krasové javy, takže aj moje jaskyniarske ja si nakoniec prišlo na svoje.
   V súčasnosti už tunel až taký opustený nie je a ani nejde o jeden tunel, ale o celú nedokončenú železničnú trať, skladajúcu sa z mnohých prvkov. O histórii a technických detailoch je už dostatok dostupných informácií na internete. Ja sa chcem s vami len podeliť o bezprostredný zážitok, ktorý mi návšteva druhého úseku trate zo Slavošoviec do Lubeníka poskytla. Z informácií na internete som sa nedozvedel jednoznačne, aká je súčasná situácia v tuneli, či je priechodný suchou nohou, alebo si mám zobrať gumáky. Vedel som, že RRA z Rožňavy sa zúčastnila nejakého projektu na zapojenie tejto trate do turistiky v mikroregiónoch na oboch koncoch tunela. Zavolal som riaditeľovi agentúry, ktorý však akurát sedel na nejakej schôdzi. Preto ma odkázal na obecný úrad v Slavošovciach. Vybral som sa teda najskôr tam.
Už príchod do Slavošoviec pre mňa znamenal návštevu neznámeho miesta. Roky som tu nebol a vôbec som to tu nepoznával. Naši Rómovia - všade na Gemeri podobní - mi pomohli zakotviť. Obecný úrad sa nedá nenájsť. Pani v kancelárii akurát zadávala úhrady cez Internet Banking, ktorý jej vraj často padá. Zdvorilo ma poprosila aby som sa posadil a chvíľu počkal. Ako dobre, že sme nevyčerpali peniaze z Eurofondov na internetizáciu spoločnosti. Radšej sa posadím, aby jej to zase nespadlo. Vraj som mal prísť o 5 minút skôr, lebo som sa akurát minul s pánom Sajenkom, ktorý vie o tuneli všetko. Pani mu ochotne telefonuje, ale bohužiaľ, nedvíha telefón. Dozvedel som sa aspoň cestu. Hlavné orientačné body sú: rómska osada a miestne smetisko. Náučný chodník asi k tunelu zatiaľ nevedie. Ako sa neskôr ukázalo, tieto dve entity kongeniálne súvisia ako všade inde u nás. Milej pani sa poďakujem a rozlúčim sa. Prínosom dnešného dňa bude aj to, že stretnem síce málo, ale zato samých milých ľudí. Vyrazím autom, ale hneď za obcou sa musím vrátiť. Cesta je rozjazdená (asi smetiarskymi autami) a pre osobné auto nezjazdná. V súčasnosti nie je ani vhodná na cyklotrasu. Auto zaparkujem na konci obce. Vo dvoroch naokolo vidím samých Rómov. Bývajú však v domoch, nie v osade. Občas vo dvore parkuje aj nejaké auto. Toto asi nie je orientačný bod prvý. Pekne sa im pozdravím a spýtam, či tam môžem parkovať. „Kľudne zaparkujte, kde sa Vám páči. Tu Vám nikto nič neukradne.“ „Odvykajú“ mi naspäť. Milí ľudia. Odchádzam s pocitom dobre zaparkovaného auta a s obavami, že niekde ďalej pod lesom budem musieť čeliť klasickej cigánskej osade. Pani na úrade však nespomínala, že mikroregión požičiava dobermanov, ale zase zdôrazňovala, že pán Sajenko tam po obede pôjde, akoby chcela naznačiť, že sa mám radšej pridať k nemu. Čo všetko ma ešte cestou čaká? Budem sa musieť spoľahnúť na svojho vlastného fiktívneho dobermana.

Hneď za dedinou vidím prvú súčasť nedokončenej železnice. Je tu postavený menší most, ktorý má prepustiť povodňové vody popod násyp pretínajúci krajinu. Prekliati milí Rómovia! Už to tu museli vypáliť. Celá lúka od cesty po most je zhorená na uhoľ. Zabočím k mostu. Dobrí ľudia podpaľači na mňa kričia, že idem zle a mám ísť po ceste. Jemný náznak budúcej sprievodcovskej služby. Možno potom budú vypaľovať menej. Vo Venezuele sa to však zatiaľ nepotvrdilo. Miestni indiáni Pemoni (niektorým veľmi povrchným cestovateľom pripomínajúci našich Rómov) stíhajú sprevádzať turistov na Roraimu aj vypaľovať Gran Sabanu zároveň. Pília si tak pod sebou konár, na ktorom sedíme s nimi všetci spolu. My zase pílime inými spôsobmi konár, na ktorom oni sedia spolu s nami. Všetci sme si kvit. Našim Rómom však možno krivdím, lebo u nás sa vypaľovaniu trávy venuje rovnako štátotvorný národ, (Kto vymyslel tento odporný termín?) ako aj všetky národnostné menšiny.

