Rožňava (255)
V. ročník Medzinárodného festivalu alternatívnych divadiel TEMPUS ART od 16. septembra v Rožňave
Napísal(a) MG od
V týchto dňoch sa objavujú najmä v okresnom meste Rožňava rôzne informačné plagáty, ktoré jeho obyvateľom i jeho návštevníkom pripomínajú rôzne podujatia. Medzi takými je aj plagát Mestského divadla ACTORES Rožňava, ktoré v spolupráci s Mestom Rožňava pozývajú na V. ročník Medzinárodného festivalu alternatívnych divadiel TEMPUS ART, ktorý sa uskutoční v termíne 16. – 19. septembra 2021 v Rožňave. Podľa toho zisťujeme, že Festival sa vracia do Rožňavy po dlhej 8 ročnej odmlke. Vďaka hlavným partnerom – z verejných zdrojov podporil FOND NA PODPORU UMENIA a MESTO ROŽŇAVA – mesto opäť ožije divadelným sviatkom. Festival tentoraz privíta divadlá zo Slovenska, Maďarska, Poľska, Českej republiky a Francúzska. Zaslúži si tiež pripomenúť, že Festival sa koná pod záštitou primátora mesta Rožňava Michala Domika.
Príspevok k dejinám kúpeľov v Rožňave (6 - Koniec)
Napísal(a) M a O Rozložníkovci
Osobnosti spojené s osudom kúpeľov
Kúpele boli, až do roku 1890, majetkom rožňavského biskupstva. Najznámejším nájomcom tej doby bol Jozef Imrich Markó, ktorý ich neskôr so spoločníkmi aj kúpil. Medzi negatívne problémy kúpeľov patril nedostatok kúpeľných lekárov, ktorých občas nahrádzali aj poslucháči vyšších ročníkov štúdia medicíny. Od roku 1893 bol kúpeľným lekárom Miklós Meskó – lekár v Dobšinej, neskôr miestny praktický lekár Henrik Gutlohn a Dezső Pósch – dôstojný mestský lekár. Kúpele na jar roku 1898 prešli do vlastníctva Ede Altstocka z Dobšinej, ktorý na ďalšie obdobie zveril vedenie lekárskej dvojici Gutlohn – Pósch. Starostlivosťou o kúpele bol od júna 1899 poverený dopisovateľ rožňavských mestských novín Miklós Markó. Sekundárny lekár budapeštianskej nemocnice Szent Rokus Ármin Altstock bol najprv riaditeľom a od roku 1902 hlavným kúpeľným lekárom.
Príspevok k dejinám kúpeľov v Rožňave (5)
Napísal(a) M a O Rozložníkovci
Na jeseň roku 1904 došlo v histórii kúpeľov k závažnej zmene: pre zanedbávanie starostlivosti o chod kúpeľov a dlžoby spôsobené majiteľom kúpeľov Jánom Bokorom, Rožňavská sporiteľňa a záložňa zabavila celú kúpeľnú osadu a vyhlásila nútenú správu. Správcovstvom zabaveného majetku bol poverený doterajší riaditeľ kúpeľov Ladislav Feymann, hlavným kúpeľným lekárom naďalej ostal Hajcsi a správou kúpeľov bol poverený Gyula Branszky a o mesiac neskôr Aladár Alitisz. Ešte toho istého roku bol ustanovený nový hostinský, ktorým sa stal András Schitter, s jeho menom boli však spojené viaceré nepríjemné incidenty. Návštevníkov v tejto situácii pribúdalo, hosťovské izby boli zväčša obsadené aj mimo hlavnej sezóny, pričom ich rady rozširovali skupinky miestnych obyvateľov, ktorých záujem predovšetkým vyvolala existencia tenisového ihriska a kolkárne. K rozvoju aktivít prispelo skvalitňovaním prostredia aj vedenie kúpeľov.
Príspevok k dejinám kúpeľov v Rožňave (4)
Napísal(a) M. a O. Rozložníkovci
I keď boli úspešne vyriešené viaceré problémy, ostala doteraz jedna naliehavá, nevyriešená skutočnosť. Išlo o opravu prístupovej cesty z mesta do kúpeľov a ďalej do obce Čučma. Napriek tomu, že na naliehanie starostu mesta v roku 1892 ju dočasne opravili, bola v nevyhovujúcom stave. Problém sa markantne prejavil v roku 1895, keď sa v kúpeľoch konalo valné zhromaždenie členov spolku lekárov a lekárnikov, na ktorom bola otázka nevyhovujúceho stavu cesty na dennom poriadku. K náprave došlo nakoniec až po rozhodnutí vo veci opráv cesty, ktoré bolo vydané na základe jednania na zasadaní podžupanov, konanom v júli 1898.
