Keď som ešte v roku 2017 zachytil výzvu na ocenenie, ktorú uverejnili autori projektu Roma Spirit v médiách (projekt je zameraný na podporu aktívnej snahy všetkých, ktorí sa podieľajú na zlepšení situácie Rómov a na ocenenie aktivít organizácií a jednotlivcov, zameraných na podporu integrácie rómskej menšiny do spoločnosti a na zlepšenie jej životnej situácie), uvedomil som si, že ma oslovila a že budem na ňu reagovať a navrhnem na ocenenie troch bývalých rejdovských cigánskych muzikantov. Zároveň, ako som tieto riadky písal, ma napĺňal neuveriteľne dobrý a oslobudzujúci pocit – keď aj môj návrh neprejde, nič sa nedeje, ja ľuďom, ktorým osud Rómov nie je ľahostajný, tento príbeh rozpoviem. V rožňavskom archíve je uložený originál kroniky – pamätnej knihy – Obce Rejdová. Pracoval som 20 rokov ako riaditeľ a ako vedúci pracoviska Archív Rožňava. Rukou mi prešli rôzne archívne dokumenty, ale tento o troch zamrznutých muzikantoch, ktorý som objavil v rejdovskej pamätnej knihe si zaslúži, aby ľudia o ňom minimálne vedeli.
Mestský hostinec, národná kultúrna pamiatka, patrí medzi dominanty revúckeho námestia. O jeho potrebe pre mesto sa začalo uvažovať 7. septembra 1871 na zasadnutí mestského výboru, kde sa rozhodlo o nevyhnutnosti postaviť v Revúcej „kávéház“. Definitívne sa o jeho postavení rozhodlo až 2. marca 1875 na zasadnutí mestského výboru. Mešťanosta Ondrej Bartóffy oznámil, že v konkurze pre vyhotovenie plánov nového mestského hostinca vybrali dvoch, a to Adolfa Holescha a Antona Müllera. Neskôr sa rozhodlo, že sa bude stavať podľa plánov Adolfa Holescha. S jeho budovaním sa začalo v roku 1875. Postavili ho ako neoklasicistickú dvojpodlažnú budovu s obdĺžnikovým pôdorysom. Má atikovú nadstavbu s erbom Revúcej, ktorý mesto používalo od roku 1792 až do 50-tych rokov 20. storočia. Mestský hostinec sa vtedy stal po kostoloch treťou najväčšou stavbou v meste, keďže bol väčší ako mestský dom. Revúčania s budovaním hostinca mali veľké finančné problémy. Hoci mestský hostinec dali do užívania 13. januára 1877, práce na jeho dokončovaní, ale i opravovaní pokračovali ešte aj v roku 1880.
Oslobodenie mesta Rožňava v roku 1945 zapísané v archíve
Napísal(a) PhDr. Mária Tureková
V druhej polovici januára 1945 celý jeden týždeň trvali boje sovietskych a rumunských vojsk na prístupových smeroch k Rožňave. Rožňava tvorila uzlový bod druhého pásma hitlerovskej obrany a mala chrániť prístupy smerom k strednému Slovensku. Veliteľ 40. armády generál F. F. Zmačenko preto naliehal na zvýšenie tempa útoku. Boli urobené opatrenia na sústredenie väčšiny vojsk 4. rumunskej armády k úderu na Rožňavu. Podľa rozkazu generála F. F. Zmačenka z 18. januára 1945 bol rumunský úder na Rožňavu podporovaný súčasne útokom 54. pevnostnej brigády generála Karnačeva, ktorého prápory dostali za úlohu prebiť sa horským masívom od Turne nad Bodvou, severovýchodne od Rožňavy po Uhornú. Vo večerných hodinách 22. januára 1945 zvierali už oslobodzujúce jednotky Nemcov v Rožňave zo všetkých strán. V nepretržitom nočnom boji s nepriateľskými jednotkami z 22. na 23. januára 1945 prenikali do Rožňavy od východu rumunské útvary 21. pešej divízie, z juhu útvary 18. a 16. divízie a z juhozápadu 11. pešej a 8. mechanizovanej jazdeckej divízie. Dopoludnia 23. januára 1945 bola Rožňava definitívne oslobodená.
Géza Haynik: Denník vojnového zajatca 1916 – 1917
Napísal(a) Éva Kerényi
Rimavská Sobota, 26. 03. 2021 – Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote získalo v roku 2020 dotáciu z Fondu na podporu kultúry národnostných menšín na vydanie unikátneho vojenského denníka vojnového zajatca z Rimavskej Soboty v Rusku, publicistu Gézu Haynika. Zostavovateľkou je historička Éva Kerényi.
