Vydávanie rožňavských pohľadníc má bohatú tradíciu. Najstaršie pohľadnice sa vyhotovovali na základe ilustrácií, neskôr fotografií. Rozmnožovali sa pomocou litografie, neskôr sa stala najpoužívanejšou technika svetlotlače – spočiatku čiernobiela, neskôr kolorovaná a postupne sa do popredia dostávali fotopohľadnice. Na pohľadniciach sa takmer vždy uvádzajú len mená a priezviská vydavateľov. Do prvej polovice 20. storočia najviac rožňavských pohľadníc vydali rožňavskí vydavatelia János Búfy, Nándor Pauchly, József Fuchs, Jenő Falvi a Sajó-Vidék.
Najpočetnejšiu skupinu rožňavských pohľadníc predstavujú pohľadnice zobrazujúce mesto a jeho stavebné dominanty. Autori fotografií najviac obľubovali pohľady na mesto z Kalvárie a z úbočia Rákoša a zábery zo Strážnej veže a zo severovýchodného rohu štvorcového námestia.
Rožňavské pohľadnice predstavujú široký záber zobrazenia kultúrno-historických pamiatok, ktoré z hľadiska obsahovej skladby je možné rozdeliť na pohľadnice s vyobrazením diel výtvarného umenia (Metercia, Smrť Attilu, pomník Františky Andrássyovej atď.), pohľadnice s turistickým obsahom (napr. Rožňavské kúpele) a so stavebnými kultúrno-historickými pamiatkami (Strážna veža, radnica, františkánsky kostol, biskupský palác, Banícke múzeum, katedrála atď.), ktoré tvoria najrozsiahlejšiu skupinu rožňavských pohľadníc. Stretávame sa aj s pohľadnicami s politickou (Rožňava 1938), priemyselnou (Rožňava-baňa) a hudobnou tematikou (Zenésznegyed – Hudobná štvrť).
Najstaršia pohľadnica Rožňavy je z roku 1898 a zobrazuje pohľad na stred mesta z Kalvárie. Pohľadnicu vydal Falvi Jenő.
Pohľadnice sú dôležitým prameňom poznania histórie mesta, cenným historickým prameňom a vyhľadávaným zberateľským artiklom.
V ďalších cykloch venovaným historickým pohľadniciam mesta Rožňava si prostredníctvom pohľadníc predstavíme kultúrno-historické pamiatky nášho, v minulosti významného baníckeho a remeselníckeho mesta.
Sylvia Holečková,
Banícke múzeum v Rožňave
Zdroje:
Petercsák, T.: A képes levelezőlap története. Miskolc, 1994
Tököly, G.: Ki kicsoda Rozsnyón. MÉRY RATIO, Somorja, 1999.
Zbierkový fond Baníckeho múzea v Rožňave, fond História I
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-