a z Čierneho Potoka (vtedy osada Hodoš): Juraja Goliana, Petra Goliana, Štefana Goliana, Štefana Kapca, Jozefa Mikuša, z Čierneho Potoka (vtedy osada Durenda): Mikuláša Kminiaka, Imricha Šufliarského, Jána Šufliarského a Emila Matušiaka, ktorý jediný prežil útrapy koncentračného tábora a po oslobodení Červenou armádou sa vrátil domov.
Od deportácií ďalších osôb z rodín Krnáčovcov, Sebíňovcov a Fajčíkovcov zachránila vtedy dievčina Júliška Nôtová, ktorá cez kopec prebehla a varovala: "Utekajte, Maďari berú chlapov!"
Tak chlapi ušli do hory a tam prežili besnenie „honvédov-vitézov".
Nuž a tak od roku 2005, kedy bola v obci založená Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Čiernom Potoku (od roku 2016 s čestným názvom armádneho generála Ludvíka Svobodu, so súhlasom pani prof. Zoe Klusákovej Svobodovej), sa pripomína táto udalosť ako prejav vďaky, že mladí chlapi z uvedených osád, či už v maďarskej Horthyho armáte alebo slovenskej Tisovej, po odvelení na východný front prebehli k Červenej armáde a po jej boku, alebo potom v 1. čs. armádnom zbore bojovali proti okupantom Maďarom aj Nemcom.
Najznámejší z nich Juraj Lakota, výsadkár-prieskumník, je spomínaný aj v knihe Z Buzuluku do Prahy od L. Svobodu. Ďalší boli Júlis Patúš, František Hriň, Václav Fajčík... Ďalší nastúpili do armádneho zboru po oslobodení Gemera na základe mobilizačnej vyhlášky čs. exilovej vlády, ktorá zasadala v Chuste (dnes Ukrajina): Ondrej Kurek, Ján Lakota, Ján Fajšík, Štefan Jelcha... alebo do 1. čs. armády na Slovensku počas SNP: Imrich Gibala (neskorší brig. generál, zakladateľ Armádneho strediska Dukla Banská Bystrica), Jozef Hronec, Mikuláš Jamnícký, Ján Kamenský.
Slávnostné pietne zhromaždenie začalo o 13.00 hodine dňa 8.11.2019 položením vencov pri pamätníku obetí maďarských fašistov pred Obecným úradom v obci. Vence a kytice položili pozostalí po obetiach fašistov, rodina Štefana Kapca (dnes býva v Kalinove pri Lučenci), pani Alžbeta Nociarová-Golianová z Rimavskej Soboty, Ján Becher z Hodejova, bývalý primátor mesta Tisovec a čestný člen ZO SZPB arm. gen. L. Svobodu v Čiernom Potoku Ing. Peter Mináč s fujaristom Milanom Katreniakom, zástupcovia Klubu vojenských výsadkárov v Žiline p. Milan Riecky, predsedníčka Klubu výsadkárov v Martine Božena Pepková s manželom a tajomníkom Jánom Gordíkom, starostka obce Čierny Potok Svetlana Šufliarska, členovia ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobou, rodinní príslušníci Júlisa Patúša a ďalší účastníci.
Z dôvodu ochorenia, alebo pracovných povinností sa ospravedlnili zasl. umelec Juraj Sarvaš, Miloš Zverina, predseda OZ Slavica Nitra, pplk. Juraj Drotár, podpredseda ÚR SZPB, zástupcovia Klubu generálov SR, zástupcovia veľvyslanectva Ruskej federácie v SR a primátor mesta Rimavská Sobota JUDr. Jozef Šimko, pani prof. Zoe Klusáková Svobodová, a ďalší pozvaní hostia.
Po položení vencov, odznení hymien Slovenska a Ruskej federácie predniesla báseň Janka Jesenského žiačka ZŠ Janka Jesenského z Jesenského Janka Auxtová za doprovodu fujaristu Milana Katreniaka z Tisovca.
V príhovore predseda ZO SZPB arm. gen. L. Svobodu zdôraznil, že napriek odstupu 75 rokov od holokaustu Slovákov z Čierneho Potoka a okolia, nesmieme zabúdať práve dnes na túto tragédiu, keď opäť ožívajú v politike revízie hraníc po 2. svetovej vojne, dochádza k prepisovaniu historických zásluh Červenej armády na porážke fašizmu v Poľsku, Rumunsku, Československu, Maďarsku, Juhoslávii, obetí besnenia hitlerovského Nemecka a jeho spojencov, ale aj obetí, ktoré za našu slobodu položili naši predchodcovia.
Pripomenul, že kto dnes z maďarských „iredenistov hlásajúcich obnovenie felvidékskych žúp“ pozná mená ako Andrej Šinar Šmál, syn stolára z Rimavskej Soboty, ktorý ako dôstojník padol už 28.8.1941 ako červenoarmejec pri obrane Sevastopolu, alebo Jozefa Fábryho z Krásnohorského Podhradia, interbrigadisku v Španielsku, člena part. Oddielu Alexander Petrovič (Šándor Petőfi) a neskôr diplomata-vojenského atašé Maďarskej ľudovej republiky v Bukurešti, alebo Sándora Nógradyho, syna fiľakovského stolára, veliteľa spomínaného partizánskeho oddielu, partizánskej brigády mj. Kozlova, ktorý operoval od 22.9.1944 do 3.10.1944 v oblasti Veľký Bučeň, Hajnáčka, Petrovce, Salgotarian...
Na záver pred pamätníkom obetí maďarských fašistov, ale aj všetkých obetí 2. svetovej vojny prezentoval krátku modlitbu generálny duchovný ozbrojených síl a ozbrojených zborov plk. ThDr. Marian Bodollo, ktorú už niekoľko rokov pri tejto príležitosti vykonáva v našej obci. Vo svojom príhovore zdôraznil, že si už považuje za česť zúčastňovať sa tejto akcie v Čiernom Potoku, ako aj akcie „Slovanskej kvapky krvi SNP", ktorej sa zúčastňuje takmer pravidelne ako darca krvi na pamätnom mieste, ktoré chráni symbol Slovanov 91-ročná lipa dávajúca tomuto aktu silnú duchovnú dimenziu.
Účastníci pietneho zhromaždenia mu za jeho bezprostredné, úprimné slová prejavili poďakovanie spontánnym potleskom a každý účastník mu osobne ďakoval po skončení oficiálnej časti programu.
Na záver predseda ZO SZPB poďakoval všetkým prítomným za účasť a zdôraznil, že práve dnes sú nanajvýš aktuálne slová arm. gen. Ludvíka Svobodu: "Nikdy nezabudnime, ako sme ľahko stratili svoju slobodu a ako ťažko a za akých obetí sme ju vybojovali späť!"
Pri spomínaní na udalosti spred 75 rokov až po dnešné dni účastníkom zhromaždenia nôtil krásne slovenské pesničky na fujare a píštale Milanko Katreniak z Tisovca.
JUDr. Jozef Pupala,
predseda ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku
Foto k príspevku: Veronika Rízová

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-