predseda pán J. Sústrik a tajomník pán Štefan Gubek. Nezabudli mu v mene všetkých členov ZO SZPB zablahoželať a odovzdať aj pekný darček zakúpený z prostriedkov ZO (cukríky, čokoládu, pomaranče). So súhlasom starostu obce pána Jána Chanasa uverejňujeme jeho príspevok napísaný i uverejnený v obecných Polomských novinách č. 2/2010.

Ako posledný ešte žijúci účastník boja za národné oslobodenie v Gemerskej Polome bol som požiadaný členkou redakčnej rady Polomských novín pani Danou Červenákovou a výborom miestnej ZO SZPB prispieť niekoľkými spomienkami na moju účasť v Slovenskom národnom povstaní. Budú to len moje osobné spomienky, na ktoré si ešte po 65 rokoch dobre pamätám.
Druhá svetová vojna už päť rokov zúrila v plnej sile v celej Európe i v Japonsku, na zemi, na mori i vo vzduchu, ale tí, ktorí ju rozpútali, viditeľne strácali dych. Miliónové armády fašistického Nemecka a jeho spojencov boli zdecimované, mali obrovské straty a už sa len bránili a ustupovali. Sovietska Červená armáda a armády západných spojencov – Anglicka, USA, Francúzska a ich spojencov porážali Nemcov, víťazne postupovali na všetkých frontoch a oslobodzovali európske štáty spod nacistickej okupácie. „Smrť fašizmu!“ a „Hitler kaput!“ boli heslami dňa. Celé ľudstvo malo už dosť vojnových hrôz. I občania Slovenska túžili prispieť ku porážke fašizmu a vybojovať si národnú slobodu, preto s bojovým oduševnením prijali 29. augusta 1944 rozhlasovú výzvu z Banskej Bystrice od povstaleckej vlády zapojiť sa do SNP so zbraňou v ruke.
Vo všetkých obciach dobšinského okresu bolo od začiatku septembra 1944 neobyčajne rušno. Bola vyhlásená mobilizácia. Na revolučných národných výboroch pracovali mobilizačné komisie. Všetci mladí chlapi, ktorí mali odslúženú povinnú vojenskú službu boli povolaní do boja. Niektorí v miestnych priestoroch, kde boj organizovali a viedli domáci a sovietski partizánski velitelia a dôstojníci I. čsl. armády. Iní odchádzali do Brezna a do Banskej Bystrice, kde bolo centrum povstania. Bolo veľa nadšenia, ale aj plaču a lúčenia. Rodičia, manželky, deti, ostávali doma v neistote. Všade bola chudoba a ako vo vojne, veľký nedostatok tovaru, najmä potravín, obuvi, šatstva. Ešte dobre, že bolo domáce plátno konopné, ľanové, ovčia vlna, súkno, pamuk, krosná. Hlavnou potravou boli zemiaky, ktoré si každý dopestoval. K tomu aj dačo zrna na domáci čierny chlieb. Najlepším zásobovateľom bola kravička, ktorá nechýbala v žiadnej domácnosti.
Najhoršie bolo, že od Bratislavy a západného Slovenska sa rútili na rýchle potlačenie nášho národného povstania dobre vyzbrojené divízie nemeckej armády s tankami, delami a lietadlami. Nemci nemohli dopustiť taký rozsiahly odboj vo svojom tyle za hlavnými frontovými bojiskami.
V takej vojnovej situácii som sa dobrovoľne prihlásil do odboja, hoci do osemnástky mi ešte chýbalo zopár mesiacov. Spolu s početnou skupinou narukovaných polomských chlapcov sme sa 13. septembra 1944 dostali cez roštársky kopec do Slavošoviec, kde sme prenocovali a na druhý deň nás i s dôstojníkmi vo veľkom počte previezli nákladnými autami cez Kopráš a Lubeník do sústredeného povstaleckého deja v obci Hiadeľ pri Banskej Bystrici. Tu bolo veľké zoskupenie partizánskych oddielov a skupín, kde nás roztriedili do menších celkov podľa druhov zbraní a schopností. Ja som bol v skupine, kde bol veliteľom sovietsky dôstojník Ivan Titovskij. On sa postaral o náš výstroj a výzbroj, stravovanie, poriadok, prísnu partizánsku disciplínu a odpočinok.
Hlavným náčelníkom všetkých partizánskych oddielov bol hrdinský kapitán Jegorov. Týždeň sme boli precvičovaní a inštruovaní na bojové zbrane, muníciu, diverznú činnosť a prácu s výbušninami a na partizánsky režim života. Po skončení výcviku nás prepravili na Staré Hory do osady Richtárová, kde našu skupinu ešte dôslednejšie pripravili na diverznú činnosť. Tu sme sa už dostávali aj do priamych bojov s nemeckými vojskami, do ktorých nás nasadzovali naši velitelia podľa situácie. Najtuhšie a najväčšie boje sme zviedli pri obci Nemecká, kde padlo 30 našich bojovníkov. Ďalší ťažký boj sme zviedli pri obci Horná Lehota, kde naše postavenia Nemci bombardovali lietadlami, takže i tu sme utrpeli značné straty. Môžem však povedať, že ani guľky z našich automatov sa nevyhýbali nemeckým okupantom.
Nemci postupne obsadzovali stále väčšie priestory povstaleckého územia, pričom operovali s ťažkou vojenskou technikou na čele s tankami. Takej presile sa nedalo odolať. Dostali sme príkaz z doterajšieho postavenia v Hornej Lehote ustúpiť a cez obec Motyčky sme po viacerých dňoch prešli cez lesy na Prašivú v časti Nízkych Tatier. Sem sa Nemci na nás neodvážili.
Naša bojová činnosť však neochabla. Boli sme dobre informovaní občanmi podhorských dedín o postaveniach a pohybe Nemcov, takže sme im často narobili veľké škody na životoch a ešte väčšie materiálne škody diverznými prepadmi. Od začiatku novembra sa počasie prudko zhoršovalo. Hoci nám dobrí ľudia z najbližších dedín vďačne pomáhali najmä potravinami, šatstvom a obuvou, ťažko sme tieto časy prežívali. Z toho dôvodu nám veliteľ dal súhlas, že kto pozná lesy a má nádej dostať sa k svojim domov, nech mu Boh pomáha! I my, malá skupina rodákov sme si trúfli. So slzami sme sa rozlúčili s bojovými kamarátmi a zaželali si šťastné stretnutie po vojne. Prepadla nás túžba po domove a dobrá myšlienka: veď Rejdovské vrchy nie sú až tak ďaleko a odtiaľ cez Kobeliarovo trafíme do Polomy aj bez okuliarov. A chvalabohu podarilo sa to 26. novembra 1944 a my sme sa šťastne dostali domov.

Bartolomej Spišiak