Zámerom projektu bolo vydanie autentického archívneho prameňa k dejinám 1. svetovej vojny v dvojjazyčnom slovensko-maďarskom vydaní so zreteľom na originálny text písaný v maďarčine.
Denník vojaka zo zajateckého tábora v Rusku je autentickým dokladom života vojaka – dôstojníka z Rimavskej Soboty na východnom fronte v posledných rokoch vojny 1916 – 1917. Poskytuje pohľad na každodenný život vojaka rakúsko-uhorskej armády v zajateckom tábore v Nižnom Novgorode "zvnútra". Autorom záznamov je žurnalista miestnych novín Gömör-Kishont a niekdajší pracovník Gemerského múzea, Géza Haynik, ktorý svoje myšlienky zaznamenal ceruzkou v troch zošitoch. Cenné spomienky autor dopĺňa aj dobovými zábermi, fotografiami z východného frontu i s opisom, ktoré sú takisto z pozostalosti vojaka. Jeho poznámky zo zajateckého tábora si zaslúžia osobitnú pozornosť.
Nemocnice Svet zdravia volajú seniorov na očkovanie: Pre ľudí 70+ majú aktuálne mnoho voľných termínov
Napísal(a) J. Fedáková
Nemocnice Svet zdravia očkujú iba vakcínou Comirnaty od konzorcia Pfizer/BioNtech a aktuálne je prostredníctvom národnej online čakárne otvorené prihlasovanie pre osoby staršie ako 70 rokov (platí aj pre osoby zo zoznamu špeciálnych skupín). Tieto skupiny sa môžu do čakárne zaregistrovať na národnom webe https://vakcinacia.nczisk.sk/registracia. Vzhľadom na nízky počet prihlásených záujemcov dostanú zaregistrované osoby termín vo veľmi blízkom čase.
Aktuálne majú množstvo voľných termínov pre osoby 70+ nemocnice siete Svet zdravia v Trebišove, Svidníku, Spišskej Novej Vsi, Vranove nad Topľou, Žiari nad Hronom, Rožňave, Michalovciach, Partizánskom, Humennom a v Železničnej nemocnici Košice.
V poliklinikách pre osoby 70+ vakcína Moderna
Všetci vieme, že uplynulých 30 rokov v novom spoločenskom systéme každá nová vláda a ministri práce a sociálnych vecí na začiatku vládnutia vo svojich vyhláseniach ubezpečujú nás dôchodcov, že budú zvyšovať našu životnú úroveň. Taktiež vieme, že sľuby a predsavzatia sa neplnia. Dokonca v dôchodkovom systéme likvidujú i dobré zákonné opatrenia predchádzajúcich vlád.
Skoro 15 rokov sa výška starobných dôchodkov určovala podľa socialistických zákonných noriem. Dôchodkový systém bol vysoko solidárny. Z rôznych dôvodov tu nebola snaha vypracovať nový dôchodkový systém, ktorý by zodpovedal novým politickým i ekonomickým zmenám života i dôchodcov. O tom svedčia i niektoré skutočnosti.
V prvých rokoch reálna hodnota starobných dôchodkov bola nižšia o 30% ako v roku 1989. V roku 2004 ešte o 20% a dokonca ešte o 10 rokov neskoršie v roku 2014 bola reálna hodnota starobných dôchodkov nižšia o 1% ako v roku 1989.
V našom archíve sa uchovávajú dokumenty staré 129 rokov, ktoré zaznamenali vznik a počiatky existencie štítnického spevokolu. Jedným z nich je zápisničná kniha obsahujúca informácie o založení spevokolu, jeho stanovy, zápisnice, pozvánky na tanečné zábavy, koncerty organizované štítnickým spevokolom, menný zoznam členov spevokolu, atď...
Ako vznikol spevokol?
Dňa 25. septembra 1892 Csipkay János, evanjelický učiteľ a Krausz János, učiteľ, zaslali 12 mužom pozvánku na stretnutie, naplánované v dome Csipkay Jánosa, o piatej hodine daného dňa z príležitosti založenia spevokolu.
Pozvanie s účasťou prijalo 10 mužov. Založenie spevokolu bolo jednohlasne schválené, a tak id. Nagy Lajos, Schvirján Pál, Porubszky Károly, Krausz János a Csipkay János boli vyzvaní na vyhotovenie stanov.