V marci roku 1899 sa vedenie kúpeľov obrátilo na predstaviteľov mesta so žiadosťou o povolenie vybudovať chodník pre peších z mesta do kúpeľov. Plánovaný chodník, o dĺžke 358 ől (asi 680 m), by začínal pri dome mestského lesného dozorcu, pokračoval vedľa potoka Drázus cez les nad tzv. záhradou Szerecs až ku parným kúpeľom. Po uplynutí istého času však celá záležitosť pomaly upadala do pozadia.
Príspevok k dejinám kúpeľov v Rožňave (3)
Napísal(a) Ing. M.Rozložník a RNDr. O. Rozložník
Napriek sľubnému rozvoju kúpeľných aktivít, sa na jar roku 1889 objavila správa o ich odkúpení. Záujem prejavila rožňavská sporiteľňa. Miestna tlač uverejnila rôzne názory, ktoré porovnávali podobné situácie v Starom a Dolnom Smokovci, či prípad kúpeľov Číž. Obyvateľstvo mesta a jeho predstavitelia by stabilnú situáciu kúpeľov tiež radi videli, a to tak, že by ich prebrala účastinárska spoločnosť. Rožňavské biskupstvo konečne získalo súhlas ministerstva k tomu, aby mohlo objekty podliehajúce pod právo regál (medzi nich patril aj liečebno-kúpeľný dom a k nemu prislúchajúce všetky vedľajšie budovy) predať verejnou dražbou (Rozsnyói Híradó 16. 9. 1889). Otázka osudu kúpeľov však znovu upadlo do pozadia, pretože župný biskup, ako vlastník, sa vzdal svojho úradu. Výbor práva regál, ktorý vznikol v septembri roku 1889 celý problém tiež pozastavil. Na dražbu, ktorá bola nakoniec vyhlásená, sa neprihlásil žiadny záujemca, podanú ponuku biskupstvo odmietlo, a tak sa situácia nezmenila. Na jeseň roku 1889 sa aj pod vplyvom týchto udalostí objavila zvesť, že v susedstve sa majú vybudovať nové konkurenčné kúpele.
Príspevok k dejinám kúpeľov v Rožňave (2)
Napísal(a) M. O. Rozložníkovci
Kvantitatívna chemická analýza minerálnej vody s obsahom železa pri Rožňave
od Alexander Kalecsinszky
(prezentovaná na odbornej schôdzi Maďarskej geologickej spoločnosti 7. februára 1883, uverejnená v časopise Földtani Közlöny,1883,04-06, na strane 255)
Severozápadne od mesta Rožňava (Komitát Gemer), vo vzdialenosti asi štvrť hodinovej chôdze, v doline Čučmy, sa nachádzajú „Bischov kúpele“, v ktorých voda známa obsahom železa, je odvádzaná do 16 kúpeľných vaní. Dosiaľ nie je známa jej chemická analýza. Jedna staršia analýza sa nachádza v balneologickej práci od Dr. Davida Wachtela „Maďarské kúpeľné lokality a minerálne pramene“, Odenburg 1859. Neďaleko od týchto kúpeľov sa nachádza letná víkendová chata pána Alberta Markóa, ďalší druhý železo obsahujúci prameň, ktorý bol touto rodinou taktiež využívaný na kúpeľ a je tiež v starších údajoch spomínaný.
Okresné mesto Rožňava je prirodzeným centrom východnej časti Gemera. Leží v neveľkej Rožňavskej kotline, na terasovom náplavovom kuželi rieky Slanej, obklopenej podcelkami Slovenského rudohoria zo severu a planinami Slovenského krasu z juhu a juhozápadu. Mesto sa prvý raz spomína ako osada Rosnoubana v liste z roku 1291, keď ju uhorský kráľ Ondrej III. daroval Ostrihomskému arcibiskupstvu. História mesta je od počiatku spojená s baníctvom. Jeho vývoj, rozmach či vrcholné obdobie, úpadok a zánik podstatne ovplyvnil život mesta.
Geologické a geomorfologické pomery mesta a jeho okolia podmienili, že okrem výskytu nálezísk viacerých druhov nerastných surovín, sa toto vyznačuje aj ďalšími prírodnými hodnotami, medzi inými aj prameňmi mineralizovaných vôd. Táto skutočnosť podmienila historicky aj vznik kúpeľov v miestnej časti mesta.
Prírodné minerálne vody majú viac ako 1g/l rozpustených látok a majú viac ako 1g/l voľného oxidu uhličitého. Minerálna voda je mineralizovaná podzemná voda originálnym pôvodom akumulovaná v prírodnom prostredí, vyvierajúca na zemský povrch z jednej alebo viacerých prirodzených alebo umelých výstupných ciest, ktorá sa odlišuje od inej podzemnej vody najmä svojím pôvodom, obsahom stopových prvkov a minimálnou teplotou vody v mieste výveru 20 °C.
