utorok, 03 máj 2011 14:11

Spomienky Ondreja Paličku zo Slavošoviec na strastiplné dni oslobodzovania Československa spred 66. rokov Doporučený

Napísal(a) PaedDr. Milan Sajenko
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Jedným zo žijúcich pamätníkov oslobodeneckých bojov spod fašizmu počas druhej svetovej vojny na našom území je dnes už 89 ročný Ondrej Palička zo Slavošoviec. Narukoval v roku 1942 do Zvolena a ako 20 ročný branec sa stal vojakom slovenskej armády. V roku 1942 prekonal operáciu očí a dostal ročnú dovolenku, ktorú strávil doma. Tu ho zastihla mobilizácia v júli 1944. Na toto obdobie spomína takto: „Boli sme nasadení na východnej hranici v okolí Bardejova a Becherova. Mali sme strážiť hranice v tyle Nemcov, pred ktorými boli sovietske vojská. Chystalo sa zovretie Nemcov medzi nami a sovietskou armádou, boli sme však zradení a Nemci nás začali odzbrojovať. Niektorých zastrelili

a niektorým sa nám podarilo utiecť. Ja som ušiel na partizánske Kríže, kde pôsobili partizánske oddiely. Odtiaľ sme postupovali na povstalecké územie cez Hnilec, kde prebiehali boje a pripojili sme sa k povstaleckej armáde Astra 3, ktorá mala štáb v Štítniku. Po potlačení povstania sme sa uchýlili do ilegality a v okolitých lesoch sme boli až do oslobodenia Štítnickej doliny.
Po oslobodení Slavošoviec ste však opäť narukovali...
„Áno, najprv sme však pomáhali s obnovou zničenej železničnej trate a potom, keď bola 12.2.1945 vyhlásená všeobecná mobilizácia, som narukoval. Odišiel som do Popradu a potom do Levoče, kde som sa pripojil k slávnej 4. československej brigáde. Ja som bol zaradený k mínometnej rote 9. práporu. Po výcviku sme sa zapojili do oslobodzovacích bojov. 4. 4. 1945, bola práve Veľká noc, sme oslobodili Liptovský Mikuláš a potom Ružomberok. V Ružomberku som zažil aj jedno malé prekvapenie. Práve sme po bojoch oddychovali medzi domami na trávniku, keď som počul volanie – pán Palička, pán Palička – zobzeral som sa, kto to na mňa volá, kto ma tu pozná po mene. A ono to na mňa volali z okna Diškovci, rodina, ktorá pochádzala z Rochoviec. Strávil som u nich ako hosť jeden deň. Po Ružomberku nasledovala Ľubochňa, Malá a Veľká Fatra, Púchov, a potom sme postúpili na Moravu. Ako prvý sme oslobodili Vsetín, asledoval Kroměříž, Kojetín a Prostějov. Tam nás našiel koniec vojny 8.5.1945 o šiestej večer.
Ktoré boje boli pre Vás najťažšie?
Boje o oslobodenie Liptovského Mikuláša. Trvali veľmi dlho a boli ťažké, udržať mesto natrvalo sa nám podarilo až na piaty raz.
Neboli ste v tých ťažkých bojoch ranený?
Ranený? Nie, nebol som ranený až tak, aby som bol vyradený z boja. Bol som ohlušený zásahom, pri ktorom moji dvaja spolubojovníci zahynuli a šiesti boli ranení. Jeden z tých mŕtvych sa prebojovával až z Ruska a padol 12 km pred svojím domovom. Toto boli jediní padlí a ranení v našej rote od toho februára až do oslobodenia.
Z Prostějova ste už išli domov?
Nie, kdeže, drobné boje ešte prebiehali do 12.5.1945 a potom sme išli do Počerníc na nácvik vojenskej prehliadky.
Vy ste sa zúčastnili slávnostnej vojenskej prehliadky v Prahe na oslavách ukončenia vojny?
Žiaľ nie, boli sme takí zoslabnutí z nedostatku jedla, že keď sme konečne dostali najesť, boli to nejaké konzervy a boli buď pokazené alebo ich môj žalúdok odmietol a ja som skončil v nemocnici Karlovej Univezity. Keď som vyzdravel, začali sme sa vracať na Slovensko, chvíľu sme bývali na Bratislavskom hrade, v koniarňach, a potom nás prevelili na slovensko-maďarskú hranicu. Demobilizovali ma 12.12.1945.
Stretli ste sa niekedy v bojoch s vojakmi sovietskej alebo rumunskej armády?
Nie, každý postupoval po svojej línii, naša armáda bola v strede, po ľavej strane sme mali sovietsku armádu a po pravej rumunskú. Až v Prostějove sme sa stretli so sovietskou armádou, bola taká trma-vrma, že sme chvíľu na seba dokonca pálili. V tom Prostějove, keď sme sa dozvedeli, že vojna skončila, som si pomyslel – Na tento deň nikdy nezabudnem. Nezabudnite, prosím, ani vy!

