Jazda Gemerského expresu II z Košíc do Slavošoviec sa predsa len konala
Napísal(a) Ing. Igor Molnár a Mgr. Ľubomír Lehotský
Gemer je regiónom Slovenska, ktorý predstavuje jednu z najstarších a najvýznamnejších kultúrnych oblastí Slovenska. Je to kraj hôr, hustých lesov, dravých bystrín a strmých horských lúk, ale aj vľúdnych pahorkatín a úrodných polí s neodmysliteľnými lánmi slnečníc, modrými hladinami jazier a rybníkov a kľukatými tokmi riek. Predovšetkým ale kraj dolín, v ktorých neutíchajúca práca našich predkov vytvárala po tisícročia civilizáciu zhmotnenú v kultúrnych pamiatkach a dodnes živom folklóre. Preslávil sa hlavne baníctvom. Pôsobili tu významné osobnosti Slovenska.
Táto kombinácia bohatej minulosti, prírodných krás a neutíchajúci záujem o nich bol impulzom na zakomponovanie jázd Klubu historických koľajových vozidiel z Hanisky
Ako teda prebiehala jazda GEMERSKÉHO EXPRESU II.?
Sobotné ráno v Košiciach patrilo opäť zamračenej oblohe. My sme však pohodlie postele vymenili za drevené lavice historických vozidiel. Známou traťou do Plešivca sme sa dostali na začiatok trate nesúcej v CP vydanom ŽSR označenie č. 166. Po krátkej pauze sme vyrazili na lokálku. Po pravej strane sme minuli chátrajúce objekty kedysi prosperujúcej firmičky, o pár metrov ďalej nás pribrzdilo stádo dobytka pasúce sa v blízkosti trate. Zvukové návesti MAGDY ich vyrušili z pokojného spásania šťavnatej trávy a my sme mohli bez obáv pokračovať ďalej. Minuli sme zastávku Pašková a z dopravných dôvodov zastali v Kunovej Teplici. Zahlásili sa službukonajúcemu výpravcovi do Plešivca a pokračovali ďalej. Bez zastavenia sme pokračovali v stúpaní a míňali zastávku Štítnik mesto, stanicu Štítnik, bývalú zastávku s nákladiskom Roštár, stanicu Ochtiná, zastávky Rochovce, Slavošovce – obec, až sme nakoniec zastali na železničnej stanici Slavošovce. Tu nás privítal starosta obce, pán Bašták, miestny kronikár (náš neskorší sprievodca) PaedDr. Milan Sajenko a zástupca Slavošovských papierní Ing. Oravec. Tí pre nás znovu pripravili statickú ukážku oboch slúžiacich Rosničiek. Slavošovčania pre nás pripravili malé občerstvenie, pre deti balíčky s výrobkami papierní. Po krátkom privítaní, oboznámení sa s pripraveným programom sa jedna skupinka presunula k hlavnému lákadlu – nedobudovaným objektom gemerských spojok, ktoré reprezentuje takmer 2,5 km dlhý Slavošovský tunel vedúci popod Homôľku.
Druhá časť výpravy, kde dominovali rodičia so svojimi ratolesťami, si to zamierila do stredu obce, aby si mohla prezrieť expozíciu v rodnom dome Pavla Dobšinského. Tu sme sa mohli dozvedieť množstvo zaujímavých informácií zo života najväčšieho slovenského rozprávkara. Iste sa mnohí z nás vrátili do svojich detských rokov a zaspomínali si, ako zaspávali pri rozprávkach. Po prezretí novoinštalovanej expozície a zápise do pamätnej knihy sme sa i my presunuli k ústiu tunela. Poniektorí z nás sa vybrali do jeho tmavých útrob, iní využili čas na piknik. Po cca 45 minútach skupina vytrvalcov uzrela svetlo na konci tunelovej rúry a vyšla na neďalekú lúčku. O pár minút neskôr sa z druhej strany lúčky objavili členovia prvej skupiny prieskumníkov. Ako som sa neskôr dozvedel, prešliapali si to cez Koprášsky tunel až k Mníšanskému viaduktu. Takto sme potom spoločne prešli tunelom späť na slavošovskú stranu. Tu si pre nás naši hostitelia pripravili účastnícky list, ktorý dostal každý účastník, ktorý prešiel tunelom. Vyhladovaní sme sa presúvali k stanici, kde sa rozliehala vôňa pripraveného guláša. A že bol naozaj výborný svedčí fakt, že keď som sa s Marošom21 vrátil po prehliadke staničnej pláne uvažovanej novej stanice Slavošovce, takmer sa nám už nezvýšilo. Marek, vďaka ti za skvelý guláš!
Čo nás mimoriadne teší, je vždy veľký záujem zo strany domácich, teda obyvateľov žijúcich v okolí trate. Aj tentoraz bola pre nich pripravená kyvadlová jazda – dokonca až dve zo Slavošoviec do Štítnika a späť.
Najviac cestujúcich nastúpilo v Slavošovciach, a tak sa vlak už takmer pri prvej jazde zaplnil hneď vo východzej stanici. Dosť ľudí sa na tú slávu prišlo pozrieť aj z Čiernej Lehoty a zahanbiť sa nedali ani zvedaví a milí obyvatelia Rochoviec, Ochtinej či Štítnika. Mali sme dokonca aj pamätníka z Kunovej Teplice, ktorý si nenechal ujsť spomienky na starú „motorku“.
Zvedavé očká detí a spokojný výraz v tvárach dospelých, sediacich na tvrdých drevených laviciach nás opäť presvedčil, že na opustené trate sa naozaj oplatí jazdiť. Aspoň na chvíľu oživíme zašlú slávu železnice, ktorú pred viac ako storočím slávnostne ospevovali a hojne využívali ľudia a závody v ich okolí.
Samozrejme, že nostalgické jazdy Klubu historických koľajových vozidiel z Hanisky pri Košiciach by sa nedali realizovať bez láskavej podpory priateľov a nadšencov historických železníc. Tentoraz medzi nich patril určite riaditeľ papierenského závodu SHP v Slavošovciach pán Milan Hadač a slavošovský kronikár pán Sajenko. Veľká vďaka aj podpore tamojších samospráv, ktoré reprezentovali starostovia: Slavošoviec - Štefan Bašták, Rochoviec - Stanislav Levrinc, Ochtinej - Milan Kapusta, Štítnika - Miloš Gallo Barnák a Čiernej Lehoty - Jaroslav Bystren.
Bez pomoci a nadšenia samospráv by sme určite nemohli zorganizovať takúto úspešnú jazdu.
A ako na budúci rok?
Myslím, že je rozhodnuté, do Slavošoviec sa skrátka pôjde, aj keby na naftu nebolo. Akurát, porozmýšľame, či aj s prívesným vagónom, na veľkom stúpaní totiž dostala plná Magda veru poriadne zabrať. Ale túto technickú otázku hádam ešte do budúceho roku vyriešime.
Dovidenia o rok v Slavošovciach.
Ing. Igor Molnár a Mgr. Ľubomír Lehotský
FOTOGRAFIE Z JAZDY:
{gallery}kultura/khkv/gex{/gallery}
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.




























__________________________________________________
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-