Oslobodenie mesta Rožňava v roku 1945 zapísané v archíve
Napísal(a) PhDr. Mária Tureková
V druhej polovici januára 1945 celý jeden týždeň trvali boje sovietskych a rumunských vojsk na prístupových smeroch k Rožňave. Rožňava tvorila uzlový bod druhého pásma hitlerovskej obrany a mala chrániť prístupy smerom k strednému Slovensku. Veliteľ 40. armády generál F. F. Zmačenko preto naliehal na zvýšenie tempa útoku. Boli urobené opatrenia na sústredenie väčšiny vojsk 4. rumunskej armády k úderu na Rožňavu. Podľa rozkazu generála F. F. Zmačenka z 18. januára 1945 bol rumunský úder na Rožňavu podporovaný súčasne útokom 54. pevnostnej brigády generála Karnačeva, ktorého prápory dostali za úlohu prebiť sa horským masívom od Turne nad Bodvou, severovýchodne od Rožňavy po Uhornú. Vo večerných hodinách 22. januára 1945 zvierali už oslobodzujúce jednotky Nemcov v Rožňave zo všetkých strán. V nepretržitom nočnom boji s nepriateľskými jednotkami z 22. na 23. januára 1945 prenikali do Rožňavy od východu rumunské útvary 21. pešej divízie, z juhu útvary 18. a 16. divízie a z juhozápadu 11. pešej a 8. mechanizovanej jazdeckej divízie. Dopoludnia 23. januára 1945 bola Rožňava definitívne oslobodená.
Rožňavu daroval Ondrej III. ako kráľovský majetok ostrihomskému arcibiskupovi Ladomérovi v roku 1291. Mesto bolo pomenované podľa názvu bane Rosnoubana (Rozsnyóbánya, Rosenau). Prvé mestské výsady udelil mestu kráľ Ľudovít Veľký v roku 1382.
Činnosť mestskej správy zachytávali mestské protokoly od roku 1520 a od roku 1566 aj účtovné knihy. Svoju samosprávu vykonávala prostredníctvom svojich volených orgánov. Ako zemepanské mesto s rozvinutým baníctvom počas XIV. a XV. storočia získalo privilégiá a výsady, ktoré v Uhorsku užívali slobodné kráľovské banské mestá. Administratívnu a súdnu moc na území mesta vykonával richtár s prísažnými. Kolégium prísažných sa označovalo názvom rada. Mešťania si svojich predstavených volili každý rok na valnom zhromaždení, kedy sa schvaľoval aj mestský štatút. Od polovice XVI. storočia privilégiá mesta stratili postupne platnosť, neuznal ich ani arcibiskup, ani župa. V roku 1714 boli Karolom VI. potvrdené výsady mesta Rožňava, udelené Leopoldom I. v roku 1681.
Massriot vydal druhý singel a v ňom Stovky Kilometrov Ciest
Napísal(a) Betty Benőová
Skupina Massriot v týchto dňoch vydáva druhý singel z plánovaného albumu „Bude To Fajn“. Názov skladby je Stovky Kilometrov Ciest a vychádza spolu aj s videoklipom, s pomerne výrazným environmentálnym podtextom.
Ako uviedol Ján Borčík, bubeník skupiny Massriot: „Náš piaty štúdiový album nie je len o skladbách, ktoré sa budú alebo nebudú páčiť. Každá bude odkazom. Tak, ako singel Bude To Fajn, ktorý mal silné posolstvo, aj v skladbe Stovky Kilometrov Ciest prichádzame s odkazom, ktorý jasne vraví – chráňme si prírodu, starajme sa o ňu, je to obrovský dar.“
Vo videoklipe k najnovšiemu počinu sú použité unikátne dronové zábery populárnych, ale aj menej známych turistických destinácií. Kapela v najnovšom klipe použila aj autentické zábery z ciest svojich členov. Okrem Slovenska sa v ňom objavia aj zábery z iných krajín, ako napríklad Maďarsko, Kosovo alebo São Tomé and Príncipe.
Viac...
Ako to bolo, keď musel Okresný úrad z Rožňavy evakuovať do Dobšinej
Napísal(a) Ing. E. Jergová
V dôsledku udalostí na jeseň v roku 1938 musel Okresný úrad z Rožňavy evakuovať do Dobšinej. Skoro polovica okresu pripadla Maďarsku. Územie, ktoré zostalo na Slovensku, bolo premenované na okres Dobšiná.