    Už tento malý most naznačil, čo ma čaká ďalej. Nádherná, perfektná kamenárska práca, na ktorej si vybil zuby aj zub času, ktorý sa tu zbytočne pokúša hlodať už minimálne 66 rokov. Len vďaka zachovaným násypom nevytŕča nezmyselne zo zhoreniska ako malá mayská pyramída, ale napriek tomu, že nikdy neslúžil žiadnemu účelu, je akosi pekne účelne vkomponovaný do krajiny. Ako to tí ľudia dokázali? Všade okolo zúrila vojna a inak lineárna vesmírna entropia svojím ostrým lokálnym maximom v plnej miere uplatňovala svoj chaotický rozklad všetkého usporiadaného. A tu ľudia s vedomím nejasnej budúcnosti otesávali kamene a s precíznosťou hodnou starovekých kultúr ich ukladali do účelnej štruktúry, ktorá nikdy žiadny účel mať nemala. Dnes by sme sa na tento „bezvýznamný, bezúčelný“ most mali pozerať ako na umeleckú skulptúru vkomponovanú do krajiny a chápať ju ako apel, aby sme tomuto dielu vytvorili aj primeranú kulisu. Zhorenisko, kde doslova počujeme stony živočíchov bojujúcich o holý život, ňou nie je. 

  Dvaja Rómovia pri ceste o čomsi depresívne debatujú. Vyzerajú, akoby prišli z osady. Viac pripomínajú občanov z Calais, ako šťastných európskych občanov. Zachytím len dve rómske slová, ktorým rozumiem: „Náne lóve.“ Slušne, úprimne sa navzájom pozdravíme. Dobermana asi potrebovať dnes nebudem. Prečo títo dvaja milí ľudia nepreháňajú stádo oviec a kôz na prvej jarnej prechádzke po udržiavanej pastvine, ktorá by tu mohla byť miesto zhoreniska, je kardinálna otázka pre dobermana. Ovečky ešte stuhnuté zimným ustajnením by mohli prechádzať za príkry železničný násyp v usporiadaných radoch popod most. Most by konečne mohol niečo spájať. V dobe jeho vzniku tu takéto pastviny určite boli a toto mohol byť pravdepodobne jeden jeho vedľajší účel. Spojiť predelenú pastvu.

   Prichádzam k orientačnému bodu 2. Kde je ale orientačný bod 1? Žeby si Rómovia postavili osadu v lese ďaleko od obce? Taká segregácia fungovala niekedy napríklad v mojej rodnej Nižnej Slanej, kde bola osada asi kilometer od obce pod pastvinami Za vodou (dodnes je tam aj keď sa etnické zloženie dediny aj osady postupne približuje). Smetisko sa prejavuje čudným odporným chemickým zápachom. Je to bielo-sivo-červeno-zelená mozaika odpadu asi zo Slavošovských papierní. Pod tlakom smradu odbočujem z cesty a oblúkom obchádzam smetisko. Z diaľky vidím akýsi pohyb. Rómovia tam robia výkopové práce. V hĺbke niekoľkých metrov hľadajú kovové predmety, ktoré môžu predať v zberných surovinách. 

