Nové knihy (60)
Nevrátili sme sa...
1. voj. Martin BENDÍK
Narodil sa 6. augusta 1879 v Nižnej Slanej, ECAV, príslušník HIR č. 9 Košice. Bojoval na ruskom fronte v Haliči. Dňa 13. 2. 1906 sa oženil s Máriou Hudákovou z Henckoviec. V manželstve sa narodili dcéry Mária (6. 7. 1910) – vydala sa 11. júna 1927 za Martina Černaja a Zuzana (7. 9. 1912) – vydala sa 5. mája 1934 za Ondreja Ondreja.
Honvédsky peší pluk č. 9 – HIR 9 Košice
V rakúsko-uhorskej armáde existovalo niekoľko peších plukov, ktoré môžeme s určitým nadhľadom nazývať „slovenské“. Medzi takéto jednotky patril aj Honvédsky peší pluk č. 9 (Kassai 9. honvéd gyalogezred). Ako vyplýva z názvu v origináli, tento pluk sídlil v Košiciach. V Košiciach bol umiestnený štáb pluku i všetky tri prápory. Pluk bol doplňovaný z obvodov Košice a Spišská Nová Ves. To v praxi znamená, že v ňom slúžili muži z celého východného Slovenska.
Mobilizačné plány určovali tento pluk do zostavy 77. honvédskej pešej brigády,
Príslušníkom HIR 16 bol aj štábny rotmajster Ján Gallík (21. 7. 1892), vyznamenaný (vyznačený) za hrdinské činy na ruskom fronte, potomok nižno-slanskej zemianskej rodiny. Jeho predok Ján Gallík bol povýšený do zemianskeho stavu kráľom Leopoldom II. dňa 20. októbra 1702 (U. o. 90. – písomnosti zo župného archívu v Levoči).
Pochádzal zo siedmich súrodencov. Dvaja starší bratia, Juraj a Ondrej sa odsťahovali s rodinami začiatkom 20. storočia do USA (Clevelend, Guernsey, Ohio), ostatní súrodenci žili v Nižnej Slanej, (Mária Kolláriková, Zuzana Čipková, Juliana Gallíková a Anna Plačková). Cirkevnú evanjelickú školu ukončil v Nižnej Slanej.
Prápor poľných strelcov č. 29 – FJB 29 Lučenec
K jednotkám so silným slovenským zastúpením v rakúsko-uhorskej armáde pred I. svetovou vojnou patril aj Prápor poľných strelcov č. 29 (Feldjaegerbatallion Nr. 29, FJB 29) z Lučenca. Táto jednotka vznikla v roku 1859. Pred I. svetovou vojnou bol štáb práporu a väčšina rôt dislokovaná v Monfalcone. Jedna rota bola dislokovaná v Ronchi (Taliansko). Náhradná rota bola umiestnená v Lučenci. V Prápore poľných strelcov č. 29 slúžili muži z doplňovacej oblasti Košice. V roku 1914 bolo národnostné zloženie práporu nasledujúce: 67 % Slovákov, 29 % Maďarov a 4 % iných národností.
Bojové cesty jednotiek, v ktorých bojovali naši predkovia
V rakúsko-uhorskej armáde existovalo niekoľko peších plukov, ktoré môžeme s určitým nadhľadom nazývať „slovenské“. Je to z dôvodu, že dopĺňali mužstvo z územia dnešnej Slovenskej republiky a samozrejme aj preto, že výraznú časť vojakov takéhoto pluku tvorili priamo Slováci.
Peší pluk č. 25 (IR 25) – Lučenec
Jedným z takýchto plukov je aj Peší pluk č. 25 (IR 25). Pluk niesol čestný názov Edler von Pokorny. Tento pluk vznikol v roku 1672. Bol dopĺňaný z obvodu Losoncz.
Vyhlásenie vojny a mobilizácia
Dňa 28. júla 1914 vypukla I. svetová vojna. V tom čase žilo v obci (Nižná Slaná, pozn. OD) 582 obyvateľov. Bola vyhlásená všeobecná mobilizácia a do radov rakúsko-uhorskej armády narukovali muži vo veku 20 – 37 rokov.
V ďalších mesiacoch a v priebehu vojny narukovali všetci odvedení muži vo veku od 18 – 50 rokov. Zo zápisu v Pamätnej knihe obce: „Dňa 26. júla 1914 v noci bol veľký ruch v našej obci. Vyhlásená bola mobilizácia. Všetci vojaci do 37. roku boli povinní ihneď nastúpiť vojenskú službu.
Stručná história obce Nižná Slaná do roku 1914
Prvá písomná zmienka o obci je z 22. novembra 1363. Jej zakladateľmi boli Ákossovci-Bubekovci a nemeckí baníci, ktorí do týchto miest prišli dolovať železnú rudu a drahé kovy.
V roku 1434 prichádzajú na územie Gemera husiti, ktorí v Nižnej Slanej vybudovali na neďalekom kopci Muránčok strážnu vežu s opevnením. Vybudovali tak malé hradisko, ktoré slúžilo husitom 18 rokov.
Roku 1474 dostal šľachtický rod Bebekovcov od kráľa Mateja právo na slobodné dolovanie železnej rudy a drahých kovov.
Milí priatelia, týmto príspevkom začíname uverejňovať na pokračovanie texty knihy Martina Gallíka z Nižnej Slanej Za cisára pána, ktorú vydala Matica slovenská v Martine v spolupráci s Domom Matice slovenskej v Rožňave v novembri 2018 pri príležitosti odhalenia pamätnej tabule obyvateľom obce Nižná Slaná padlým na bojiskách prvej svetovej vojny (1918 - 2018). Texty vydávame na základe autorovho súhlasu iba pre stránku Maj Gemer.
