podpory Mestského úradu v Jelšave a Lekárne KIM, Rožňava. Záujemcovia si ju môžu vypožičať alebo zakúpiť v Mestskej knižnici v Jelšave.
14.4.2010

Text: Alena Sabonová
Foto: archív Evy Gajdošovej
{gallery}obsah/jelsava/krst{/gallery}
{jcomments on}