združujúci občanov mesta a dôstojníkov vtedajšej jelšavskej vojenskej posádky.
Po druhej svetovej vojne bolo založené poľovnícke združenie Magnezitár, ktoré obhospodarovalo jelšavský revír až do roku 1993. V tomto roku na základe prinavrátenia okolitých lesov do majetku mesta začalo 1.1.1994 svoju činnosť vykonávať Mestské poľovnícke združenie Jelšavan. Aj keď cesta historického vývinu poľovníctva bola dlhá a zložitá, nenarušila celistvosť jelšavského revíru a nepripravila Jelšavčanov o chuť a radosť zo starostlivosti o zver žijúcu v ňom.
Poľovný revír v Jelšave tvoria poľovné pozemky o celkovej výmere 4096 ha, ktoré sú tvorené poľnohospodárskou pôdou o výmere 1021 ha, lesnou pôdou 3069 ha, vodnými plochami 2 ha, a ostatnými pozemkami 3 ha. Hlavným druhom zveri v Jelšave je srnčia zver chovaná v normovanom počte 66 ks, jelenia zver v normovanom počte 20 ks a diviačia v odporúčanom počte 22 ks. Ojedinele sa tu vyskytuje aj danielia zver. Zo šeliem je možné loviť vlka, líšku, psíka medvedíkovitého, kuny a jazveca. Pozorovať je možné medveďa, rysa, aj mačku divú. Počas 175- ročnej histórie poľovníckych spolkov a združení v Jelšave bolo ulovených mnoho hodnotných trofejí zlatých jeleňov aj srncov, strieborný vlk a množstvo medailových trofejí diviačej zveri. Najhodnotnejšia trofej ulovená v Jelšave bola v roku 1935 pánom Safcsákom. Diviačie kly 136,8 b. C.I.C boli ako národný rekord prekonané až o niekoľko desaťročí.
Činnosť jelšavských poľovníkov nie je zameraná len na starostlivosť a lov zveri, ale aktívne prispievajú aj v iných činnostiach. MsPZ pravidelne usporadúva strelecké preteky v novovybudovanej strelnici na Gombiarke a pomáha mestu pri organizovaní rôznych akcií.
Vybudovaním oddychových miest na turistickej trase Jelšava - Hrádok, zorganizovaním chovateľských prehliadok trofejí a súťaží pre deti, naše aj z družobných miest, prispievajú jelšavskí poľovníci aj k osvetovej činnosti.
M. Mračna
Lovecký spolok, ktorý v Jelšave vznikol v roku 1836 patrí medzi najstaršie združenia Gemera Doporučený
Napísal(a) M. Mračna
Poľovníctvo je s Jelšavou a jej obyvateľmi historicky dlho spojené. Už pred niekoľkými storočiami patrilo Muránske panstvo, ktorého súčasťou bol aj jelšavský chotár, k najkrajším poľovníckym oblastiam vo vtedajšom Uhorsku. Lovecký spolok, ktorý v Jelšave vznikol v roku 1836 patrí medzi najstaršie združenia tohto druhu. Počas 175– ročnej histórie prešiel niekoľkými zmenami, ktoré si vyžadovala politická situácia v danom období. Z obdobia pred prvou svetovou vojnou sa nám nezachovali skoro žiadne dokumenty, takže činnosť loveckého spolku v tomto období je pre nás tak trochu zahmlená. V čase prvej československej republiky existoval Lovecký spolok
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-