Úvod
Každý deň pri ceste do školy, zamestnania – kamkoľvek – obchádzame nejaký menší či väčší, starší či novší pomník – pamätník.
Osem zo štrnástich kníh napísal Pavol Hlodák o rodnej obci Muráň
Napísal(a) MG od
Na stránke Maj Gemer z času na čas uverejňujeme tiež informácie o nových knihách, či publikáciách, ktoré práve vyšli v niektorom meste, či obci nášho Gemera. Teraz je čas informovať vás, že v Muráni vyšla druhá kniha z plánovaného cyklu historických diel Ing. Pavla Hlodáka, muránskeho rodáka žijúceho v Kalinove pri Lučenci, s názvom Obec Muráň SVEDECTVO ČASU, ktorá bola krstená 21. septembra 2018 v rámci kultúrneho podujatia Dedina ožíva. Je zaujímavé, že knihu do života uviedla Ing. Beátka Hrušková (rod. Vrabcová) z Veľkého Krtíša, spolužiačka Pavla Hlodáka, a to spolu s hosťom z českého družobného mesta Fryšták. V úvode krstu naznačila, že obec Muráň stále patrí k jej životným láskam i s ľuďmi, na ktorých môžu byť právom všetci v Muráni hrdí, s dôrazom na autora, jej dobrého kamaráta z detstva.
Viac...
„Boli ste v Los Angeles, Venezuele, Uzbekistane, Čade, na Novom Zélande a stále máte pocit, že niečo chýba? Pozývame vás do vnútrozemského zahraničia nádhernej krajiny Gemera. Aj napriek tomu, že región leží geograficky blízko stredu krajiny Slovenská republika, je jeho perifériou." Týmito slovami pozývajú autori na prezentáciu s názvom Kino Gemer do kina Apollo v Rožňave 17. mája o 19.00 všetkých záujemcov o históriu, železnice, architektúru, technické pamiatky a cestovanie. „Sme radi, že môžeme knihu, prezentáciu a rozprávanie predstaviť aj Rožňavčanom, hoci, ako sa s úsmevom vyjadril jeden z autorov publikácie Mišo Hudák, dúfa, že ho Gemerčania neukameňujú. My veríme, že návštevníci prezentácie prijmú pohľad ľudí „zvonku" priaznivo, veď ani my, čo sme tu
Ernest Hauser – Obchodník. Spomienková kniha so zaujímavým svedectvom osudu človeka a jeho životných peripetií
Napísal(a) Lucia Oravec Koreňová
Spomienková kniha Ernesta Hausera je zaujímavým svedectvom osudu človeka a jeho životných peripetií. Kniha zachytáva smutný životný príbeh obchodníka, autorovho otca, Vojtecha Hausera, ktorého prezývali Apík. Ten si svoje dôležité životné udalosti viedol formou zápiskov. Je podobný mnohým iným, ktorí už takúto výpoveď o bezpráví nevypovedia. Poukazuje na rôzne formy postihov, ktoré boli bežné, keď sa niekto stal „nespoľahlivým“ občanom. Kniha opisuje viaceré životné zlomy autorovho otca – príchod do Banskej Štiavnice, prácu v obchode, až po budovanie kariéry, založenie si rodiny, hospodársku krízu, židovskú otázku, partizánsku vojnu, ústup Nemcov, znárodnenie, zatknutie, vyšetrovanie, väznenie, a tiež vysťahovanie rodiny.
Publikácia Maroša Detka „Revúca a okolie“ získala 3. miesto v celoštátnej súťaži
Napísal(a) MsÚ Revúca
Mesto Revúca v roku 2017 vydalo knižnú publikáciu revúckeho rodáka a fotografa Maroša Detka pod názvom: „Revúca a okolie“. Autor v nej predstavuje Revúcu a jej blízke okolie prostredníctvom fotografií, ktoré zachytávajú svojským spôsobom tajné zákutia a uličky nášho mesta, kultúrne pamiatky, sakrálne stavby, pestrosť fauny a flóry, ako i krehkú krásu dedičstva nášho regiónu. Kniha je prehľadne a logicky členená na kapitoly: Revúca, Revúčka, Rímskokatolícky kostol sv. Vavrinca diakona, Evanjelický a. v. kostol, Pôvodná budova Prvého slovenského gymnázia, Nová budova Prvého slovenského gymnázia, Revúcke školy, Chyžné, Mokrá Lúka, Jelšava, Predná Hora, Muráň a Muránska planina. Knihu dopĺňajú tiež kvalitne napísané a informačne nasýtené popisné texty k fotografiám. Dielo bolo vydané dvojjazyčne, v slovensko - anglickej jazykovej mutácii.
Pani Ivonu Ďuričovú v rámci Mesiaca slovenských spisovateľov nominovali na ocenenie Pantha Rhei Awards
Napísal(a) Ondrej Doboš
Pani Ivona Ďuričová so svojou literárnou tvorbou sa počas niekoľkých rokov už nastálo zapísala medzi obľúbených autorov detskej poézie. S potešením a zvlášť rád uvádzam, že pani Ďuričová pochádza z Gemera, a často do svojho rodného kraja prichádza aj preto, lebo je to miesto, kde nájde množstvo námetov aj pre napísanie ďalších básní. Po jej prvej zbierke básní „Básnenie“ (2008), ktorej verše boli skôr určené pre dospelú generáciu, si zrejme sama určila, koho bude jej tvorba v nasledujúcich rokoch oslovovať. Pripravili sme si pre ňu pár otázok.
































Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.