turistických klubov i Matice slovenskej.
Starosta obce Slavošovce a zároveň poslanec KSK Ing. Štefan Bašták privítal účastníkov v sále kultúrneho domu. Oboznámil ich s históriou obce, ktorej súčasťou sú významné osobnosti, ako P. E. Dobšinský, Ondrej Vansa, Ján Čajak ml., Johanka Gyűrkyová a ďalší. Po krátkom občerstvení sa účastníci presunuli do pamätnej izby P. E. Dobšinského, kde ich sprevádzal jej zakladateľ a správca PaedDr. Milan Sajenko. Po prehliadke sa všetci dali na pochod ku vchodu do tunela, ktorý trval cca 25 min. V areáli pred vchodom, kde je novopostavený prístrešok autora Rudolfa Pažitku, bola krátka prestávka na oddych a občerstvenie. Pred začiatkom vstupu nás PaedDr. M. Sajenko oboznámil s históriou výstavby tunela. Datuje sa od roku 1941 do roku 1944, kedy v lete 1944 bola stavba zastavená pre vypuknutie SNP. I keď práce potom ešte zčasti pokračovali do roku 1949, tunel nebol uvedený do prevádzky, pretože po navrátení územia južného Slovenska po kapitulácii Maďarska trať stratila pôvodný význam.
Počas prechodu tunelom nás zaujal jeho veľmi zachovalý stav, široký 4 m a vysoký 6,5 m. Pôsobil dojmom, akoby bol dokončený iba prednedávnom. Ocenili sme kvalitu a precíznosť práce ľudí, ktorí ho stavali. Jeho vek skoro 70 rokov pripomínali iba krásne kvaple, ktoré sa počas desaťročí vytvorili na niektorých miestach. Po 45 minútach chôdze sa objavilo svetlo na konci tunela a my sme z neho vyšli do krásneho slnečného dňa. Po prejdení rovného i členitého úseku, kadiaľ mali byť položené koľajnice sme vošli do Koprášskeho tunela, dlhého 245 m. I k tomuto tunelu, tak ako k Slavošovskému a tunelu Pod Dielikom, nebola dokončená trať. Koprášsky tunel slúžil v minulosti ako sklad ovocia a zeleniny, preto bol z oboch strán zamurovaný. T. č. je priechodný len vďaka vysekanému otvoru. Po prejdení tunela sme sa ocitli na širokom priestranstve. Tam nás už očakávali zástupcovia Banskobystrického samosprávneho kraja, obce Magnezitovce a priaznivci revúckeho regiónu, s ktorými sme zotrvali v družnom rozhovore. Občerstvenie vo forme chutného guláša, ovčieho syra i makovej a orechovej štrúdle nám prišlo veľmi vhod. V blízkosti miesta oddychu sa nachádza Mníšanský viadukt. Fotografické zábery z neho a z okolitej prírody nepotrebujú komentár.
Cesta späť tunelmi nám ubehla veľmi rýchlo a od obce Slavošovce dostal každý účastník Účastnícky list. Zámer organizátorov spojiť dobré s užitočným sa splnil. Na svoje si prišli tí, ktorým je blízke obnovovať, či objavovať staré zabudnuté skvosty vytvorené predošlými generáciami, kochať sa krásou gemerskej prírody a upevniť priateľské vzťahy v rámci regiónov. Zásluhou obcí Slavošovce a Chyžná Voda, mikroregiónov Štítnicka dolina a Magnezit stretnutia smerujú k zachovaniu artefaktov tunelov pre budúce generácie a využívaniu a verme, že i s finančným prispením štátnych orgánov a samospráv na rozvoj turistiky a cestovného ruchu.
Ďakujeme organizátorom za krásny zážitok a tešíme sa na ďalšie stretnutie.
