nadväzovala na tradície dovtedajších stredných škôl - predstavovala sa svojimi kultúrnymi aktivitami, ako boli divadelné predstavenia, literárne večery pre tisovské publikum, na gymnáziu účasťou v samovzdelávajúcom krúžku Jana Bottu. Objavovali sa talentovaní študenti (spomeňme básnika Ctibora  Štítnického, ktorý prišiel z Rožňavy, povstaleckého básnika Jána Brocku, ktorý taktiež prišiel z rožňavského gymnázia, esejistu a básnika Milana  Krausa, spisovateľa, publicistu, literárneho kritika Vladimíra Mináča, ktorí obaja prišli z rimavskosobotského gymnázia a aj iných. Do tejto generačnej skupiny patrila i Mária Beláková. Vyššie spomínaní študenti sa neskôr pokúsili svoju tvorbu publikovať časopisecky, ale vznikla i  myšlienka po vzore iných stredných škôl sústrediť literárne práce do almanachu, čo sa im s väčšími či menšími peripetiami i podarilo. Tak vznikol almanach „Kniha priateľov“, ktorý mal rozsah okolo 100 strán a vytlačený bol v roku 1942. Hlavnú organizačnú prácu s vydaním zabezpečili Milan Kraus a Ctibor Štítnický. Vyšli tu práce literárne v próze i v poézii rôzneho žánru. Opäť spomeňme mená Ctibora Štítnického, Milana Krausa, Jána Brocku, Andreja Bystrana (vlastným menom Július Farkaš), Ľubomíra Čunderlíka, Zola Kasáča, Pavla Chlebuša a iných. Bola tu vytlačená i báseň v dvoch strofách od Márie Belákovej. Súčasne tu bol vytlačený krátky emotívny článok v próze venovaný Márii Belákovej, ktorá sa tohto vydania nedožila - zomrela pred maturitou r. 1940. „Vyschol pramienok poézie, zamĺkli práve rodiace sa tóny a báseň zostala nedopísaná. Ako učí život chodiť a vidieť, tak učí aj strácať, skloniť tvár a veľmi zaplakať. Marienka nikdy neplakala. Milovala život vari najtuhšie z nás. A predsa ona z nás prvá odišla, tak ako odchádzajú zapýrené kvety v podjeseň. Je už vo večnosti, kde žije svoju najkrajšiu nikdy nevypovedateľnú báseň. A nám zostalo len niekoľko kvapôk z jej čistej duše. Sostavitelia.“ Patrila do okruhu popisovaných autorov a článok bol prejavom spomienky i úcty k tejto talentovanej spoluštudentke. Spomínaní autori, neskôr významní slovenskí literáti, zanechali hlbokú brázdu v slovenskej literatúre - poézii i próze, každý diferencovaným spôsobom. Mária Belákova už nemohla byť medzi nimi. 

Mária Beláková: 

Mladosť moja 

Chatrným pokusom sú najkrajšie slová,
by ťa zvelebili, sladká mladosť moja! 
                      –––
Fontány života prýštia z teba, moja,
roja sa v dravý prúd, nepoznajúc znoja.
                      –––
Ochabnuté srdcia nadšením opájaš,
kto ich však nasýti, keď tak včas odchádzaš?
                      –––
Viem, nízke prejavy moje neobstoja,
lež odpusť mi teraz, krásna družka moja!
                      –––
Prečo tak krátko len zovieš ma domovom?
Čuj! Duch môj ubitý volá ťa pokladom.
                      ––– 
Vy, moje dni mladé, strácate diaľavy,
ostáva za vami len záblesk boľavý –
natrpklé spomienky na duši...
Čas! Nelomcuj mi ešte mrežami pokoja,
mladosť moja zve ma do nového boja!
Či jeho tepnu rozbúši?
25.II.1940

Mária Beláková, narodená v Muránskej Dlhej Lúke 21. mája 1922, zomrela 11. júna 1940. Pochádzala z remeselnícko-roľníckej rodiny. Zomrela po v tom čase ťažko liečiteľnej chorobe - zápale mozgových blán. Pochovaná je v Muránskej Dlhej Lúke. Bola mimoriadne nadaná, usilovná, veľmi pekná a príťažlivá mladá deva. Učila sa hrať i na husle, v čom ju školil učiteľ tamojšej evanjelickej školy pán Karol Schrom. Neskoršie jej aj dvoril. Jej žijúca sestra pani Gertrúda Krausová bola od nej mladšia, mala len sedem rokov, keď zomrela Mária. Spomína, že sestra písala básne, v rukopise sa však nič z nich nezachovalo. Od nej mladší brat  MUDr. Ondrej Belák zomrel dva dni po promócii r. 1950. Ďalší mladší brat MUDr. Vojtech Belák, počas totality perzekvovaný, neskôr úplne rehabilitovaný, spisovateľ, publicista zomrel pred dvoma rokmi.
       Ako autor tohto textu žiada sa mi nakoniec dodať, že autori rozlúčkového textu v almanachu „Kniha priateľov“ Milan Kraus a Ctibor Štítnický a skoro všetci ostatní, ktorí sa pred sedemdesiatimi rokmi s ňou lúčili, tiež spolu s ňou už tvoria nekonečnú a neopakovateľnú vesmírnu poéziu. Mária Beláková svoj lyrický subjekt – mladosť oslovila nesmierne citlivým spôsobom, citlivým zrakom preloženým do básnického slova, aby vzapätí riekla, že slová sú len chatrným vyjadrením. To, čo my vnímame ako perly veršov z jednej zachovanej známej básne,  sú vlastne drahokamy v sviatočnej girlande dvoch klasických strof, ktoré nám Mária dodnes ponúka. 
Miro Ďurinda,
25. február 2011
{jcomments on}