ale aj dobrodruh a večný cestovateľ.
V roku 1968 emigroval do Švajčiarska a usadil sa v Birsfeldene, kde zo začiatku pracoval v podniku na výrobu farieb.
L. V. Danielik zo začiatku maľoval akvarely a olejomaľby. Od 70. rokov pracoval s umelou hmotou. Rád experimentoval, a tak vyvinul a vynašiel nové postupy. Stal sa odborníkom na modelovanie umelých plastík a obrazov. Tak sa začala jeho veľká kariéra, otvoril si stálu výstavu svojich obrazov, organizoval kolektívnu výstavu. K svojmu umeleckému menu L. V. Danielik vždy pripisoval „z Muráňa” – hrdo sa hlásil k svojej rodnej obci. Zachovala sa aj korešpondencia v rodine Beňovcov na nižnom konci, kde okrem iného píše, že vo svete sa cíti šťastný, že sa mu plány daria, čo hľadal, to našiel a čas to dorieši..V roku 1976 získal veľkú cenu Francúzska – striebro a diplom, v roku 1977 veľkú Belgicko–španielsku cenu – zlatú a diplom, v Paríži významnú cenu Rubensovu a stal sa  čestným  členom akadémie humánnych vied. Tých ocenení bolo stále viac a viac. Cítil sa veľmi zaneprázdnený, ale šťastný. Celá jeho tvorba má svoju zreteľnú myšlienku, symboliku a význam. Výtvarník rieši svoje neduhy a krivdy, ktoré cíti a dáva im podoby. Z jeho tvorby (umelá hmota) možno spomenúť: Modré tiene, Eufória mora a slnka, Postava, Rozhovor s Irenou, Tri postavy, Frieden (Mier).
Predpokladám, že obrazy L.V. Danielika v Muráni nikto nevlastní a pre Muránčanov je tento autor takmer neznámy. Vo svete sa však preslávil a zaslúži si našu úctu a uznanie za šírenie dobrého mena svojou výtvarnou tvorbou. Zomrel 6. apríla 1992 v Birsfeldene vo Švajčiarsku a urna s jeho pozostatkami bola uložená na muránskom cintoríne.
Adela Michalská

{gallery}obsah/muran/danielik{/gallery}
{jcomments on}