Oľga Benediktyová,
predsedníčka MO
Matice slovenskej v Rožňave
Fotografie: Gejza a Robert Benediktyovci, Ivan Sajenko
{gallery}obsah/slavos/tunel/homolka{/gallery}
Fotografie Karola Žigu z Revúcej
{gallery}obsah/slavos/homolka{/gallery}
{jcomments on}
pondelok, 26 september 2011 18:56
Prechod tunelom, ktorým dodnes žiadny vlak neprešiel, ale prešla desaťmesačná Karolínka, ale aj vyše 80-roční seniori Doporučený
Napísal(a) Oľga Benediktyová
Dňa 24. septembra 2011 sa uskutočnil turistický prechod Slavošovským tunelom pod Homôlkou (744 m n. m.), ktorý zorganizovala obec Slavošovce za spolupráce poslancov, starostov, priaznivcov Revúckej a Štítnickej doliny a za podpory sponzorov. Záujem o prechod 2400 metrov dlhým tunelom bol mimoriadne veľký. Zo slavošovskej strany bolo viac ako 100 účastníkov, a to z niekoľkých generácií. Medzi nimi nechýbali nielen viac ako 80-roční priaznivci turistiky, ale ani najmladšia 10-mesačná účastníčka. Prechodu tunelom sa zúčastnili i zástupcovia Košického a Banskobystrického samosprávneho kraja, primátori, starostovia, poslanci regiónu, zástupcovia občianskych združení,
Zverejnené v
Slavošovce
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. -MM-
Navštevoval školu v Dobšinej, pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastupuje ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával v slovakizovanej bibličtine školské učebnice zemepisu, prírodovedy (botanika, zoológia, mineralógia), náboženstva, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. V r. 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici, kde sa venoval miestopisu Gemera, opísal každú obec stolice a administratívnu správu stolice. Knihu doplnil mapou Gemerskej stolice. Ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež. K priekopníckym dielam rátame mapy Gemera a Štítnickej doliny i mapu jaskýň aggtelecko-domickej sústavy. V Rimavskej Sobote má bronzovú bustu. -MM-
Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Levoči a popri pedagogickej práci bol činný aj ako geológ a speleológ. Venoval sa výskumu mnohých jaskýň, predovšetkým na území Spiša, kde objavil prvé stopy paleolitického osídlenia človeka v Uhorsku, okrem kostí našiel úlomky keramiky a nástrojov z kostí a kremeňa a popísal stopy po dávnych ľadovcoch vo Vysokých Tatrách. Preskúmal aj priepasť Jatky na Geravách v Slovenskom raji a skúmal petrografické zloženie hornín v okolí Dobšinej, najmä serpentín, ktorý sa v stavebníctve využíva na výrobu azbestu a z ktorého obyvatelia Dobšinej vyrábali ozdobné predmety a predávali ich pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Napísal 18 učebníc pre stredné školy a viacero didaktických štúdií. Bol členom mnohých odborných geologických, geografických a prírodovedeckých spolkov a spoločností.-MM-
Hudobnú školu navštevoval v Tisovci. Po štúdiu hudby pôsobil v Opere SND, bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a šéfom Opery v Banskej Bystrici. Od r. 1971 žil v Belgicku, kde založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery, opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen a profesorom na bruselskej Akadémii v Meise. Pôsobil na Konzervatóriu a v Symfonickom orchestri v Káhire, v divadle a symfonickom orchestri v Desau a tiež hosťoval v mnohých orchestroch a profesionálnych zboroch v Európe a USA. Skoro po dvadsiatich rokoch exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti. V r. 2006 podnikol organové turné na Slovensku a 30. septembra účinkoval v evanjelickom kostole v Hnúšti, v r. 2007 a 2008 dirigoval v Bratislave, v marci 2008 navštívil rodnú Hnúšťu, kde sa zúčastnil jubilejného X. ročníka celoslovenskej súťaže „Hnúšťanský akord“, ktorá nesie jeho meno a ktorú od roku 1998 sponzoroval. ZUŠ Hnúšťa a autorka Gabriela Füssyová vydali na jeho počesť knihu A z tváre myseľ žiari... (2005). -MM-