   Za smetiskom vchádzam do úzkej doliny menšieho potoka. Tento potok bol v čase budovania trate určite plný rakov a menších pstruhov. V kŕdľoch sa tu preháňali čereble a pod kameňmi sa skrývali „bajúsáky“. Príkre svahy neumožňujú zmysluplne vybudovať ani skromné ľudské sídla, iba ak vo forme slumov. Tu cigánska osada už nebude. Až teraz mi to dochádza. Je to len „hluboké nedorozumění“. S milou pani z miestneho úradu máme inú predstavu o cigánskej osade a iný druh dobermana. Ešte dobre, že som si nepožičal toho jej, nemal by som ani kde zaparkovať. Cesta je takmer neschodná. Kľučkujem medzi kalužami na rozjazdenej vozovke. Prebieha tu ťažba dreva. Údolie má síce príkre svahy, ale ich prevýšenie nie je veľké. Nie je to však terén, ktorý by ma odradil a nútil ísť ideálnou trasou. Skôr naopak, ťahá ma to vyliezť hore a pozrieť sa, čo je za hranou. Očakával by som tam ešte zachovanú pastiersku krajinu. Pastviny kombinované s menšími smrekovými a hlavne brezovými lesíkmi, ako si ju pamätám z detstva, keď som neďaleko odtiaľ bol na orientačných pretekoch. To bola krajina, kde sa darilo ľuďom aj ich stádam, rovnako ako zveri, vtákom, hubám a hubárom.

   Prichádzam na miesto ťažby. Ľavý svah údolia je vyrúbaný. Drevo je poukladané pri ceste, nachystané na odvoz. UF, čo to moje oko vidí!? Tak toto určite nevidelo 20 rokov. Vedľa porezaných masívnych smrekových kmeňov ležia pekne očistené poukladané smrekové konáre. Žeby sa v Slavošovciach blýskalo na lepšie biomasové časy? Na Silickej planine to tak teda nevyzerá. Ešte pred nedávnom som našiel 2 km od Silice smrekové konáre pohádzané na mieste výrubu. „Múdri ľudia“ odviezli iba polorozpadnutý kmeň vyschnutého smreka. Už ako 10 ročný som vedel, že konáre smreka majú väčšiu výhrevnosť ako celý kmeň. Môj otec dodnes zbiera biomasu na kúrenie, aby výrazne ušetril za plyn. O smrekové konáre nemá núdzu, lebo vždy sa nájde niekto, kto smrek vyrúbe a konáre nechá na mieste. Krátko po revolúcii sme sa s priateľmi vybrali do Nemecka nakúpiť počítače. Najskôr sme nakúpili kopu vtedy ešte čiernych devíz a mohli sme vyraziť. Cestou naspäť nás naši ešte celkom komunistickí colníci odmietli cez Folnavu pustiť s kontrabandom domov. Preto sme boli nútení prejsť pozdĺž hraníc Šumavou až na hraničný prechod Rozvadov. Nádherná kultúrna krajina ma uchvátila. A práve tu som videl, ako prebieha civilizovaná ťažba dreva. Holoruby vidieť nebolo, len na okraji lesa ležali rovnako starostlivo zrovnané smrekové kmene aj smrekové konáre pripravené na odvoz. Odvtedy sa neviem zmieriť s banditským spôsobom hospodárenia v našich lesoch. Pred 3 rokmi na severe Silickej planiny Štátne lesy zavalili údajným odpadovým drevom asi 100 m dlhý úsek zelenej turistickej značky tak, že ho bolo nutné oblúkom obchádzať. Akáže biomasa, veď to je odpad. Koho to tie Štátne lesy zamestnávajú? Takýchto ľudí by sme do lesa vôbec púšťať nemali! Naša cesta do Nemecka nakoniec dopadla dobre. Na Rozvadove nám colník povedal: „Len vozte čo najviac počítačov, aby sme čím skôr dohnali západné krajiny.“ Dal nám štempeľ a už sme boli doma aj s počítačmi. Zdá sa, že po 20-tich rokoch začíname Nemecko konečne pomaličky dobiehať.

   Neďaleko od rúbaniska už vidím akúsi dieru do zeme. Informačná tabuľa hlási, že som pri cieli cesty. Toto je vchod do toho slávneho tunela? Veď to vyzerá ako ponor Kešeľova diera (www.slovensky-raj.sk) v lese nad Vernárom. Keby nebol potok odrazený, vtekal by rovnako do ponoru ako potok Kešeľovej diery a po dlhej ( v tomto prípade známej) podzemnej ceste by vytekal na druhej strane kopca vo „vyvieračke“. Napriek odrazeniu potoka, časť vody vteká do otvoru na dne krátera a vytvára akýsi závoj, čo prírodný charakter ústia tunela ešte zvýrazňuje. Predstavoval som si, že vojdem priamo do vysokého portálu a tu musím preliezť cez nízky vchod ako do nejakej jaskyne. Začína to super. Vyústenie tunela zrejme nebolo dokončené. Chýbali oporné múry, a tak sa po čase zavalilo. Prečo bolo vyústenie tunela naplánované priamo v osi doliny pod potokom, mi nie je jasné. Vodu by museli odraziť oporným múrom do umelého koryta, inak by im stále atakovala tunel. Vstupná časť tunela v dĺžke asi 50 m je stavaná z kameňa, nadložie by sa muselo veľmi dobre utesniť.