Príspevok Šesťdesiat rokov Prečerpávacej vodnej elektrárne Dobšiná najviac zaujal návštevníkov stránky
Napísal(a) MG od
Za roky, počas ktorých existuje webová stránka Maj Gemer, niektoré príspevky, väčšinou od mojich spolupracovníkov, si získali pomerne slušnú obľubu dodnes. Vyplýva to nielen zo zaujímavosti, na ktorej si autor dal predovšetkým záležať, ale aj od jeho spracovania. Možno budete prekvapení, ale k dnešnému dňu (18.3.2021) najobľúbenejším príspevkom sa stal článok: Šesťdesiat rokov Prečerpávacej vodnej elektrárne Dobšiná. Čitatelia klikli naň 28 090 krát a prvýkrát bol uverejnený na stránke 5. decembra 2013. Jeho autorom bol náš známy autor RNDr. Ondrej Rozložník, ktorý sa dlhé roky venuje najmä geológii a baníctvu v Dobšinej a na okolí. Tento zaujímavý článok nevyniká ani tak svojou veľkosťou, ako skôr hutnosťou a fotografickými doplnkami, ktoré zvýrazňujú najmä myšlienkou vybudovať takýto druh elektrárne, ako prvej na Slovensku na okraji Slovenského raja. Boli to hlavne mimoriadne priaznivé podmienky spočívajúce vo využití 269 m (udáva sa i 277 m) výškového rozdielu medzi Hnileckou a Dobšinskou dolinou. Prevádzka elektrárne je vybudovaná tak, že môže prečerpávať vodu z nádrže pri elektrárni vo Vlčej doline späť do priehrady Palcmanská Maša.
Rožňavu daroval Ondrej III. ako kráľovský majetok ostrihomskému arcibiskupovi Ladomérovi v roku 1291. Mesto bolo pomenované podľa názvu bane Rosnoubana (Rozsnyóbánya, Rosenau). Prvé mestské výsady udelil mestu kráľ Ľudovít Veľký v roku 1382.
Činnosť mestskej správy zachytávali mestské protokoly od roku 1520 a od roku 1566 aj účtovné knihy. Svoju samosprávu vykonávala prostredníctvom svojich volených orgánov. Ako zemepanské mesto s rozvinutým baníctvom počas XIV. a XV. storočia získalo privilégiá a výsady, ktoré v Uhorsku užívali slobodné kráľovské banské mestá. Administratívnu a súdnu moc na území mesta vykonával richtár s prísažnými. Kolégium prísažných sa označovalo názvom rada. Mešťania si svojich predstavených volili každý rok na valnom zhromaždení, kedy sa schvaľoval aj mestský štatút. Od polovice XVI. storočia privilégiá mesta stratili postupne platnosť, neuznal ich ani arcibiskup, ani župa. V roku 1714 boli Karolom VI. potvrdené výsady mesta Rožňava, udelené Leopoldom I. v roku 1681.
Pripomíname si narodeniny nášho národovca Pavla Emanuela Dobšinského aj pripojeným videom
Napísal(a) MM
Evanjelický kňaz, folklorista, zberateľ a vydavateľ ľudovej slovesnosti, prekladateľ, publicista, redaktor, kritik, básnik, literárny historik Pavol Emanuel Dobšinský sa narodil 16. marca 1828 v Slavošovciach. Umrel 22.10.1885 v Drienčanoch. Vzdelanie získal na gymnáziu v Rožňave, v Miškovci a na evanjelickom lýceu v Levoči. V roku 1850 zložil kňazskú skúšku. V rokoch 1848/49 sa pridal k revolučnej armáde a neskôr sa stal vojakom cisárskeho vojska. V roku 1850-52 pôsobil v Levoči ako asistent u evanjelického farára a etnografa, kde sa začal venovať zbieraniu a vydávaniu slovenskej ľudovej slovesnosti. Od roku 1852 pracoval ako pomocný redaktor v časopise Slovenské pohľady, v rokoch 1855-58 pôsobil ako evanjelický farár v Rožňavskom Bystrom, v rokoch 1858-61 ako profesor slovenského jazyka a literatúry v Banskej Štiavnici, napokon sa od roku 1861 usadil v Drienčanoch. Vydával rukopisný časopis Holubica, vydával časopis Sokol. Ako editor sa zaslúžil o vydanie literárnych prác Jána Čajaka, Jána Bottu, či Ľudovíta Kubániho.
Viac...
