

1. marec – Milan Sajenko (1.3.1933 Radotín pri Prahe – 29.12.2020 Trebišov) – pedagóg, pracovník v oblasti kultúry.
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ ZŠ v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie a poslanec MNV, takmer celé obdobie poslaneckej činnosti zaznamenal na fotografiách a diafilmoch. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri OV SZPB v Rožňave prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského v Slavošovciach, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia. Je autorom viacerých článkov a publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia: Historický prameň a jeho výchovné využitie vo vyučovaní dejepisu v 9. ročníku ZDŠ (1976), Slavošovce (1995), 680 rokov Slavošoviec : 1318 – 1998 (1998), Kapitoly z histórie (1998), Slavošovce naše (2006), Slavošovce naše jubilujúce (zostavovateľ, 2008). -MM-
1. marec – Gustáv Frák (1.3.1913 Sirk – 25. 8. 2006 Revúca) – regionálny historik, publicista, prekladateľ.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Pracoval ako banský technik v Železníku, v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe, potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách a časopisoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Magnezitový priemysel Československa, Spracovanie magnezitu v Jelšave a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Podrobne sa zaoberal problematikou historickej knižnice Prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin (1997) za celoživotné dielo v oblasti spracovávania a propagovania regionálnej histórie. -MM-
8. marec – Július Andráši (Andrássy) – (8.3.1823 Vlachovo – 18.2.1890 Volosko, dnes Opatia, Chorvátsko) – politik a veľkostatkár.
Detské roky prežil vo Vlachove, študoval na gymnáziu v Novom Meste pod Šiatrom (Sátoraljaújhely), neskôr právo na univerzite v Budapešti. Jeho kariéra sa začala v roku 1845, kedy sa stal predsedom spoločnosti zaoberajúcej sa reguláciou rieky Tisy. Na prešporskom sneme v rokoch 1847 – 1948 bol delegátom Zemplínskej župy a stal sa jej županom. V roku 1865 ho zvolili za podpredsedu uhorského snemu. V roku 1867 sa stal ministerským predsedom, v roku 1871 ministrom zahraničia a ministrom financií rakúsko-uhorskej monarchie. Bol nositeľom veľkokríža Radu sv. Štefana, španielskym grandom I. triedy a rytierom Rádu zlatého rúna. Pochovaný je Trebišove, v neogotickom mauzóleu, ktoré je jednou z najkrajších neogotických stavieb na Slovensku. -MM-
9. marec – Fraňo Kráľ (9.3.1903 Barton, USA – 3.1.1955 Bratislava) – spisovateľ, učiteľ, verejný činiteľ.
Vzdelanie získal v Smrečanoch, kde býval po návrate z USA, neskôr pokračoval v štúdiu v Liptovskom MIkuláši a zmaturoval na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi. Ako učiteľ pôsobil na rôznych miestach, v rokoch 1928 – 1930 vo Vyšnej Slanej. Dej jeho románu Cesta zarúbaná sa odohráva práve tu – v "Radzimke". V roku 1931 sa dostal do Bratislavy, po vojne pracoval na Povereníctve školstva, bol poslancom Slovenskej národnej rady a členom predsedníctva Zväzu čs. spisovateľov. V románoch Cesta zarúbaná, Bude ako nebolo a iných zachytil spoločenské a politické pomery na Slovensku medzi svetovými vojnami, spojil v nich dokumentárnosť s lyrickými výrazovými prostriedkami. Vydal aj zbierky básní Čerň na palete, Balt, Jarnou cestou a i. Okrem tvorby pre dospelých sa tiež venoval písaniu próz pre deti a mládež – Jano, Čenkovej deti. V roku 1953 mu bol udelený titil národný umelec. -MM-
16. marec – Pavol Emanuel Dobšinský (16.3.1828 Slavošovce - 22.10.1885 Drienčany) – ev. kňaz, zberateľ a vydavateľ ľudovej slovesnosti, prekladateľ, publicista, redaktor, kritik, básnik, literárny historik.
Vzdelanie získal na gymnáziu v Rožňave, v Miškovci a na ev. lýceu v Levoči. V roku 1850 – 1852 pôsobil Revúcej ako asistent u ev. farára a etnografa Samuela Reussa, kde sa začal venovať zbieraniu a vydávaniu slovenskej ľudovej slovesnosti. Pracoval ako pomocný redaktor v časopise Slovenské pohľady, v rokoch 1855 – 1858 pôsobil ako farár v Rožňavskom Bystrom, potom ako profesor slovenského jazyka a literatúry v Banskej Štiavnici, od roku 1861 sa usadil v Drienčanoch. Vydával rukopisný časopis Holubica a časopis Sokol. Sústavne zbieral a zapisoval rozprávky, piesne, príslovia, porekadlá, obyčaje, povery. Časopisecky publikoval folkloristické štúdie a zhrnul ich do knihy Úvahy o slovenských povestiach (1872). Najväčšie dielo Prostonárodné slovenské povesti, ktoré tvorí 90 rozprávok, vydal na sklonku svojho života. V Slavošovciach je zriadená Pamätná izba P. E. Dobšinského, jeho menom je pomenovaná Gemerská knižnica v Rožňave a ZŠ v Rimavskej Sobote. -MM-
18. marec – Juraj Jánošík (25.1.1688 Terchová – 18.3.1713 Liptovský Mikuláš) – zbojnícky kapitán, ľudový hrdina.