   V tuneli bude asi zima. Obliekam na seba všetko prinesené šatstvo a vstupujem do podzemia v očakávaní neznámeho. Schátraná časť vstupu do tunela sa po 50 m mení na úplne zachované technické dielo. Akoby len nedávno kamenári položili posledné perfektne opracované stropné kamene a každú chvíľu sa oproti v plnej rýchlosti objaví „Slavošovská strela“ veselo hvizdom ohlasujúc koniec tunela. Deti sa prestanú báť a na budúce sa už budú na tunel tešiť. Vonkajšie svetlo ich oslepí, takže zaujímavý vodopád pri ústí si všimnú až na spiatočnej ceste. Bohužiaľ, žiadny vlak týmto tunelom nikdy neprešiel. Neboli uložené ani koľaje.

   Stavitelia postupovali precízne štandardnou technológiou, každý segment je presnou kópiou predošlého. Tunel je betónový, strop je zaklenutý kamennými kvádrami. Prechod tunelom už nové podnety takmer neposkytuje. Dalo by sa povedať, že je monotónny, nekonečný a takmer nudný. Tiché, osamelé putovanie v útrobách hory je však ideálna príležitosť byť sám so sebou, a to pre mňa nikdy žiadna nuda nebola. Hranica vedomia a podvedomia sa rozvlní, príval pocitov a myšlienok sa nedá zastaviť. Prúd vedomia len občas na chvíľu prerušia nejaké drobné detaily. Brčká vo výklenkoch, drobné penovcové kaskády v odvodňovacom rigole, nápisy na stenách... Pocit nekonečnosti nenarúša ani narastajúce číslovanie segmentov na stenách tunela. (Množina prirodzených čísel je nespočítateľná.)

   Na chvíľu zhasnem svetlo. Mal by som byť už v absolútnej tme. Tunel nie je rovný, je to skôr také „esíčko“ s veľmi dlhou strednou časťou. Od horného vchodu už žiadne svetlo nepreniká, z opačnej vzdialenejšej strany však zaznamenám niekoľko fotónov. Podvedomie pracuje, a tak logické vysvetlenie je až niekde na konci zoznamu možných príčin. Zaujímavé, aké napätie vo mne táto svetelná chiméra vyvolala. Bránica podvedomia sa prudko vyklenula hore. Pridávam do kroku, to svetlo ma priťahuje rovnako magicky, ako keď sa po 4 dňoch strávených v podzemí jaskyne Mesačného tieňa neviem dočkať, kedy uvidím svetlý otvor vstupnej priepasti. Svetlo na konci tunela je príliš silný symbol, aby mohol aj osamelý ateista putujúci v útrobách hory zostať v takejto konfrontácii ľahostajný. Pre každého človeka je to nádej, že ten najkrajší okamih ho čaká až na konci cesty. Idem už dlho a svetlo sa vôbec nemení. Vnímanie vzdialeností je v podzemí veľmi skreslené. Vždy po chvíli zhasnem čelovku a kontrolujem svetlo. Konečne zmena! Blížim sa ku koncu tunela. Odraz svetla na zaoblenej stene sa zväčšuje, až ma zaplaví jas priamo z dolného vchodu. Zreničky sa bolestivo zúžia. Steny tunela sa stratia v tme. Vnímanie sa preklopí do vecnej roviny. Tak predsa to mikroregióny myslia s tunelom vážne. Vchod, ešte nedávno zavalený, je dnes vybagrovaný a voda z potoka, ktorá sem priteká vodopádom z ľavej strany, voľne odteká cez prestrieľaný zárez. Ani tento portál nie je dokončený. Chýba ukončenie tunela a oporné múry. Fotím pohľady von aj dnu do nasvetlenej časti tunela. Pri nízkom stave vody sa tu dá pohybovať vo vibramách bez namočenie nôh.