Aj napriek vojnej situácii a ťažkému životu vojaka pán Ondrej Paličko si začal písať stručný denník a zapisoval doň najdôležitejšie udalosti a zážitky.  I keď dnes v ňom chýbajú niektoré stránky, ktoré ťažko po vyše 60 rokoch doplniť, aj tak nám ho poskytol, aby sme spolu s ním ešte raz prežívali udalosti začiatku roka 1945.

Z denníka frontového vojaka - Ondreja Paličku zo Slavošoviec 

12.2.1945 - Na tento deň nezabudnem, zastihla ma mobilizácia, ktorá sa vzťahovala na môj ročník, samozrejme aj okrem tých ďalších. Z domova sme odišli 15.2.1945 a do Dobšinej sme peši došli ešte v ten deň. Časť išla vozmi s volským poťahom. Nás viezol Kander z mojej obce Rochovce. Tu sme čakali na prepravu až do druhého štvrtka. Bolo to tu obstojné, veď Dobšiná bola okresné mesto. Boli to aj návštevy známych, ktorí tu bývali. Tak prešli dni od 16. do 22. februára 1945. 

22.2.1945 - Odchádzame, prípadne sa presúvame peši z Dobšinej na Dobšinskú Ľadovú Jaskyňu. Ubytovaní sme boli v jednej z drevených viliek a zdržali sme sa tu do nedele. Ja a ďalší z našej obce, Ján Brauer, sme pripravovali k streľbe pušný prach (delostrelecký). Mali sme k dispozícii aj pár granátov. Zdržiavali sme sa tu v dňoch 23. až 25.2.1945. 

25.2.1945 - Nedeľa. Konečne vyrážame, ideme smerom na Popovú do Vernára a Hranovnice, kde sme si našli miesto na prenocovanie. 

26.2.1945 - Pondelok. Pred obedom sme došli do prvej cieľovej stanice - Popradu. Odišli sme na popis, potom na prezentáciu a hneď k streľbám. Boli sme ostrihaní dohola, ako to vyžadovali vojenské predpisy. Potom sme sa okúpali a obliekli do uniforiem. Večer, keď sme boli pripravení, odviedli nás do leteckých kasární. Spali sme len tak, všelijako. 

27.2.1945 - Utorok. Ráno po prezentácii nás zadeľovali k svojim útvarom, kde nás porozdeľovali a tak sme sa rozišli rôznymi smermi. Dostal som sa s kamarátom Jánom Šofrankom. Dokedy, to nevieme. Tu sa o nás nikto nestaral. 

28.2.1945 - Streda. Hneď ráno odchádzame na našu ďalšiu cestu. Presúvajú nás do Levoče, kde sme došli v podvečerných hodinách. 

1.3.1945 - Štvrtok. Moje prvé pridelenie bolo k II. rote pešieho praporu. Ale len na jeden deň. Potom sme pochodovali 16 km tam a späť. 

2.3.1945 - Piatok. Po nástupe opäť neistota, čo bude ďalej, čítanie a preloženie. Bol som preložený k V. rote mínometčíkov, spolu s J. Šofrankom. 

3.3.1945 - Sobota. Hneď ráno sme sa hlásili na ošetrovňu, preto sme neboli ani na cvičáku. Neboli sme uznaní. Deň sa míňal len pomaly. 

4.3.1945 - Nedeľa. Ráno odchádzeme na cvičenie. Netrvalo dlho. Nikto sa o nás nestaral. Potom prišla služba a odvolali nás do kasární. Namiesto kostola sme išli do kina. Po obede sme dostali voľno a večer sme išli na zábavu. Rozmysleli sme si to, pre naše holé hlavy. 

5.3.1945 - Pondelok. Boli sme na bojovom cvičení. Všetko predvádzali len nováčikovia. Deň ako tie predošlé. 

6.3.1945 - Utorok. Ráno sme boli vybraní ako strážni v okolí strelnice. Nováčikovia mali poľné streľby z pušiek. 

7.3.1945 - Streda. Deň bez mimoriadnych udalostí, ako tie predošlé. Dopoludnia cvičenie, po obede čakanie na izbách. 

8.3.1945 - Štvrtok. Celý deň cvičák a potom vyčkávanie čo bude ďalej. 

9.3.1945 - Piatok. K niektorým z nášho okolia prichádzajú príbuzní, k ženatým ženy. Chcela prísť aj moja sestra, bol som nervózny, či ma nájde. Nakoniec ani neprišla. 

10.3.1945 - Sobota. Ráno sa na cvičiská nešlo, ale predvečerom bol na dvore spoločný nástup. Odišiel som k bráne, kde prišla na návštevu sestra. Aj keď neboli povolené vychádzky, dostal som sa do mesta. Doniesli nám všeličo dobré pod zub, preto sme sa schuti najedli. 