Zo záznamov z cirkevných zápisníc (Protocolon Rimanovianum) vieme, že Revúca mala už pred rokom 1596 richtára a radu. Chod Revúcej ovplyvnil Tomáš Séči, pán hradu Muráň, keď jej v roku 1612 udelil povolenie na slobodný predaj piva a vína. O štyri roky neskôr potvrdil staré výsady jeho syn Juraj, ktorý dal Revúcej ďalšiu výsadu – právo jarmokov. V tejto listine sa Revúca po prvýkrát uvádza ako mesto. V 16. a 17. storočí sa Revúca rozvíjala hlavne zásluhou železiarstva a remesiel. V roku 1871 sa Revúca stala mestom so zriadeným magistrátom. Mestská správa sa riadila zákonným článkom č. XXII z roku 1886. Mesto malo vybudovanú administratívu na úrovni okresu a mešťanosta bol podriadený priamo hlavnému županovi. Od 1. januára 1920 mesto zmenilo svoj názov z Veľkej Revúcej na Revúcu. Zákonom č. 210 z 22. marca 1920 boli mestá so zriadeným magistrátom vyhlásené za veľké obce.
Historické názvy mesta: Rowche, Rewcze, Welka-Rewucza, Nagyrőcze.
Prvá písomná zmienka z roku 1243 dokazuje existenciu hradu Jelšavy. Jelšava zastávala významné miesto na Gemeri. Bola strediskom gemerského baníctva aj centrom správy panstva. Mestské výsady získala v prvej polovici 14. storočia. Obyvatelia mesta pracovali v baniach, hutách a hámroch. Jelšavská mestská kniha z rokov 1566 – 1710 je písaná prevažne v slovenskom jazyku, len s niekoľkými latinskými, nemeckými a maďarskými zápismi. Mestskú správu tvorila šesťčlenná mestská rada na čele s richtárom. V roku 1648 popri richtárovi sa ustanovila funkcia staršieho richtára alebo podrichtára a popri šesťčlennej mestskej rade sa vytvoril samosprávny orgán – rada starších. V 18. a 19. storočí správu mestečka viedol richtár a 12 prísažných. Zákonom č. 210 z 22. marca 1920 boli mestá so zriadeným magistrátom vyhlásené za veľké obce.
Historické názvy mesta: Illswa, Elswa, Josuach, Jelssawa.
Ostatných desať rokov v súťažiach ObFZ Rožňava v kategórii dospelých
Napísal(a) Ing. Š. Tomášik
Zásadnou zmenou vo futbalových súťažiach riadených ObFZ Rožňava bol rok 2011, kedy došlo k väčším pohybom medzi účastníkmi jednotlivých súťaží v kategórii dospelých. Príčinou bola reorganizácia súťaží VsFZ, keď vzniklo päť piatych líg. Do V. ligy Košicko – Gemerskej skupiny postúpili okrem víťaza (Lipovník) aj Dobšiná a Gemerská Poloma. Tým sa uvoľnilo viac miest pre postup z 2. triedy aj z iného ako prvého miesta. Napokon priamo postúpili do 1. triedy prvé štyri mužstvá a hral sa aj barážový zápas Hrhov – Plešivec, víťazom bol Hrhov.
Náš spolupracovník Ing. Štefan Tomášik vo svojom príspevku opisuje obdobie od roku 2011 po súčasnosť v súťažiach riadených ObFZ Rožňava. Článok obsahuje viaceré fotografie futbalových klubov, prehľad víťazov v jednotlivých súťažiach, prehľad najlepších strelcov v jednotlivých súťažiach, prehľad odhlásenia FK, prehľad nových FK, prehľad fúzií a aj vylúčenie FK zo súťaže.
Fotografie niektorých futbalových klubov:
Prvú písomnú zmienku o Dobšinej nájdeme v darovacej listine kráľa Bela IV. z roku 1243, v ktorej daroval časť územia Gemera Filipovi a Ditrichovi, synom Mateja, ktorý bol zakladateľom rodu Bebekovcov. Územie Dobšinej pripadlo do majetku štítnickej vetvy Bebekovcov a pod právomoc štítnického hradu. Už v roku 1327 uhorský kráľ povolil zemepánom a majiteľom banských polí kutaciu a banskú činnosť. Vďaka prosperujúcemu baníctvu sa osada postupne vyvinula na mesto. Po schválení Maximiliánovho banského poriadku v roku 1723 bolo mesto oslobodené od zemepanského poplatku z baníctva a fakticky užívalo práva slobodného kráľovského mesta. V roku 1756 potvrdila Mária Terézia Dobšinej právo na 4 výročné trhy. Až v 18. storočí sa Dobšiná vyvinula na úplne slobodné banské mesto. Historické názvy mesta: Dobschina, Topschau, Dobschau, Dobsina.
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-