Evanjelický, a. v. cirkevný zbor Jelšava v spolupráci s Mestom Jelšava si dňa 20. septembra 2014 pripomenuli 190. výročie úmrtia Jána Pavla Valaského, evanjelického kňaza, gemerského seniora, spoluorganizátora založenia gemerskej seniorálnej knižnice, literárneho historika a ovocinára. Po úvodnom privítaní vzácnych hostí jelšavským evanjelickým, a. v. farárom Ivanom Bojnom, program pokračoval slávnostnými službami Božími. V kázni slova Božieho sa veriacim a všetkým prítomným prihovoril generálny biskup ECAV Miloš Klátik:
„V dejinách nášho neveľkého slovenského národa bolo veľa významných osobností, ktorých duchovne odchovala naša evanjelická cirkev. Ďakujeme za nich Pánu Bohu a sme na nich hrdí. Som rád, že sme sa zhromaždili v tomto jelšavskom chráme Božom a službami Božími začali cirkevno - zborový deň, ktorý sa koná pri príležitosti 190. výročia úmrtia Pavla Jána Valaského, verného Božieho služobníka. Všade, kde pôsobil, pracoval obetavo a s presvedčením. Bol horlivým a do svedomia vstupujúcim kazateľom.“
Ján Valský sa narodil v Baďane, 29. januára 1742 v roľníckej rodine. Jeho otcom bol Jakub Valaský a matkou Mária, rod. Tomišovicová. Po vychodení ľudovej školy v rodisku študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici i v Rimavskej Sobote, a na evanjelickom gymnáziu v Bratislave. Neskôr študoval teológiu aj filozofiu, dejiny, prírodné vedy a matematiku. V roku 1768 prešiel do Halle, kde navštevoval univerzitu. Odtiaľ navštívil kolísku reformácie Wittenberg a Berlín. Tu študoval v archívoch a knižniciach, čo mu bolo podnetom k napísaniu svojich prác. Po skončení štúdia ovládal niekoľko jazykov. Hovoril po slovensky, maďarsky, nemecky, latinsky, grécky a hebrejsky.
Po ordinácii za farára odišiel roku 1769 za dušpastiera medzi rodákov do Slovenského Komlóša. Počas svojho pôsobenia medzi nimi spracoval dôležité údaje prvých osadníkov, ktorí sem prišli v najväčšom počte z Gemera a Malohontu. V Slovenskom Komlóši bol v poradí štvrtým farárom, ale aj jeho prvým kronikárom, ktorý písomne zanechal svedectvo o prvých desaťročiach osídľovania tejto lokality Slovákmi. Už tu, popri cirkevnej činnosti, bola významná aj jeho literárna a historická práca. Po latinsky napísal prvé dejiny uhorskej literatúry, ktoré obsahujú zoznam uhorských spisovateľov od najstarších čias bez rozdielu etnickej príslušnosti. Toto jeho celoživotné dielo s názvom Conspectus republicae litterriae in Hungaria vyšlo v roku 1775 v Lipsku a druhé rozšírené a doplnené vydanie roku 1808 v Budíne. Okrem literárnej histórie a kultúrnych dejín Uhorska obsahuje aj dejiny vedy a školstva. Opísal v ňom aj Tešedíkovu činnosť. Keď v roku 1776 do obsahu vyučovanie zaradili aj literárne dejiny, Valaského kniha sa používala ako učebnica. Tiež sa významne zasadzoval za rozvoj slovenských škôl, pre ktoré dal postaviť nové budovy. Podľa Tešedíkovho vzoru tiež propagoval nové, racionálnejšie metódy v poľnohospodárstve a ovocinárstve. Medzi slovenským dolnozemským ľudom bol veľmi obľúbený a uznávaný. Roku 1779 napísal štúdiu o Slovenskom Komlóši, Poľnom Berinčoku a Békešskej Čabe.
Zaznamenal v nej aj slovenské priezviská odvodené od osád, z ktorých Slováci pochádzali, alebo ktorými prechádzali na dlhej ceste na Dolnú zem. V roku 1780 sa stal farárom v Slovákmi obývanej Cinkote (dnes už časť Budapešti).
