Družstevná myšlienka na hornom Gemeri - „Welko Slabossovská Sedlácká Cecha“
Napísal(a) Milan Sajenko
Ani súčasnosť nemôže obísť družstevnú minulosť na Slovensku, pre jej vzácnosti a hodnoty. Družstevníctvo na Slovensku predovšetkým rástlo z ľudu a jemu bolo určené. Aj dnes sú ešte nedocenené poznatky Fedora Houdeka, ktorý odkryl veľké družstevné skutočnosti prostredníctvom svojho diela „Storočnica slovenského družstevníctva“ (Bratislava 1947). Všeobecne sa vie, že prvou organizáciou družstevného typu na Slovensku bol Svojpomocný Hospodársky, čili Gazdovský ústav, založený učiteľom Samuelom Jurkovičom v Sobotišti vo februári 1845. Menej známe sú však rôzne hospodárske združenia a Jednou takouto vzácnosťou bolo svojpomocné združenie – sedliacky cech – Veľko Slavošovská Sedliacka Cecha s pôvodným názvom „Welko Slabossowská Sedlácká Cecha“ z roku 1842. Táto jednoduchá forma družstva trvala zhruba 107 rokov. Slovo „cech“ nebolo na Slovensku neznáme, vyskytuje sa tu v 16.-19. storočí tak u remeselníkov, ako aj u ďalších povolaní. Ich príslušníci sa združovali do korporácií, z ktorých sa vyvinuli ďalšie nové formy budúceho družstevníctva. Rozmach tohto družstevníctva bol zaznamenaný aj v Gemeri, z mnohých publikácií vydávaných v prítomnosti obecnými úradmi možno usúdiť, že podobné formy tu boli časté, ako o tom svedčí aj vznik a založenie tohto spolku v Slavošovciach. Jeho pôvod treba hľadať v hospodárskej svojpomoci, v poisťovaní hospodárskych zvierat, v sporení, no hlavne v dobročinnosti. Táto forma sedliackeho cechu mala dobrovoľné členstvo, ničím neobmedzované, nebola na nikom závislá, svojich funkcionárov si volila na každoročných zhromaždeniach. Najvyšším orgánom pre ňu bolo zhromaždenie veľkej „poctivej cechy“. Zvolení následne boli zodpovední len „poctivej ceche“, t. j. valnému zhromaždeniu všetkých „údov“.
Pri storočnici združenia v roku 1942 ešte existovali písomnosti o jeho činnosti, ktoré sa v ďalších rokoch celkom, alebo dočasne stratili. „Szedlácki cešní Protokol“ sa ešte v 70. rokoch nachádzal u amatérskeho kronikára K. Huťana, odkiaľ jeho stopy viedli na bývalý MNV v Slavošovciach, kde sa stratili. Ale veľa pozornosti sa združeniu dostalo na stránkach Družstevného obzoru, kde na jeho činnosť upozornil Ján Pätoprstý, niekdajší riaditeľ Čsl. poisťovne v Bratislave (menovaný o. i. organizoval spolky a družstvá poisťujúce dobytok). O znení protokolu existuje spracovaný opis v Družstevnom obzore (s. 188-222), podpísaný skratkou M.J.M.
Vďaka aj dnes patrí vtedajším priekopníkom - slavošovským družstevníkom, že vo vzornom poriadku zachovali všetky písomné pamiatky na svoju „Sedláckú Cechu“, a to „Szedlácki cešní Protokol“, obsahujúci stanovy, menoslov členov a ich úpisy podielov, poznatky o členoch, ďalej zápisnice o poistných prípadoch, zápisnice o „Computoch alebo Rachunkoch“, t. j. o každoročných valných zhromaždeniach do r. 1942, pripomienka k 100. výročia trvania Cechy, menoslov členov v prvom roku 20. storočia a ešte upravené stanovy z novej doby.