Bol významný verejný činiteľ s veľkým vplyvom na kultúrno-hospodársky život, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Študoval v Rimavskej Sobote a právo v Budapešti. Pôsobil ako advokát a verejný notár v Novom Meste nad Váhom, medzitým aj ako zvolenský župan. Bol spoluzakladateľom Ľudovej banky a Považských novín. V roku 1918 bol členom Slovenskej národnej rady. -MM-
Prvých dvanásť rokov prežil v kúpeľnom meste Boržom, kde jeho otca Rudolfa, pochádzajúceho z Tisovca, zajali počas prvej svetovej vojny. Po návrate na Slovensko v roku 1934 sa usadili pri Sliači, neskoršie v Bratislave. Ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz Masarykovej leteckej ligy v Bratislave. V lete v roku 1939 začal lety pri Žiline, kde ukončil letecký kurz a potom prijal miesto na letisku vo Vajnoroch. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pripojil k zahraničnému odboju a vstúpil do služieb RAF. V roku 1943 bol zaradený k 312. československej stíhacej peruti a dosiahol viac potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku a britské velenie mu udelilo vysoké vyznamenanie – záslužný letecký kríž DFC a stal sa veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Pri útoku na stanicu v Zwolle bolo jeho lietadlo ťažko poškodené, havaroval a zahynul. V roku 1994 boli jeho pozostatky exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. In memoriam bol povýšený do hodnosti generálmajora vzdušných síl SR. Je nositeľom viacerých britských a československých vyznamenaní. -MM-
Filozofiu a teológiu študoval v Rožňave, kde bol v r. 1848 vysvätený za kňaza. Ako farár pôsobil v Gemerskej Jablonici, v Tisovci, v Podkriváni, v Muránskej Hute, v Šoltýske, v Lome nad Rimavicou. Od začiatku spájal pastoráciu s prácou za duchovnú emancipáciu a hmotné povznesenie slovenského ľudu. Za politické postoje a sociálne požiadavky v záujme slovenského vidieka bol perzekvovaný. Kultúrno-osvetovú prácu zameral na výchovu národnej hrdosti, povedomia a systematického samoštúdia. Podporoval Hattalovu úpravu spisovnej slovenčiny, v r. 1863 zorganizoval v Tisovci oslavu Cyrila a Metoda, vo voľbách do uhorského snemu podporoval kandidatúru Š. M. Daxnera, spolupracoval s jazykovedcom prof. F. Pastrnkom pri nárečovom výskume Gemera, zaoberal sa dôležitosťou jednotnej výchovy v rodine a v škole, varoval pred zneužívaním náboženského cítenia, zakladal nedeľné školy so vzdelávacím zameraním, spolky striedmosti a rôzne hospodárske družstvá. Obdobné snaženie a ciele boli náplňou aj jeho publicistiky a literárnych prác. -MM-
Detstvo prežil v Drienčanoch. Študoval v Miškolci, na gymnáziu v Ožďanoch, kde založil Slovenský čitateľský spolok, neskôr v štúdiu pokračoval v Levoči. Začlenil sa do Jednoty mládeže slovenskej a prijal program štúrovskej generácie. Po revolúcii 1848 – 1849 pôsobil ako úradník na viacerách miestach v Gemeri – v Rimavskom Brezove, Jelšave, Rimavskej Sobote, Bátke, Rožňave, Rimavskej Bani. Často sa stretával s P. Dobšinským, P. Z. Kellnerom – Hostinským, Š. M. Daxnerom a J. Bottom. Počas pôsobenia v Rimavskej Sobote bol iniciátorom literárneho života, začal vydávať rukou písaný časopis Hodiny zábavy (1855) a súčasne prispieval do rôznych časopisov. Prejavil sa ako všestranný literárny talent, venoval sa básnickej, dramatickej a prozaickej tvorbe, ako aj literárnokritickej činnosti. Známa je jeho poviedka Mendík, kde v jednej z postáv (remeselník Volovec) je priama reč na všetkých miestach podaná v gemerskom ratkovskom nárečí, a historická povesť Valgatha, zasadená do kraja v Gemeri. -MM-