Vernisáž výstavy z tvorby Kláry Jarunkovej pod názvom Jediná a jedinečná a beseda s jej dcérou Danielou Zacharovou, akademickou maliarkou, ilustrátorkou a karikaturistkou bolo jedným z podujatí Gemerskej knižnice Pavla Dobšinského v Rožňave, ktoré sa uskutočnilo v rámci Dní mesta Rožňava 1. februára 2011. Výstava potrvá do 31. marca Jarunkovej tvorba predstavuje novátorstvo v chápaní literatúry v období medzi detstvom, dospievaním a dospelosťou.
Základom je prístup, v ktorom sú mladí ľudia priamo subjektom literárneho diela, nielen objektom.
A to prostredníctvom rozprávania v prvej osobe, čítania denníka a pod., s uplatňovaním autorského nadhľadu. Na príbehoch a udalostiach z každodenného života detí a mládeže vytvára prózu plnú humoru, vtipu, hry, ale aj citlivého vnímania, hodnotenia a svojráznej reakcie na vzťahy v rodine, škole a v kamarátskom prostredí. Dôkazom výraznej spisovateľkinej osobnosti v literatúre pre deti a mládež je skutočnosť, že je najprekladanejšou slovenskou autorkou v zahraničí. Román Jediná, ktorý v USA vyšiel pod názvom Don´t cry for me sa udržal dva roky na rebríčku bestselerov. Autorka za svoju tvorbu získala viacero významných medzinárodných ocenení.Centrom jej tvorby je mladý človek na prahu svojho vstupu do dospelosti. Je to citlivé obdobie, v ktorom si hľadá životné vzory a rieši otázky zmyslu života. Touto témou sa vyznačujú knihy Jediná, Tulák, Hrdinský zápisník, Zlatá sieť, Brat mlčanlivého vlka, Čierny slnovrat, Nízka oblačnosť... Spolu s týmito a inými knihami ponúka výstava aj Jarunkovej fotografie, rukopisy, ocenenia, diplomy a vecné pamiatky. Pôsobivé sú aj ilustrácie k Jarunkovej knihám od Dušana Kállaya, Miroslava Cipára, Daniely Zacharovej a iných.
Výstava bola spojená aj s besedou o tvorbe Kláry Jarunkovej, kde pani Daniela Zacharová prezradila množstvo zaujímavostí nielen z profesionálnej tvorby jej matky Kláry Jarunkovej, ale všetci prostredníctvom jej pútavého rozprávania mali možnosť nazrieť i do ich súkromia a spolu s ňou si zaspomínať na roky jej detstva a zaujímavých momentov z mladosti. Publikum tvorili žiaci a študenti 8 ročného Gymnázia P. J. Šafárika z Rožňavy, žiaci z Reformovanej základnej cirkevnej školy s vyučím jazykom maďarským a klienti Domova sociálnych služieb AMALIA z Rožňavy.
Daniela Zacharová (1948) vyštudovala oddelenie krajinárskej a figurálnej kompozície na VŠVU v Bratislave. Študovala u profesora Jána Želibského a Vincenta Hložníka. Školu ukončila v roku 1972. Venuje sa ilustrácii, karikatúre i voľnej maľbe. Venovala sa aj deťom na ľudovej škole umenia.
Ilustrovala okolo 40 kníh, väčšinou knihy pre detského čitateľa a veľa kníh svojej mamy Kláry Jarunkovej, ale napr. aj román Janka Jesnského Malomestské rozprávky (1996), Iľju Ilfa Intrigy (1986) či knihu Roberta Hajšela Slovensko a Európska únia (2003, 2006). S Úniou karikaturistov vystavovala po celom svete: v Nemecku, Belgicku, Anglicku, Holandsku, každoročne v Prahe, Brazílii, Bulharsku, Poľsku, Japonsku a inde. Samostatná výstava z jej tvorby pod heslom Človeku je humor vrodený a pod názvom Karikatúry sa práve od 1.2.2011 koná v Galérii Baníckeho múzea v Rožňave. Presne 65 ilustrácií a 59 úsmevných karikatúr bude v priestoroch galérie vystavených do začiatku marca. Pani Zacharová dlho odpovedala na všetky zvedavé otázky detí a na niekoľko otázok dala odpoveď aj žiakom jednej z bratislavských základných škôl, ktorí počúvali rožňavskú besedu prostredníctvom priameho prenosu rozhlasového internetového vysielania. Porozprávala o svojom vzťahu k mame, vďaka ktorej mala veľmi blízko ku knihám, čím všetkým musela prejsť,
kým sa z nej stala akademická maliarka, ako sa jej ilustrovali knihy, kedy a prečo ju zaujali kreslené vtipy a karikatúry, a tiež o tom, že mama v náznakoch v knihách využila aj súžitie s ňou, i keď podstatnú časť inšpirácie na písanie nachádzala na dvore plnom detí pri ich dome. Vyznala sa, že mamu ako spisovateľku si najviac váži preto, že vedela vysloviť to, čo cítia iní ľudia a že dokázala s majstrovstvom napísať príbeh tak, aby si v ňom čitatelia našli odpovede na vlastné otázky.Z priebehu besedy Daniela Zacharová pre čitateľov stránky Maj Gemer napísala:
„Knihy Kláry Jarunkovej sú známe po celom svete, boli preložené do 35 jazykov a vyšli v 239 vydaniach. To znamená, že vychádzali vždy znova a znova už temer 60 rokov. Hlavne hovorili o tom, ako sa z dieťaťa stáva dospelák a zdá sa, že to bolo všade rovnako zložité, nech už deti žili kdekoľvek. A že vážneho vychovávania mali na každom kroku dosť veľa a že múdrosti sa dajú povedať aj s humorom. Veď puberta ľuďmi niekedy poriadne zatočí. Som na svoju mamu veľmi hrdá, lebo toto všetko vedela nielen v knihách, ale aj v živote.