   Prešiel som popod horu a vydávam sa ďalej v ústrety ďalším zaujímavostiam tejto nedokončenej trate. Čaká ma ešte Koprášsky tunel a naň nadväzujúci viadukt. Mal by som ísť po stopách železničných násypov a všetko nájdem. Za umelým kaňonom ma to však ťahá akosi doľava. Násyp pokračuje vpravo, mal by som teda pokračovať vpravo. Nikto mi dnes nerozkazuje, tak prečo by som si mal rozkazovať sám? Zabočím doľava. Potôčik vytvára postupne hlboké koryto. Idem po jeho zlej strane a čím ďalej pôjdem, tým hlbšiu strž budem musieť prekonať. Prichádzam nad obec Kopráš. V doline podo mnou prebieha akási hlučná lesnícka činnosť. Tam nechcem ísť. Zabočím smerom do strže. Terén je tu veľmi členitý. Jamy sú pravdepodobne pingy – pozostatky povrchovej banskej ťažby. Na dne strže vidím rozsiahly oporný žľab, ktorý mal zabrániť podmývaniu železničných násypov. Zostúpim dole na dno a vidím, že protiľahlý svah je asi 30 m vysoký násyp. Do potoka sa pripája voda z „vyvieračky“. Aspoň v krase by to tak bolo. Portál odvodňovacieho kanála popod násyp je už z väčšej časti zasypaný. Škoda, nedá sa cez neho prejsť. Vyliezam hore na násyp. Na druhej strane pokračuje bočná strž na dne pretekaná menším potokom. Tam dole musí byť ponorná jaskyňa, pomyslel by som si v krase. Zostupujem blokoviskom na druhú stranu násypu k ústiu odvodňovacieho kanála. V myšlienkach sa vraciam do detstva k „Poschodovému kanálu“ popod Novú cestu. Nová cesta vedie z Roštára do Henckoviec a bola vybudovaná potom, ako sa upustilo ad budovania 3. úseku Gemerskej spojky popod Petermanský vrch (sedlo Filipka). Aj tu boli vybudované odvodňovacie kanály popod cestu. Nie síce rovnako precízne ako tieto nad Koprášom, ktoré by mohli dnešným deťom priniesť rovnako hlboký zážitok, ako mne priniesol prvý odvážny prechod Poschodovým kanálom v Rampergu pod Macíblom. Tu je navyše stály „podzemný tok“, takže exkurziu by to mohlo obohatiť o nedobrovoľné kúpanie v čistej pramenitej vode.

   Po násype prichádzam na lúky nad Koprášom. Oproti vidím krajinu, v akej som kedysi dávno vyrastal. Lúčky ostro oddelené pásmi lesa. Tu chlapci aj dnes môžu pred zotmením vybehnúť pod „Glac“ a na hranici lesa a lúky nazbierať na jeseň kôš „kremenáčov“. Ten náš skutočný Glac nad Nižnou Slanou je zarastený trnkami, černičím a žihľavou, kde, ak rastú huby, tak ich určite nikto nenájde. Ľudia pod Glacom dnes žijú modernú chudobu, keď im na prvý pohľad nič nechýba: majú televízor, internet, teplo, relatívny dostatok jedla a mnoho ďalšieho, čo sme my nemali. Možno sú aj šťastní. Deti sú určite šťastné inak, ako som bol ja, keď som pred večerom poskladal seno, zavrel sliepky, odviedol kozu Belu do chlieva, keď sa vrátila z paše, narúbal som klíberky (len pre tých dvoch z Rakovnice: klíberky sú suchia lušivo) a nanosil drevo. Potom som s bratom zabehol do Dolinky a rukami sme natrhali trávu do mechov, aby sme mali čo ráno dať zajacom. Urobil som si úlohy a už bola takmer tma, keď som zašiel k Čurke natrhať si žeruchu priamo na chlieb pomastený masťou. Sadol som si na schody. V jednej ruke chlieb a druhou som hladkal kocúra Mura, ktorý o dušu priadol, aby som mu odlomil z chleba. Televízor Lotos mali iba stará mať, ktorá bývali na druhom konci dediny. Medzitým mama podojila kozu a naliala mi rovnako ako Murovi hrnček teplého kozieho mlieka. Nemal som ho veľmi rád. Potom opravovala školské úlohy a neskôr sa ešte pripravovala na štátnicu z matematiky. Otec bol na týždňovke na vrte kdesi pri Bretke alebo v Huncovciach.