Ako osemnásťročného ho zverbovali do kuruckého vojska Františka II. Rákociho, neskôr ho začlenili do strážneho oddielu na zámku v Bytči. Tam ho Tomáš Uhorčík nahovoril na zboj. Prepadali kupcov a pánov v Trenčianskej, Oravskej, Liptovskej a Gemersko-Malohotskej stolici, ale aj v Poľsku, Sliezsku a na Morave. Keď sa Uhorčík oženil a odišiel žiť ako krčmár pod falošným menom Martin Mravec do Klenovca, Jánošík prevzal vodcovstvo v družine. Zimu na prelome rokov 1712 a 1713 prečkával Jánošík práve v Klenovci, v okrese Rimavská Sobota v dome Tomáša Uhorčíka. Prvýkrát ho tu aj s Uhorčíkom chytili na jeseň 1712. Zadržiavali ich v Hrachove, no potom ich prepustili. Na jar v roku 1713 ho drábi opäť v Klenovci chytili a stoličný súd v Liptovskom Mikuláši ho odsúdil na smrť. -MM-
18. marec – Cyril Gallay (13.3.1857 Ratková – 18.3.1913 Senica) – básnik, prekladateľ a pedagóg, používal pseudonym Strýčko Gallay.
Vzdelanie získal v Revúcej a v Lučenci. Od roku 1875 učil v Čáčove pri Senici. Písal články o výchove mládeže v rodinách, state s národnou tematikou, náboženské diela, prekladal diela svetovej literatúry, venoval sa tvorbe pre deti a mládež a napísal tiež činohru Svedomie, ktorá sa hojne hrávala na dedinských ochotníckych divadlách. Publikoval dialektologické výskumy ratkovského a senického nárečia. Zúčastnil sa na príprave učebníc pre slov. ev. školy, napísal učebnicu fyziky Silozpyt, ktorá bola súčasťou Školníka pre školy evanjelické (1901). Vydal aj zbierku básní Slzy osudu. V bratislavskej Dúbravke je na jeho počesť pomenovaná ulica. -MM-
22. marec – Vojtech Farkaš (22.3.1953 Rožňava) – sochár. Jeden z najkreatívnejších slovenských sochárov súčasnej doby.
Štúdium na SŠÚP v Bratislave absolvoval v roku 1972 u profesora L. Korkoša a na VŠVÚ v Bratislave v roku 1983 u profesora J. Kulicha. Venuje sa tvorbe voľnej plastiky, interiérovej, exteriérovej a monumentálnej sochárskej tvorbe, ako materiál využíva v prevažnej miere kameň a bronz. Zaujímavá je jeho séria bronzových sôch Zvieratníkové znamenia. V niektorých dielach miesto bronzu využíva optické vlastnosti farebných živíc, často podsvietených, ktoré v kombinácii s kameňom vnímame ako žiarivý magický akcent. Práca so živicami ho inšpirovala i pri reliéfnych závesných obrazoch. Svoje diela predstavil na okolo 50 výstavách doma i v zahraničí. Jeho tvorbu vystavujú mnohé galérie, je zastúpená v súkromných zbierkach a vyhľadávajú ju zberatelia umenia z celého sveta. Za svoju tvorbu získal mnoho ocenení. -MM-
29. marec – Ľudovít Bancík – (29.3.1923 Nižný Skálnik – 17.2.1979 Zvolen) – lesnícky a poľovnícky odborník, vysokoškolský pedagóg.
Strednú školu absolvoval v Tisovci. Študoval lesné inžinierstvo na SVŠT v Bratislave. Pôsobil ako asistent na VŠ poľnohospodárskeho a lesného inžinierstva v Košiciach, v rokoch 1953 – 1960 bol riaditeľ Lesného závodu Štátnych lesov v Čiernom Balogu, od 1963 odborný asistent Katedry krajinárstva a ochrany lesov VŠLD vo Zvolene. V odbornej a výskumnej práci sa orientoval na problematiku zachovania vzácnych druhov zveri, najmä lesných kurovitých vtákov, autor perspektívneho plánu rozvoja poľovníctva na strednom Slovensku. Člen redakčnej rady poľovníckych časopisov, člen komisie pre poľovnícku terminológiu. Autor príručiek Základy poľnohospodárstva a pridruženej lesnej výroby (1965), Základy poľovníctva (1973, 1978) a odborných článkov v periodikách. Bol tajomníkom ÚV Slovenského poľovníckeho zväzu a držiteľom vyznamenania Za zásluhy o rozvoj poľovníctva I. stupňa. -MM-
30. marec – Janko Jasenka (30.3.1928 Sirk – 6.4.1991 Revúca) – folklorista, primáš, spevák, zberateľ ľudových piesní.
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici. Ako učiteľ začínal v Budinej, neskôr v Sirku, Ratkovskom Bystrom a Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a neúnavným zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov folklórneho súboru Lykovec v Revúcej. Ľudová hudba Jána Jasenku vypomáhala aj folklórnemu súboru Vlachovčan z Vlachova a sám spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode folklórneho súboru Sinec v Hnúšti. Nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali zaznamenáva jeho hudobný odkaz. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. V Sirku má pamätnú tabuľu. -MM-