Jediná vec bola v čase, keď knihy vznikli inak, a to počítače. Neboli vôbec bežné, ale nemyslím si, že by aj dnes knihy strácali význam. Sú nenahraditeľné a čitatelia to dobre vedia a vedia aj oveľa lepšie povedať prečo – lebo aj to ich naučili knihy. Vedieť presne povedať, čo človek povedať chce. A ešte je to aj parádna zábava. Napríklad s počítačom v posteli je oveľa nepohodlnejšie ako s knihou. Možno tu medzi Vami čitateľmi sedia aj budúci spisovatelia a ja sa už teraz teším na tie budúce krásne knihy. Ja som výtvarníčka a niektoré z maminých kníh som s chuťou ilustrovala. To robím veľmi rada a veru sme si pri tej práci užili aj dosť zábavy. Niektoré z ilustrácií sú aj na tejto výstave – tak dúfam, že Vás potešia.Odvtedy som už urobila asi 40 kníh, ale nikdy nezabudnem na radosť z prvej. A to bola Jediná. Vtedy som bola ešte študentka. Dokonca som si ju vytiahla aj ako maturitnú otázku spomedzi 52 zalepených obálok. Neohromilo to len mňa, ale aj mojich učiteľov.
Knihy sú skrátka jedna z najväčších radostí, iste to skôr či neskôr zistíte, ak ste to už nezistili dávno. A knižnice sú také ostrovy pokladov – len si ich treba objaviť. A k tomu vám držím palce.“
Marta Mikitová
FOTOGALÉRIA Z BESEDY s akademickou maliarkou DANIELOU ZACHAROVOU V ROŽŇAVE
{gallery}kultura/vystava/rv/dz{/gallery}
FOTOGRAFIE Z VERNISÁŽE VÝSTAVY KARIKATÚR DANIELY ZACHAROVEJ
http://www.roznava.sk/sk/--16-3205-vernisaz-vystavy-d-zacharovej
{jcomments on}
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. -MM-
Navštevoval školu v Dobšinej, pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastupuje ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával v slovakizovanej bibličtine školské učebnice zemepisu, prírodovedy (botanika, zoológia, mineralógia), náboženstva, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. V r. 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici, kde sa venoval miestopisu Gemera, opísal každú obec stolice a administratívnu správu stolice. Knihu doplnil mapou Gemerskej stolice. Ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež. K priekopníckym dielam rátame mapy Gemera a Štítnickej doliny i mapu jaskýň aggtelecko-domickej sústavy. V Rimavskej Sobote má bronzovú bustu. -MM-
Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Levoči a popri pedagogickej práci bol činný aj ako geológ a speleológ. Venoval sa výskumu mnohých jaskýň, predovšetkým na území Spiša, kde objavil prvé stopy paleolitického osídlenia človeka v Uhorsku, okrem kostí našiel úlomky keramiky a nástrojov z kostí a kremeňa a popísal stopy po dávnych ľadovcoch vo Vysokých Tatrách. Preskúmal aj priepasť Jatky na Geravách v Slovenskom raji a skúmal petrografické zloženie hornín v okolí Dobšinej, najmä serpentín, ktorý sa v stavebníctve využíva na výrobu azbestu a z ktorého obyvatelia Dobšinej vyrábali ozdobné predmety a predávali ich pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Napísal 18 učebníc pre stredné školy a viacero didaktických štúdií. Bol členom mnohých odborných geologických, geografických a prírodovedeckých spolkov a spoločností.-MM-
Hudobnú školu navštevoval v Tisovci. Po štúdiu hudby pôsobil v Opere SND, bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a šéfom Opery v Banskej Bystrici. Od r. 1971 žil v Belgicku, kde založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery, opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen a profesorom na bruselskej Akadémii v Meise. Pôsobil na Konzervatóriu a v Symfonickom orchestri v Káhire, v divadle a symfonickom orchestri v Desau a tiež hosťoval v mnohých orchestroch a profesionálnych zboroch v Európe a USA. Skoro po dvadsiatich rokoch exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti. V r. 2006 podnikol organové turné na Slovensku a 30. septembra účinkoval v evanjelickom kostole v Hnúšti, v r. 2007 a 2008 dirigoval v Bratislave, v marci 2008 navštívil rodnú Hnúšťu, kde sa zúčastnil jubilejného X. ročníka celoslovenskej súťaže „Hnúšťanský akord“, ktorá nesie jeho meno a ktorú od roku 1998 sponzoroval. ZUŠ Hnúšťa a autorka Gabriela Füssyová vydali na jeho počesť knihu A z tváre myseľ žiari... (2005). -MM-
