V roku 1952 sa oženil a o dva roky presídlil s manželkou Klárou do Kobeliarova, kde sa mladým manželom narodili deti Dušan a Klára. V tejto malej a pôvabnej dedinke – rodisku Pavla Jozefa Šafárika – sa stal riaditeľom školy sa začali sa aj kultúrno-spoločenské aktivity a zvlášť divadelná činnosť Juraja Genčanského. Často tu nacvičoval s dospelými divadelné predstavenia, s ktorými vystupovali v susedných obciach i vo Vlachove. Vtedy celá dedina žila bohatým kultúrnym životom.
Mladá rodina bývala niekoľko rokov aj v novom sídlisku v Nižnej Slanej – závod. V tom období sa narodil aj najmladší syn Juraj. Otec Juraj v tom období absolvoval diaľkové štúdium na Univerzite P. J. Šafárika v Prešove, čím získal definitívnu učiteľskú kvalifikáciu pre predmety slovenský jazyk a výtvarná výchova.
Otec Juraj Genčanský ako funkcionár vtedajšej mládežníckej Pionierskej organizácie i ako učiteľ najdlhšie pôsobil na Základnej deväťročnej škole v Nižnej Slanej – od roku 1959 až do dôchodku. Medzitým však vykonával funkciu predsedu Miestneho národného výboru vo Vlachove. Túto kooptáciu (1971) potvrdili i nasledujúce voľby a tak vo funkcii vytrval až do roku 1976.
V občianskej funkcii predsedu MNV sa angažoval a dával všetky svoje sily a schopnosti do výstavby a rozvoja obce. Najprv sa postaral o prvé asfaltové cesty v dedine a v roku 1974 nechal vybudovať celoobecný vodovod.
V tomto, pre obec progresívnom období, sa v roku 1975 vystavalo termálne kúpalisko s turistickou ubytovňou pre 50 osôb. Pred bývalým kaštieľom vyrástol park s okrasnými stromami, kríkmi a záhonmi ruží, orámovaný vysokými topoľmi. Vedľa štátnej cesty cez obec sa urobili asfaltové chodníky a dve nové autobusové zastávky s čakárňami. Vtedy dostalo pomenovanie všetkých desať ulíc vo Vlachove a rozhlas po drôte bol zavedený až po kúpalisko. Na futbalovom ihrisku za mlynom bola zasa v roku 1975 postavená krytá tribúna pre divákov so všetkým príslušenstvom. V základnej škole sa zrekonštruoval riaditeľský byt, zriadená bola školská kuchyňa a zaviedlo sa stravovanie pre žiakov i učiteľov.Ako predseda národného výboru vo Vlachove preukazoval Juraj Genčanský svoju lásku k rodnej dedine aj mnohými drobnejšími akciami pre skrášlenie a zlepšenie životných podmienok občanov. V roku 1974 – pri 30. výročí Slovenského národného povstania – sa uskutočnilo slávnostné zhromaždenie občanov. Všetci vtedy ešte žijúci účastníci Povstania boli odfotografovaní a zhotovené bolo veľké pamätné tablo. O dva roky neskôr (1976) v jednej z miestností historického andrássyovského kaštieľa bola zriadená prvá obradná miestnosť a čulú činnosť začal vyvíjať Zbor pre občianske záležitosti.
Juraj Genčanský prejavoval po celý život veľké nadšenie a aktivitu pre veci národné. V obrodných šesťdesiatych rokoch získal dôveru a na valnom zhromaždení Matice slovenskej v Martine roku 1968 bol zvolený za člena Ústredného výboru Matice slovenskej. Aj na zaslúženom dôchodku pokračoval jeho matičný elán. V roku 1991 sa zaslúžil o obnovenie Miestneho odboru MS vo Vlachove a potom takmer dve desaťročia vykonával funkciu jeho predsedu. Pri 50. výročí miestneho odboru vydal vlastnú monografiu „50 rokov Miestneho odboru Matice slovenskej (1949–1999)“. Matičiari pod jeho vedením zorganizovali v roku 1992 druhé jubilejné oslavy obce – 565. výročie prvej písomnej zmienky – a pomohli vydať prvú monografiu obce Vlachovo. Vtedy bola nainštalovaná prvá pamätná tabuľa obce na budove Obecného úradu.
V bývalom kaštieli matičiari zriadili Miestne matičné múzeum a začali vydávať matičný časopis Návraty. K múzeu patrí aj bývalá grófska ľadovňa v Stráni, o rekonštrukciu ktorej sa Juraj Genčanský zaslúžil. Matičiari pomohli oživiť aj činnosť domáceho folklórneho súboru Stromíš a v polovici deväťdesiatych rokov ho pod novým menom Valach vystrojili novými krojmi.

V roku 1993 – pri príležitosti vyhlásenia zvrchovanosti Slovenskej republiky – prišiel Juraj Genčanský s nápadom organizovať vlastné folklórne slávnosti – „Letný festival ľudového spevu a tanca“. Odvtedy každý ročník je bohatý na program a hojná účasť domácich i cezpoľných je dôkazom toho, že ide už o tradičnú slávnosť všetkých Vlachovčanov. V roku 2002 – k 75. narodeninám – dostal Juraj Genčanský od predsedu Matice slovenskej najvyššie matičné vyznamenanie Medailu sv. Cyrila a Metoda.
V roku 2000 zakladal Juraj Genčanský vo Vlachove aj miestnu organizáciu Jednoty dôchodcov na Slovensku a bol zvolený za prvého predsedu.
Juraj Genčanský pôsobil vo Vlachove aj ako kantor ev. a. v. cirkvi s farárom Samuelom Velebným v päťdesiatych rokoch, a potom neskôr ako dôchodca s farárkou Evou Šterbákovou v Gočove.
Teraz si Juraj Genčanský spokojne a v dobrom zdraví užíva vo svojom rodisku zaslúžený dôchodok a úctu Vlachovčanov.
{jcomments on}

































__________________________________________________
Narodil sa 18. mája 1927 vo Vlachove na hornom Gemeri v rodine murára. Základnú školu vychodil v rodnom Vlachove, meštianku v rokoch Slovenského štátu vo vtedajšom okresnom meste Dobšiná. Po vojne a ukončení obchodnej školy pracoval niekoľko rokov v potravinovom družstve NUPOD, neskôr v Sociálnej poisťovni v Rimavskej Sobote. V zložitom povojnovom období sa postupne stále viac zúčastňoval i na živote v rodnej obci. Najprv spoluzakladal vo Vlachove Miestny odbor Matice slovenskej (1949). Potom začal pôsobiť ako riaditeľ školy v Petrove (1949), ale už po roku ho získal Samuel Ličko, riaditeľ školy vo Vlachove, poznajúc jeho spoločenské, kultúrne a zvlášť matičné aktivity.
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-