   Pokračujem ďalej po vybudovaných násypoch. Občas sa trasa železnice stráca, ale smerovanie je viditeľné. Zablúdiť by nikto nemal. Svah kopca, v ktorom mala trať viesť, je veľmi členitý. Strmých hlbokých strží je niekoľko a všade na ich dne pod násypom je vybudovaný kanál. Zrejme najskôr urobili všetky kanály a potom smerom od tunela zasypávali strže vyťaženou rúbaninou. Mali jej vďaka dĺžke tunela dostatok.

   Prichádzam ku Koprášskemu tunelu. Ten bol úplne dokončený. Stačilo iba namontovať koľaje. Nádherná kamenárska práca bije do očí. Zub času sa podpísal iba na oporných múroch, kde sa zachytili machy a tráva. Pravidelná údržba tunela by musela tento problém riešiť. Nepotrebný tunel bol niekedy využívaný ako sklad. Jeho SV portál bol zamurovaný. Dnes je tu prerazený otvor, cez ktorý bez problémov prejdete dnu. Bicykel som so sebou nemal, ale myslím si, že sa dá prejsť aj s bicyklom. Tunel je dlhý údajne iba 400 m, nie je potrebné ani teplé oblečenie, ani svetlo.

   Z tunela vychádzam priamo na Mníšanský viadukt - 230 m dlhý oblúkový most nad 40 m hlbokým údolím. Je to vrchol celej exkurzie. Stojí tu ako pomník a nemá výčitka nezmyselnosti vojny, ktorá potrebu jeho stavby vyvolala. Je aj symbolom ľudskej tvorivosti a slobody, ktorej podstata je aj v tom, že ľudia robia, čo je potrebné. Jeho vznosná architektúra nie je ničím narušená. Predstavujem si, že tu bude stáť aj potom, keď sa Zem zmení na „Planétu opíc“. A ľudia, ktorí prežili vďaka tunelom, tu budú prinášať ľudské obete svojim bohom, aby ich uchránili pred tyraniou opíc. Je to silné miesto. Pomaly sa vraciam naspäť. Prechádzam mostom, oproti ide miestny občan, ktorý si skracuje cestu cez most. Predsa len most slúži aspoň miestnym ľuďom.

   Celý tento súbor technických pamiatok, ktorý bol budovaný ako stavba vo verejnom záujme, by mal naďalej slúžiť celej verejnosti. Viem si tu predstaviť skanzen technických pamiatok spojený s akýmsi zážitkovým parkom. Väčší potenciál má lubenícka strana, kde pri dobrej propagácii nie je potrebné nič robiť, aby sa turistický ruch mohol rozbehnúť. Vybudovanie náučného zážitkového chodníka, ktorého súčasťou by bol aj prechod cez najrozmernejší odvodňovací kanál, by mal byť hneď ďalším krokom. Súčasťou chodníka by mohla byť aj cyklotrasa s prechodom na Slavošovskú stranu cez tunel a návratom povrchovou trasou naspäť. Alebo ešte lepšie naopak, aby nebolo potrebné šľapať oproti intenzívnemu prievanu, ktorý tunelom ťahá...
   Na Slavošovskej strane je problém s prístupom k tunelu okolo smetiska cez údajnú cigánsku osadu. Je to len vec pohľadu a určitých predsudkov. Tieto dva fenomény sú súčasťou nášho života a netreba ich vyčleňovať, ale zapojovať. Aj na Gombasecký lom sa môžeme chodiť pozerať ako na jazvu národného parku, alebo ako na unikátnu geologickú náučnú lokalitu. Miesto toho, aby sa zájazdy turistov chodili spoza okien luxusných autobusov pozerať na rómske osady ako na nejaké obludárium, ďaleko hlbší zážitok by mali, ak by vystúpili a Rómov navštívili. Deťom by rozdali maškrty a rodičom napríklad plienky pre deti. Nemuseli by aj v zime behať vo vigane. Možno by zo začiatku musela asistovať miestna polícia, ale postupne by to Rómom došlo, že títo ľudia neprišli, aby sa smiali z ich biedy, ale aby spoznali ich život a trochu im pomohli. Aj tu v Slavošovciach by bolo potrebné zapojiť týchto dobrých ľudí, čo mi neukradli auto, do celého projektu ako jeho súčasť. Mohli by začať s rekultiváciou smetiska, (teraz ho iba rozkopávajú), pokračovať so zberom biomasy a čistením a udržiavaním pastvín. Ďalšie kroky už vyzerajú triviálne logicky. Nezmyselná vojna priviedla našich predkov k slobodnému rozhodnutiu – urobiť, čo treba. Izolovaných občanov v izolovaných dolinách zapojiť vybudovaním trate. My teraz stojíme pred podobným rozhodnutím. Tiež nám hrozí, že dopadneme podobne ako stavitelia trate. Keď však neurobíme nič, nič sa ani nezmení a dopadneme ešte horšie. Izolovaní občania budú ešte izolovanejší.