Bol významný verejný činiteľ s veľkým vplyvom na kultúrno-hospodársky život, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Študoval v Rimavskej Sobote a právo v Budapešti. Pôsobil ako advokát a verejný notár v Novom Meste nad Váhom, medzitým aj ako zvolenský župan. Bol spoluzakladateľom Ľudovej banky a Považských novín. V roku 1918 bol členom Slovenskej národnej rady. -MM-
Prvých dvanásť rokov prežil v kúpeľnom meste Boržom, kde jeho otca Rudolfa, pochádzajúceho z Tisovca, zajali počas prvej svetovej vojny. Po návrate na Slovensko v roku 1934 sa usadili pri Sliači, neskoršie v Bratislave. Ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz Masarykovej leteckej ligy v Bratislave. V lete v roku 1939 začal lety pri Žiline, kde ukončil letecký kurz a potom prijal miesto na letisku vo Vajnoroch. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pripojil k zahraničnému odboju a vstúpil do služieb RAF. V roku 1943 bol zaradený k 312. československej stíhacej peruti a dosiahol viac potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku a britské velenie mu udelilo vysoké vyznamenanie – záslužný letecký kríž DFC a stal sa veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Pri útoku na stanicu v Zwolle bolo jeho lietadlo ťažko poškodené, havaroval a zahynul. V roku 1994 boli jeho pozostatky exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. In memoriam bol povýšený do hodnosti generálmajora vzdušných síl SR. Je nositeľom viacerých britských a československých vyznamenaní. -MM-
Filozofiu a teológiu študoval v Rožňave, kde bol v r. 1848 vysvätený za kňaza. Ako farár pôsobil v Gemerskej Jablonici, v Tisovci, v Podkriváni, v Muránskej Hute, v Šoltýske, v Lome nad Rimavicou. Od začiatku spájal pastoráciu s prácou za duchovnú emancipáciu a hmotné povznesenie slovenského ľudu. Za politické postoje a sociálne požiadavky v záujme slovenského vidieka bol perzekvovaný. Kultúrno-osvetovú prácu zameral na výchovu národnej hrdosti, povedomia a systematického samoštúdia. Podporoval Hattalovu úpravu spisovnej slovenčiny, v r. 1863 zorganizoval v Tisovci oslavu Cyrila a Metoda, vo voľbách do uhorského snemu podporoval kandidatúru Š. M. Daxnera, spolupracoval s jazykovedcom prof. F. Pastrnkom pri nárečovom výskume Gemera, zaoberal sa dôležitosťou jednotnej výchovy v rodine a v škole, varoval pred zneužívaním náboženského cítenia, zakladal nedeľné školy so vzdelávacím zameraním, spolky striedmosti a rôzne hospodárske družstvá. Obdobné snaženie a ciele boli náplňou aj jeho publicistiky a literárnych prác. -MM-
Detstvo prežil v Drienčanoch. Študoval v Miškolci, na gymnáziu v Ožďanoch, kde založil Slovenský čitateľský spolok, neskôr v štúdiu pokračoval v Levoči. Začlenil sa do Jednoty mládeže slovenskej a prijal program štúrovskej generácie. Po revolúcii 1848 – 1849 pôsobil ako úradník na viacerách miestach v Gemeri – v Rimavskom Brezove, Jelšave, Rimavskej Sobote, Bátke, Rožňave, Rimavskej Bani. Často sa stretával s P. Dobšinským, P. Z. Kellnerom – Hostinským, Š. M. Daxnerom a J. Bottom. Počas pôsobenia v Rimavskej Sobote bol iniciátorom literárneho života, začal vydávať rukou písaný časopis Hodiny zábavy (1855) a súčasne prispieval do rôznych časopisov. Prejavil sa ako všestranný literárny talent, venoval sa básnickej, dramatickej a prozaickej tvorbe, ako aj literárnokritickej činnosti. Známa je jeho poviedka Mendík, kde v jednej z postáv (remeselník Volovec) je priama reč na všetkých miestach podaná v gemerskom ratkovskom nárečí, a historická povesť Valgatha, zasadená do kraja v Gemeri. -MM-