Okresný úrad v Dobšinej dňa 15. marca 1939 podal hlásenie Prezídiu krajinského úradu v Bratislave, že „Okresný úrad je umiestnený v miestnostiach, ktoré pre tento cieľ prenajala obec Dobšiná. Toto umiestnenie úradu však je len dočasné, lebo definitívne bude okresný úrad na prvom poschodí obecného domu v Dobšinej.“
Koncom marca Obecné notárstvo v Dobšinej oznámilo okresnému úradu, že Mesto Dobšiná od pôvodného stanoviska ohľadom umiestnenia okresného úradu v budove tzv. „Coburgovskej“ odstúpilo a miestnosti potrebné pre okresný úrad určilo v mestskej radnici na poschodí, pozostávajúce z 9 miestností. Služobný byt pre okresného náčelníka bol v mestskej budove číslo 440, ktorý pozostával z 5 izieb a ostatných miestností, ktoré čakala ešte potrebná adaptácia.
Činnosť mestskej polície v meste Rožňava siaha až do dávnej minulosti. Už v roku 1723 sa stretávame prvýkrát s funkciou mestského kapitána, ktorého volili z troch kandidátov. Neskôr, v roku 1886, mestského policajného kapitána menoval hlavný župan. Policajný kapitán mal vlastný úrad a dozeral na čistotu ulíc a trhu, na denné a nočné stráže, vydával cestovné pasy, dobytčie pasy, zaistil trestancov, či pátral po ukradnutých veciach. Do roku 1900 verejný poriadok v meste udržiavala mestská polícia, ktorá pozostávala z dvoch policajtov a kapitána. O rok neskôr verejný poriadok udržiavalo maďarské žandárstvo za pomoci dvoch mestských policajtov.
Mestská rada Rožňavy v roku 1907 uzavrela s uhorskou vládou zmluvu o službách verejnej istoty. Tieto služby tvorilo desať mužov vtedajšieho četníctva. Mesto malo v tom období troch policajtov – četníkov, ktorí väčšinou zastávali práce vnútornej organizácie mesta, teda kancelárske a doručovacie služby. Za tieto služby četníctva mesto zo vzniknutých nákladov platilo 30% do pokladnice monarchie. Tento zmluvný pomer a poskytovanie služby verejnej istoty trval do obsadenia mesta československým vojskom.
Začiatky výstavby železničnej trate Turňa nad Bodvou – Rožňava
Napísal(a) Archív Rožňava
Obchodná a priemyselná komora v Banskej Bystrici spolu so sesterskou komorou v Košiciach uskutočnili dňa 6. januára 1948 manifestačnú schôdzu v zasadacej sieni Miestneho národného výboru v Rožňave. Predmetom tejto schôdze bola výstavba železničnej trate medzi Turňou nad Bodvou a Rožňavou. Uvedenej schôdze sa zúčastnili zainteresovaní politickí predstavitelia, zástupcovia priemyselných podnikov východného a južného Slovenska i zástupcovia dotknutých obcí. Mesto Rožňava zastupoval predseda Správnej komisie mesta p. Ján Miklošík.
Účastníci manifestačnej schôdze schválili a predostreli memorandum, v ktorom priblížili potreby výstavby železnice. Požiadavky tejto výstavby sa datujú od vzniku Československej republiky v rokoch 1918 – 1919, kedy východné Slovensko nemalo žiadne železničné spojenie s južným Slovenskom. Zo strategických dôvodov bola neskôr uprednostnená železničná trať Margecany – Červená Skala, výstavbou ktorej sa ale neprehĺbilo hospodárstvo medzi východom a juhom Slovenska, tak ako sa to očakávalo od výstavby trate Turňa nad Bodvou a Rožňava.
Rožňavské kúpele ležali v krásnom prostredí, vzdialenom 2 km severovýchodne od centra mesta, uprostred krásnych ihličnatých lesov a pod Skaliskom – Volovec. Zdobil ich park, umelé jazierko na člnkovanie a v údolí Čučmy tečúci potok Drázus plný pstruhov. Malebné prostredie okolitej prírody bolo v lete s rovnomernou priemernou teplotou 17 – 18 °C. Liečivé pramene mali blahodarné účinky na telo a bolo ich niekoľko, ako napr. „Amália forrás“, Bánya forrás, Antal kút, ako aj „Szép leány forrás“. Z prameňov „Antal kút“, „Amália forrás“ a „Bánya forrás“ vykonal rozbor v roku 1895 lekár budapeštianskeho chemického laboratória Mátray Gábor. V nich nachádzal, hlavne v prameni „Bánya forrás“, vysoký obsah síranu železitého. Tieto pramene s vysokým obsahom železa a ich liečivé účinky boli už oddávna známe blízkym i vzdialeným obyvateľom, ktorí si pravidelne každú nedeľu vychutnávali krásu prírody a ozdravné pôsobenie vody. Obsahovala aj mangán, kalcium, magnézium, chlór a iné minerálne látky. Bola odporúčaná na liečenie anémie, respiračných ťažkostí, pohybového aparátu, kardiovaskulárnych chorôb, ako aj liečenie ženských ochorení.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.