Všetky spomenuté historické doklady boli obsiahnuté v jednej knihe, písané rukou, ktorú vyplňovali tri generácie družstevníkov v Slavošovciach až do roku 1942. Zmieňuje sa o nich aj publikácia vydaná k 680. výročiu obce v roku 1998 „Slavošovce, kapitoly z histórie“ od kronikára obce Dr. M. Sajenka. Tak ako Velko Slavošovskej Sedláckej Ceche venovali pozornosť vtedajší družstevníci, nemôžme túto skutočnosť obísť ani dnes, v 3. tisícročí.
Titulný list Protokolu (zápisnice) mal takéto záhlavie: „Roku 1842 ho dne 1. Marca. Welko Slabossowská Sedlácká Cecha urídila se Za Richtárstwy Baláš Mártona v geho Bratoch y Pri zhromaždeni Obecnich Lidi - D Tesslir János Valentini, N Michalík Mátjas, S Benedikty János, Tesslir András a jini. Uraden čas Zrizení sprawcowe Liptatsik Matjás, Bodnárik András u Šestako.“ V úvode stanov, nadpísaných „Společnost, Verejnost a aneb tak rečeno Lidské tovarišství“ je uvedené, že „nic užitečnejšího, ale i nic najpotrebnejšího se ve světě nenaléza“.
Pozoruhodná bola ďalšia časť, z ktorej sa možno dozvedieť nasledovné: „Však ale jestli z takovéhoto prospešného Společného a verejného Tovarišství i jistotne kto chce tohto užitku a tohto prospešného cíle účasten býti, ten ovšem na nasledujíci pravidlá pilný musí dáti pozor.“ Prvá časť bola mravného obsahu, zdôrazňujúca vernosť, skromnosť a bratskú lásku, jednomyseľnosť a rovnoprávnosť, vyvarovanie sa nevery, vysokého myslenia o sebe, roztržitosti, nenávisti, závisti. Pozoruhodné sú ďalšie myšlienky, ktoré sú aktuálne aj pre dnešok: „Aby takto co se do společnosti vkládá, vždy více a více rozmnoženo a roztaženo býti mohlo. ... Každý jeden úd spolku tohto je povinen jest za obecné dobré se staraty a na tom pracovaty, aby kasa se rozmnožovala.“
Sedlácká Cecha ako ľudový výtvor sa riadila zhromaždením celej „poctivej cechy“, neriadila sa princípom rentability, čo je vedúcou zásadou u obchodných spoločností. Členstvo v nej bolo dobrovoľné, každý člen musel ako podiel zaplatiť jeden rýnsky zlatý v šajnoch. Kto by nebol zaplatil, v zmysle „platnej regule“ mohol ich mať u seba, ale každoročne musel platiť „interes“, úroky 2 groše v šajnoch. Zakladatelia platili za podiel 1 R zlatý a prisťahovalci z druhých dedín už 3 R zlaté. Z času na čas členovia mali povinnosť vkladať do cechy aj naturálie. „R. 1871 urídilo se, že každí cešní úd má dva župi slami žitné správcom oddat, která slama jak se predá, tie peniaze ku zviš vyloženému kapitálu má se priložit“. V roku 1872 zase „se urídilo, aby každý úd odovzdal po jedné vjázanke kesky“. Keď sa kapitál v ceche nazbieral, členovia si ho delili medzi sebou. Napíklad v roku 1878 len „prima Interesu prišli pod delbu“, v roku 1895 „manencia z r. 1894 bola 1393 f. 92 krajc., z toho sa delilo 90-tom po f. 15, prišla suma 1200“. Cecha zakazovala najímať robotníkov z cudzej dediny. Kto by to nerešpektoval, pokutovaný bol na 2 groše do spoločnej kasy.
