V roku 1952 sa oženil a o dva roky presídlil s manželkou Klárou do Kobeliarova, kde sa mladým manželom narodili deti Dušan a Klára. V tejto malej a pôvabnej dedinke – rodisku Pavla Jozefa Šafárika – sa stal riaditeľom školy sa začali sa aj kultúrno-spoločenské aktivity a zvlášť divadelná činnosť Juraja Genčanského. Často tu nacvičoval s dospelými divadelné predstavenia, s ktorými vystupovali v susedných obciach i vo Vlachove. Vtedy celá dedina žila bohatým kultúrnym životom.
Mladá rodina bývala niekoľko rokov aj v novom sídlisku v Nižnej Slanej – závod. V tom období sa narodil aj najmladší syn Juraj. Otec Juraj v tom období absolvoval diaľkové štúdium na Univerzite P. J. Šafárika v Prešove, čím získal definitívnu učiteľskú kvalifikáciu pre predmety slovenský jazyk a výtvarná výchova.
Otec Juraj Genčanský ako funkcionár vtedajšej mládežníckej Pionierskej organizácie i ako učiteľ najdlhšie pôsobil na Základnej deväťročnej škole v Nižnej Slanej – od roku 1959 až do dôchodku. Medzitým však vykonával funkciu predsedu Miestneho národného výboru vo Vlachove. Túto kooptáciu (1971) potvrdili i nasledujúce voľby a tak vo funkcii vytrval až do roku 1976.
V občianskej funkcii predsedu MNV sa angažoval a dával všetky svoje sily a schopnosti do výstavby a rozvoja obce. Najprv sa postaral o prvé asfaltové cesty v dedine a v roku 1974 nechal vybudovať celoobecný vodovod.

Ako predseda národného výboru vo Vlachove preukazoval Juraj Genčanský svoju lásku k rodnej dedine aj mnohými drobnejšími akciami pre skrášlenie a zlepšenie životných podmienok občanov. V roku 1974 – pri 30. výročí Slovenského národného povstania – sa uskutočnilo slávnostné zhromaždenie občanov. Všetci vtedy ešte žijúci účastníci Povstania boli odfotografovaní a zhotovené bolo veľké pamätné tablo. O dva roky neskôr (1976) v jednej z miestností historického andrássyovského kaštieľa bola zriadená prvá obradná miestnosť a čulú činnosť začal vyvíjať Zbor pre občianske záležitosti.
Juraj Genčanský prejavoval po celý život veľké nadšenie a aktivitu pre veci národné. V obrodných šesťdesiatych rokoch získal dôveru a na valnom zhromaždení Matice slovenskej v Martine roku 1968 bol zvolený za člena Ústredného výboru Matice slovenskej. Aj na zaslúženom dôchodku pokračoval jeho matičný elán. V roku 1991 sa zaslúžil o obnovenie Miestneho odboru MS vo Vlachove a potom takmer dve desaťročia vykonával funkciu jeho predsedu. Pri 50. výročí miestneho odboru vydal vlastnú monografiu „50 rokov Miestneho odboru Matice slovenskej (1949–1999)“. Matičiari pod jeho vedením zorganizovali v roku 1992 druhé jubilejné oslavy obce – 565. výročie prvej písomnej zmienky – a pomohli vydať prvú monografiu obce Vlachovo. Vtedy bola nainštalovaná prvá pamätná tabuľa obce na budove Obecného úradu.
V bývalom kaštieli matičiari zriadili Miestne matičné múzeum a začali vydávať matičný časopis Návraty. K múzeu patrí aj bývalá grófska ľadovňa v Stráni, o rekonštrukciu ktorej sa Juraj Genčanský zaslúžil. Matičiari pomohli oživiť aj činnosť domáceho folklórneho súboru Stromíš a v polovici deväťdesiatych rokov ho pod novým menom Valach vystrojili novými krojmi.

V roku 1993 – pri príležitosti vyhlásenia zvrchovanosti Slovenskej republiky – prišiel Juraj Genčanský s nápadom organizovať vlastné folklórne slávnosti – „Letný festival ľudového spevu a tanca“. Odvtedy každý ročník je bohatý na program a hojná účasť domácich i cezpoľných je dôkazom toho, že ide už o tradičnú slávnosť všetkých Vlachovčanov. V roku 2002 – k 75. narodeninám – dostal Juraj Genčanský od predsedu Matice slovenskej najvyššie matičné vyznamenanie Medailu sv. Cyrila a Metoda.
V roku 2000 zakladal Juraj Genčanský vo Vlachove aj miestnu organizáciu Jednoty dôchodcov na Slovensku a bol zvolený za prvého predsedu.
Juraj Genčanský pôsobil vo Vlachove aj ako kantor ev. a. v. cirkvi s farárom Samuelom Velebným v päťdesiatych rokoch, a potom neskôr ako dôchodca s farárkou Evou Šterbákovou v Gočove.
Teraz si Juraj Genčanský spokojne a v dobrom zdraví užíva vo svojom rodisku zaslúžený dôchodok a úctu Vlachovčanov.
{jcomments on}