   Cesta naspäť cez tunel je namáhavá. Nielen, že sa ide do kopca, ale aj proti silnému prievanu. Ten je zvlášť nepríjemný hlavne pre oči. Pomohli by lyžiarske okuliare. Takto sa zápalu očí asi nevyhnem. Bola by to klimaticky náročná cyklo-trasa. Orientujem sa podľa čísla segmentov, takže viem presne koľko ešte musím prejsť. (Množina prirodzených čísel je ohraničená zdola.) Približne v polovici tunela zacítim dym. Žeby som sa predsa len dnes stretol s pánom Sajenkom, ktorý opeká slaninu pred tunelom? Nestretnem. Pri tuneli dve rómske dievčatá majú akúsi súkromnú oslavu. Sedia pri ohníku a popíjajú víno. Vyzerajú aj správajú sa celkom kultivovane, akoby práve prišli zo školy. Nie som si istý, či majú 18 rokov. Toto potenciálne porušovanie zákona nechávam bez povšimnutia.

   O kilometer nižšie mužská časť ich rodiny pokračuje v celodennej drine. Výkop už značne prehĺbili a narástla aj hromada vykopaného železa. Prišiel im pomôcť aj menší chlapec. Dopoludnia bol asi v škole. To, že sú Rómovia schopní celý deň tvrdo pracovať z vlastnej vôle, aby nakoniec nezarobili ani minimálnu mzdu, je pre mňa nový poznatok. Možno by ich stačilo usmerniť, aby robili zmysluplnejšiu prácu. Napríklad zbierali biomasu pre miestnu elektráreň, ktorú by však niekto iný mal najskôr vybudovať. Dovtedy by mohli zbierať biomasu pre seba a miestnych občanov, ktorí by mohli ušetriť na platbách za plyn.

   Dnes som strávil deň preplnený mnohými zážitkami, myšlienkami, pocitmi... Vracali sa mi spomienky na detstvo aj budúcnosť. Bolo príjemne teplo, aj som sa ochladil v podzemí. Stretol som príjemných ľudí. Vyriešil som Rómsku otázku, s ktorou si doteraz nikto nedokázal poradiť a vypracoval niekoľko návrhov projektov na rozvoj turistiky v mikroregióne Slavošovce – Lubeník a hospodárenie s biomasou. Ešte prídem domov. Zbijem ženu, deti. Pekný deň je za nami. Mal by som to uzavrieť nejakým klišé. Je to naozaj silné miesto, ktoré má dušu aj potenciál. Takýchto miest máme na našom malom Slovensku mnoho...

   Možno som to celé iba riadne nafúkol a prehnal. Možno nemám celkom normálne vnímanie reality a normálni ľudia by to vnímali úplne inak. Nemyslím si, že by som mal nejako zvlášť nízko nastavený prah citlivosti. Navyše som sa s vami podelil iba o to, čo vytŕčalo nad bránicou podvedomia. Tie najsilnejšie zážitky a pocity som si nechal pre seba. Jednoducho je to výnimočné miesto, len ho musíme vnímať v celosti. V sociálnych, historických, prírodných, technických, kultúrnych aj individuálnych súvislostiach. Podobný zážitok tu môže zažiť každý, kto nechá dobermana doma a vyberie sa sem s otvorenou mysľou.
(Poznámka: Prevzaté so súhlasom autora z webstránky www.krasnohorskajaskyna.sk)

Ing. Jaroslav Stankovič
{gallery}obsah/slavos/tunel{/gallery}
{jcomments on}