Neskôr bolo mesto vyzvané, aby zriadilo vo svojej pôsobnosti mestskú políciu, nakoľko četníctvo už nevykonávalo služby verejnej istoty. V tom období mesto nemalo zastupiteľstvo, ale bol vymenovaný správny výbor mesta, ktorý v danej veci začal ihneď pojednávať. Minister Československej republiky s plnou mocou pre správu Slovenska listom zo dňa 10. marca 1920 vyrozumel župana Gemersko-malohontskej župy. V ňom žiadosti mesta Rožňava nevyhovel, aby služby bezpečnosti namiesto mestských strážnikov vykonávalo četníctvo, pretože to na tieto služby nestačilo. Mesto Rožňava muselo z rozpočtu vyčleniť prostriedky pre zabezpečenie služby mestskej polície. Minister ponúkol pri zriaďovaní tejto služby dvoch četníkov strážmajstrovi. Zloženie stráže bolo potrebné vybrať na základe výberového konania v súlade so súbehom, a to len osoby úplne spoľahlivé. 
V máji roku 1920 policajný kapitán Rožňavy predložil svoj návrh mestskej rade o zriadení mestskej polície. Mestská polícia by mala byť zabezpečená v denných i nočných službách. K trom policajtom, ktoré už mesto malo, by prijali ďalších sedem mužov. Mali byť v zložení: 1 čatár, 2 inšpektori a 7 policajti, ktorí mali byť prijatí na dobu určitú, na jeden rok. Ďalej navrhol ročnú mzdu policajta vo výške 2.100 Kčs, okrem ostatných príspevkov poskytnutých štátom. Zároveň sa mzda mala odvíjať aj od rodinného stavu, či počtu detí policajta. Na zasadnutí správneho výboru 14. júna 1920 sa vedenie uznieslo, že sa obráti na ministerstvo, aby dospeli k vzájomnej dohode pri zriaďovaní mestskej polície, nakoľko mesto nemalo financie na jej zabezpečenie. Vedenie mesta vyslalo na pracovné stretnutie Dr. Jozefa Póscha a Endre Járossiho. V mene správneho výboru mesta žiadali ministra, aby vyhovel žiadosti mesta službu verejnej istoty vykonávať v zmysle zmluvy uzavretej s bývalou vládou četníkmi, alebo aby v zmysle zákona z 18. marca 1919, č. 165 bola v meste zriadená štátna polícia, ktorá by ľahšie dosiahla očakávaného výsledku.
Mesto nebolo schopné platiť mestských policajtov z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov. Správny výbor mesta zastával názor, že stanovené ciele by sa mohli dosiahnuť len tak, ak by služby verejnej istoty vykonávali spoľahlivé osoby. Aby sa zachovala disciplína, verejný poriadok a v každej vrstve obyvateľstva mala polícia vážnosť, dalo sa podľa neho docieliť len zabezpečením štátnej polície a prostredníctvom četníkov.
V auguste roku 1921 štátna polícia prevzala službu v meste. Do Rožňavy bolo dosadené oddelenie štátnej stráže bezpečnosti v počte: 1 podúradník a 16 mužov po skončení výcviku. Dovtedajší veliteľ oddelenia Jozef Šebela bol zatiaľ podriadený pri vykonávaní mestskej bezpečnostnej služby mestskému policajnému kapitánovi. Úrad policajného kapitána pôsobil v Rožňave do roku 1923, kedy vyhláškou Ministerstva vnútra zo dňa 15/IX 1923 bolo zriadené pre obvod mesta Rožňavy policajné komisárstvo.
Zdroj: MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, fond:Magistrát mesta Rožňava 1323 - 1922
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-