11.3.1945 - Nedeľa. Celý deň som strávil so sestrou. Večer, keď sme chceli ísť do kina, nebolo svetlo, rozlúčili sme sa a ona odišla domov. Vtedy som netušil, že ja budem skôr na fronte, ako sa ona dostala domov. 

12.3.1945 - Pondelok. Celý deň trvala výmena našich uniforiem za teplé. Už vtedy sme tušili, že odchádzame do poľa. Všetko sme si pobalili. Večer prišla kolóna áut, do ktorých sme nastúpili, odchod sa však oddialil do rána. 

13.3.1945 - Utorok. Budíček bol už ráno o štvrtej hodine, o 8.00 hod. sme opäť nasadli na nákladné autá, ktorými sme odišli k Liptovskému Mikulášu. Ešte v ten deň sme sa presunuli k dedine Okoličné, ležiacej približne poldruha kilometra od Mikuláša. 

14.3.1945 - Streda. V ten deň sme sa iba pelešili, pretože mínomety išli za nami na vozoch. Nemohli sme ešte na Nemcov zaútočiť a pozdraviť ich mínometnou paľbou. Vyfasovali sme po pol deci páleného na muža. 

15.3.1945 - Štvrtok. Po celý deň sa nič neudialo. Až podvečer sa dostali k nám mínomety. Opäť polihovanie. 

16.3.1945 - Piatok. Začali sme kopať mínometné hniezda. Keď boli hotové, zastreľovali sme sa na fricov. Nemali sme žiadne straty. 

17.3.1945 - Sobota. Zobudil nás budíček a hneď aj delostrelecká paľba. Nikto si z toho zatiaľ nič nerobí. Takýto bol skoro celý deň. Nemcom sme odpovedali paľbou. Nemci nám to večerom vrátili. 

18.3.1945 - Nedeľa. Po budíčku opäť paľba, no ráno sme im aj my dali svoje. Naše mínomety nemlčali. K obedu sme si kúpili ovcu a navarili guláš. Deň pokračoval obvykle. 

19.3.1945 - Pondelok. Po budíčku nič mimoriadne, ale nie nadlho. Nepriateľskú paľbu naši delostrelci umlčali. Slabé prestrelky pokračovali po celý deň. Do protiútoku však neprešli. Tichý večer v očakávaní, čo bude. Slabé zákopové prestrelky, noc bola kľudná. Bolo to na Jozefa. V našej skupine boli dvaja. Mal som ich aj ja v rodine doma, no gratulovať som nestihol. 

20.3.1945 - Utorok. V to ráno sme sa kľudne prebudili. Nemcom sme dali zabrať po celý deň. Asi 5 z nich odišlo na druhý svet. Večerný rozkaz nás poslal na odpočinok. Výmena došla asi okolo 21.00 hod. Z línie sme sa presťahovali do obce Jamník. 

21.3.1945 - Streda. Domnievali sme sa, že sme na odpočinku. Dozvedeli sme sa, že to nebude oddych, ale zdokonaľovanie výcviku. Prestávku sme využili na pobyt v izbách, kde sme sa rozptyľovali kartovými hrami. 

22.3.1945 - Štvrtok. Ráno bol budíček už o piatej rannej. Pre zlé počasie sme odpočívali až do 8.00 hod. Následne už pokračovalo cvičenie, až do poludnia.  Prehľadával sa terén smerom na Ostrú. Tu mala byť poľná strelnica. Večer bolo kúpanie, osobná hygiena. 

23.3.1945 - Piatok. Zavčas rána nás prebudil budíček. Deň vyzeral byť pekný. Tak sa aj stalo. Okolo obeda sa skončila strelnica, vyčistili sme mínomety a pripravili ich k streľbe. Zrazu prišiel rozkaz – naložiť mínomety na trény, hneď sme vedeli, že koľko bije, len sme nevedeli, že kde. Večer sme vyrazili na akciu. Postupovali sme k dedinke Závažná Poruba. 

24.3.1948 - Sobota. Bola to perná noc. V nej sme z piatka na sobotu robili mínometné okopy. Do nového rána nás zobudilo slniečko, pri ktorom sme zastreľovali pozície fricov. Deň prešiel bez mimoriadnych udalostí. Na fronte bolo ticho, čaká sa, čo do budúcna. 

25.3.1945 - Nedeľa. Budíček bol už o jednej hodine po polnoci, očakával sa nepriateľský protiútok. Vyhlásená bola plná pohotovosť. Zatiaľ k ničomu nedošlo. Cez deň bolo slnečno, stihli sme sa aj ohriať. Bola to Kvetná nedeľa. Uvarili sme si na obed „cigánbedere so strúhankou“. Boli obstojné. Posielam prvý list domov. Kedy dôjde, a či vôbec, neviem.

(POKRAČOVANIE - 4.5.2011)

 

Čítať 4533 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:48

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!