Volovec 
     Konkurovať Attilovi Zollerovi, ktorý ho nádherne opísal v článku Gemerská Fudžijama? Krajšie sa už hádam nedá. To by už bol gýč! Vďaka môjmu strýkovi V. Rozložníkovi a množstve fotografií, ktoré zanechal, si môžeme ale pripomenúť Volovec ako vyzeral pred sedemdesiatimi rokmi. Nebol to zalesnený kopec. Od Rožňavy až na skalu Baračka, (či Pozsáló) sa dalo vyjsť po udržiavaných pasienkoch. V zime, ktorá podľa jeho fotografií začala už koncom októbra, sa tu pravidelne konali lyžiarske preteky. Dalo sa zlyžovať až do Rožňavy. Vtedajším lyžiarom nechýbali vleky. S lyžami a batohmi na chrbte vyšli najprv na chatu, ktorá bola celkom určite vybudovaná pred II. svetovou vojnou nad pastierňou, ktorú autor zdokumentoval veľmi pekne ako dôkaz, že Volovec dostal meno od volov, býkov, ktoré sa na jar vyhnali na kopec a na jeseň sa zavracali ku svojím gazdom. Preto boli lúky pekne vypasené až na vrch. Z ďaleka sa dali vidieť dve solitérne skaliská, ktoré sa dnes nachádzajú cca 100 m pod chatou medzi stromami. Skalisko bližšie ku chate sa volá Ruža, podľa svojho tvaru. Neďaleko nej je bahenný prameň nazývaný Morské oko. Na fotografiách je zachytená aj drevená rozhľadňa. Fotografie sú z rokov 1940 – 1946. Napriek malinkým rozmerom sú celkom dobre čitateľné. Ktovie, ako budú vyzerať tie naše digitálne o sedemdesiat rokov! Fotografia s popisom vpredu dokumentuje, že tradícia novoročného výstupu na Volovec sa musí datovať minimálne k roku 1946. Dnes si hľadáme ľahké oblečenie, ľahké fotoaparáty, aby nás neťažili pri turistike. Vilova Zeiska, ktorú nosil stále so sebou, mala cca kilo a neváhal so sebou okrem batoha zobrať harmoniku, aby obveselil kamarátov. A to množstvo snehu, ktorý bol na Volovci pol roka – to už je len minulosť!

Môj Volovec 

    Naša Alma mater nesie na povrchu množstvo krásnych hôr. Niektoré krásou vyrážajú dych. Ale, kto vyrástol  pod nejakým kopcom je ten JEHO najbližší, najkrajší. Lebo ho vidí srdcom. Tak, ako vidím srdcom moje rodné krásavce: Pischel, Vincog, Gúgel, Striebornú, Čiernu horu, či Babinu, rovnako k nim patrí veľmi blízky Volovec, pod ktorým som prežil 37 rokov.

„Kto nebol na Volovci, ten nie je Rožňavčan.“  Či to platí aj dnes? Kto tam nebol, zdráha sa odpovedať! Hanba mu! Je čas prekonať sviatočnú lenivosť a pridať sa do závesu za „skalnými“ a trochu utýrať lenivé telo kľudným výstupom. Veď Volovec je k nám nesmierne vľúdny hneď zo začiatku! Stúpanie je pomalé, naberiete druhý dych a od chaty, hoci aj po štyroch... nedáte sa predsa zahanbiť! Na vrchole zažijete vrchol. Orgazmus blaha, šťastia a radosti z toho, že ste konečne tam. Na pupku nášho malého sveta, nášho krásneho Gemera! Výbuch radosti a možno aj šampanského (POZOR! ČO STE SI ZO SEBOU DONIESLI, AJ SI ODNESTE!!!) Zoberte si so sebou článok Attilu Zollera a prečítajte si ho tam. Pre istotu si vyberte z vačku vreckovku. Možno ju budete potrebovať! Kto tam nebol na nový rok, ten nevie, ako je krásne práve tam stretnúť po rokoch priateľa, práve tam blízkej osobe vyznať lásku, popriať šťastia a zdravia v novom roku!

Toho roku tam nebudem. Preto chcem všetkým turistom, ktorí tam vylezú, ale aj tým, ktorí už z rôznych dôvodov nemôžu vyliezť, popriať do nového roka 2012, aby sa nesplnila veštba konca roka (ten už aj tak prežívame), ale aby sa šťastie začalo usmievať na tú našu podtatranskú džamahíriu! Nech sa v nej prestane tak rýchlo stmievať, nech v „dolinách, kde sa drevo tíško zváža“,  rovnako v horách i nížinách, žijú len zdraví, šťastní a krásni ľudia. Úprimne želá
Alan Dolog.

VOLOVEC ZÁBERMI VILIAMA ROZLOŽNÍKA
{gallery}priroda/krajina/volovec/1{/gallery}

FOTOGRAFIE Z VOLOVCA OD ALANA DOLOGA
{gallery}priroda/krajina/volovec{/gallery}

{jcomments on}