Z poistných prípadov zaznamenané sú rozličné údaje. Pre zaujímavosť uvádzam: „ štyri roční býk na zhynutí mozku, zlámanie nohy vola, vul na zhynutí plic, býk bul prebití, zabila se jalovica, vul, krava“ a podobne. Stanovy o tom hovorili: „Jestli statek jakovikoli sem patrící ukradený aneb od zvera zežraný byl, tak žeby docela v niveč obrácený byl, tá škoda má se skrz společnost vynahraditi, tak aby kapital ujmu necítil, nýbrž bude-li možné jen z interesu, pakliby na tolik interes neobsahoval, povinný bude sám gazda toho statku neco potrpeti.“
Ako sa konalo takéto poistenie, vlastne ako sa vyplácalo, dokazuje záznam zo zápisnice na jednom mieste z roku 1842: „Dne 24. marca zabil se Petrovic Jano i Andro čtyri ročný býk na zhynutí mozku, limitoval se na Rs 80, to jest osemdesát zlatých šajnových, mal Funty 284 vážil se po 4 groše Funt, z toho se ztiahlo po grošu a zlatjeho podle uridení R 4 a ješte co se zvýšilo okrem kelčíku podle Limitacii Rf 2 a Groše 14 a tak v sume prijmulo se do cechy Rf 6, to jest 6 zlatých šajnových i groše 14“. Z uvedených prípadov vidieť aj po tejto stránke blahodárne pôsobenie cechy, zápisnice vykazujú časté prípady odškodnenia postihnutých členov. Cecha dokladovala aj odmeňovanie členov a správcov za dobré hospodárenie, tak ako vidieť zo zápisnice z roku 1842: „Jak se zhromaždila a znesla Poctivá cecha a ohlédli sme se, že nebyli doložený správcove, které tento zvyš napsaný kapitál Rf 87 groše 12 kr prijali z r. 1842 a tu se dokladá, že byl oddaný Balco Palovi a Vozárik Jánosovi ku jejich statečnému spravovaní, kterí tento kapitál v roku 1843 v rukách mali a s ním gazdovali a pri tomto jich statočnom gazdovaní zveličili nám tento kapitál, takže nimi náleží kapitál Rf 111 zlatých šajnových. Tento kapitál s porozumením celé poctivé cechy oddaný byl Baláž Martonovi i Petrovič Andrášovi ku jejich statečnému šafování.“
Nové stanovy Cechy boli v priebehu jej trvania upravené a prispôsobené novej dobe. Napríklad v Stanovách už z 20. storočia (obsahovali 9 článkov) sa uvádza účel Cechy ako dobrovoľné svojpomocné zduženie majiteľov dobytka občanov slavošovských. V praxi to znamenalo ochranu jednotlivca, aby tento nemusel v prípade uhynutia jeho dobytka znášať straty sám. Všetky úhrady preberala na seba Cecha, t. j. všetci členovia Cechy. V prípade úmrtia člena Cechy, všetky jeho práva a povinnosti prebral na seba zákonitý dedič, po oznámení tejto skutočnosti valnému zhromaždeniu. Zo stanov sme sa mohli dočítať aj nasledovné: „Valné zhromaždenie každoročne môže robiť opravy a doplnky stanov, a to preto, ak to okolnosti vyžadujú. Každá zmena, prípadne doplnok musí byť pojatý do zápisnice.“
Z uvedeného výkladu stanov a ďalších písomností možno vidieť akou dlhou cestou prešla od svojho vzniku „Welko Slavošovská Sedlácká Cecha“ až do roku 1942, keď tu už boli jej nové formy, prispôsobené dobe, ale aj vojnovým pomerom. Po roku 1945 Cecha svoj význam a opodstatnenie stratila a bola spolu s mnohými ďalšímí spolkami a združeniami rozpustená. Mnohé jej ustanovenia, články stanov sú dôkazom zodpovedného prístupu tých, ktorí boli pri jej začiatkoch. Jej význam bol nielen hospodársky a sociálny, ale tým, že zabezpečovala spoločensko-hospodársku rovnosť medzi členmi, podporovala cit pre vzájomnú pomoc a spoluprácu občanov, zdôrazňovala priateľské a slušné správanie, požadovala dôstojné vystupovanie na verejnosti – tým všetkým zohrala aj významnú spoločensko-etickú úlohu. Tak ako tomu bolo v Slavošovciach, možno to bolo aj v ďalších obciach na Gemeri.
PaedDr. Milan SAJENKO
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-