Po trojročnom pôsobení v Cinkote odišiel v najplodnejších rokoch svojho života, roku 1783, za farára do Jelšavy, kde v plnej tvorivosti prežil presne druhú časť svojho plodného života. Vynikol ako skvelý organizátor a duchovný pastier. Oživil tamojší zbor, ktorý za protireformácie, v roku 1712 zanikol a obnovil sa v roku 1783 – po vydaní Tolerančného patentu a to práve príchodom Pavla Valaského. Za necelé dva roky (1785) bol postavený tento mohutný chrám Boží bez veže, (veža až 1832), farská budova a škola. Pavel Valaský sa venoval aj otázkam cirkevnej histórie, spracoval dejiny jelšavskej cirkvi: „Výťah historický o cirkvi evanjelické jelšavské“, Prešov, 1786. Bol tiež autorom viacerých knižne vydaných náboženských spisov a kázaní a ako uznávaný evanjelický farár sa stal najprv konseniorom a potom aj seniorom Gemerského seniorátu. Z toho titulu bol roku 1791 účastníkom synody v Pešti. Medzi jeho veľké zásluhy patrí aj to, že bol spoluiniciátorom založenia gemerskej seniorálnej knižnice a spolupracovníkom Učebnej spoločnosti Malohontskej. Roku 1796 spoločne so Samuelom Glószom bol spoluzakladateľom Čerešníckeho spolku v Jelšave, jedného z najstarších ovocinárskych združení v Uhorsku. Bol však pokojnej povahy, vľúdny, chápajúci ľudí v ich položení. Pán ho z tejto časnosti povolal 24.9.1824. Pochovaný je tu – na jelšavskom cintoríne. Slovo Božie, ktoré zvestoval Pavel Valaský, ale aj mnohí pred ním i po ňom, je vysoko aktuálne aj v dnešnej dobe.“
Následne zaspieval domáci spevokol nábožnú pieseň „Celý život“. Na programe služieb Božích sa podieľali aj deti navštevujúce besiedku. Milým a úprimným prejavom vyznali jedinou piesňou lásku Pánu Bohu. Hostia z rodiska Jána Pavla Valaského zaspievali nábožnú pieseň zo spevníka.
Spomienkový akt pokračoval i na mestskom cintoríne pri jeho hrobe. Nábožnou piesňou v podaní spevokolu z Baďana sa začal akt položenia vencov. K prítomným sa prihovorila starostka rodnej obce Jána Pavla Valaského Ľubica Kuková, vzdajúc úctu i položením venčeka. Následne položili na hrob venčeky i primátor mesta a dozorca cirkevného zboru Milan Kolesár a evanjelici a. v. zo Slovenského Komlóša. Modlitbou poslúžil generálny biskup ECAV Miloš Klátik.
Cirkevno - zborový deň pokračoval návštevou Mestského múzea, kde si návštevníci mali možnosť prezrieť originál portrétu Jána Pavla Valaského a uchované dokumenty zapožičané evanjelickou a. v. cirkvou. Počas misijného popoludnia sa stretli veriaci vo dvore evanjelického a. v. farského úradu pri chutnom obede, počas ktorého zotrvali v družnej debate a spomienkach s pánom seniorom Michalom Hudákom a konseniorkou Ľubicou Sobanskou. Na farskom úrade boli pre deti premietnuté biblické príbehy.
Ján Pavel Valaský sa s Božou pomocou usiloval byť človekom, ktorý v zložitej a ťažkej dobe pre cirkev i pre celý národ bojoval za spravodlivosť, vzdelanie a predovšetkým za duchovné a morálne hodnoty.
Evanjelický a. v. cirkevný zbor Jelšava a Mesto Jelšava ďakujú za pomoc a sponzorstvo Mestskému poľovníckemu združeniu Jelšavan, Mestskému záhradkárskemu spolku Jelšava, Mestskému múzeu Jelšava, PM s.r.o. Tisovec, Farme Hudaček Jelšava, MVDr. Milanovi Kolesárovi, Silvii Zapletalovej, zamestnancom Mesta Jelšava, zamestnancom Mestských služieb Jelšava a všetkým darcom cirkevného príspevku.
V.S.
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-