Regrutovať vyjadrovalo odvody brancov. Význam obidvoch slov vyjadruje povinné posúdenie zdravotnej schopnosti (spôsobilosti) mládencov po dovŕšení veku 18-tich rokov na absolvovanie základnej vojenskej služby. Túto posudzovala odborná komisia pod vedením povereného odborného lekára. V komickej podobe nám to môže priblížiť scénka z filmu Dobrý vojak Švejk.

Regrutovačky brancov mali v rôznom časovom období rôznu podobu, znaky a tradície takmer v každej dedine. V starších filmoch môžeme vidieť plné vozy (rebriňáky) s odvedenými brancami, ktoré ťahali ozdobené kone. V rukách brancov boli drevené kufre špeciálne zhotovené na tento účel s uvedeným menom branca. Boli aj vozy obsadené s cigánskou muzikou. Mládencov odprevádzala takmer celá dedina.

Aj v neskoršom časovom období bola rukovačka (nástup na vojenčinu) celoobecnou záležitosťou. V obecnom rozhlase boli oznamované mená brancov, ktorých na odvod do okresného mesta viedol predseda miestneho národného výboru. Branci, ktorí boli odvedení sa vracali domov s ozdobnou trikolórou pripnutou sa saku alebo košeli.

Deň pred narukovaním na základe obdržaného Povolávacieho rozkazu, kde bolo uvedené číslo a miesto vojenskej posádky, sa musel branec prihlásiť do 24 hodín. Účastníkmi odprevádzačky boli okrem rodičov branca, jeho blízki a najmä kamaráti. Väčšina z nich ho potom odprevádzala k vlaku do najbližšej železničnej stanice.

Tým, že v roku 2005 bol zrušený zákon o základnej vojenskej službe a tiež bolo postupne likvidované baníctvo na Slovensku, prevzaté slová používané v armáde i v baníckej činnosti stratili svoje opodstatnenie a význam aj v hovorovej reči. V tejto súvislosti chcem poznamenať, že študentom vysokých škôl, ktorí počas štúdia na fakulte absolvovali predpísaný program na Katedre vojenskej prípravy, základná vojenská služba trvala len jeden a nie dva roky.

Odlúčenie mladého chlapca na dva roky vojenčiny nebolo jednoduché a ľahké, tak zo strany rodičov ako aj jeho blízkych. Svoje city zaľúbené dievčence (frajerky brancov) prejavovali najmä plačom a tiež sľubom, že budú počas vojenčiny verné svojim frajerom. Aj keď si počas tohto obdobia sľubovali dodržanie sľubu vzájomnej vernosti, nestalo sa tak v každom prípade. Treba priznať, že to bolo viackrát zo strany dievčiny.

V nasledujúcich riadkoch si môžete prečítať niekoľko spomienok na moju vojenčinu.

Počas štúdia na Pedagogickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove som absolvoval aj vojenskú prípravu, čo mi umožnilo realizovať vojenčinu v trvaní jedného roka. Aká bola moja regrútovačka a samotná vojenčina? Aj dnes môžem konštatovať, že tieto boli poznačené celým radom zvláštnych okolností a náhod. Tou prvou, a nie najmilšou skutočnosťou bolo, že na základnú vojenskú službu som nastúpil mesiac po uzavretí manželstva s terajšou manželkou. Samozrejme, že to nebolo pre nás nič očarujúce a príjemné. To nám na začiatok manželstva priniesol sám náš život. Prekonali sme to!

Moja odprevádzačka bola poznamenaná veselou náladou mojich príbuzných, priateľov, no samozrejme najmenej manželkou. Cigánska muzika vyhrávala od večera až do rána môjho odchodu k vlaku v Rožňave.

Za najväčšiu “čerešničku“ považujem nasledujúcu skutočnosť. Po príchode do posádky vojenského útvaru v Ružomberku nasledovalo “fasovanie vojenského mundúru“. Po jeho úprave a prispôsobení na vlastné postavy, nasledujúce ráno všetkých nováčikov čakala cesta do Michaloviec, do tzv. vojenského prijímača. Čo bolo zvláštne na tejto ceste a pre mnohých občanov našej obce, ale najmä pre moju manželku takmer neuveriteľné?

Keď som sa objavil doma vo dverách svojich rodičov. Najťažšie to predýchala manželka, zrejme z radostného prekvapenia.

V michalovskej posádke som absolvoval dve prekvapenia. Prvé, príjemné tým, že vojenským lekárom bol môj spolužiak z jedenásťročenky, Miro Malina z Dobšinej. To druhé bolo horšie ako nepríjemné! Jednu noc nás prekvapil hukot tankov v areáli posádky kde boli “naši brancovia“, sovietski vojaci s automatmi. Nejeden z vojakov v posádke mal zimomriavky na tele z toho, ako to celé dopadne. Naším veľkým šťastím bolo, že naši vojaci sa “pokorili“ pred neohlásenou návštevou bez akéhokoľvek odporu. Mojím šťastím aj v tomto prípade bolo, že vedľa posádky býval môj spolužiak z fakulty Laco Bidovský, odkiaľ som mal možnosť telefonicky komunikovať s manželkou. K nemu som sa dostával cez dieru v plote posádky.

Návrat do ružomberskej posádky nebol na pôvodnom mieste. Ten obsadili sovietski vojaci a útvar sa presťahoval do areálu vojenskej nemocnice. Tu boli na jednom poschodí veliteľskej budovy umiestnení okrem niekoľkých “mazákov“ aj nováčikovia, za účelom ich zdravotníckej prípravy pre jednotlivé vojenské útvary na Slovensku. Veliteľom útvaru bol mjr. Sovadina a odbornú prípravu mal kpt. Smetana. Ako veliteľ čaty som mal na starosti prípravu budúcich ochrancov hraníc na vode i na suchu. Boli to naozaj vynikajúci chlapci, zodpovední v príprave aj v správaní, bez žiadnych problémov. Boli medzi nimi aj muzikanti, ktorých som mal na starosti. Chodili sme po súťažiach, ale najmä hrávať na zábavách po okolitých dedinách.

Tento “kšeft“ nám vybavoval sám veliteľ, ktorý nám dal k dispozícii veľkú vojenskú sanitku tzv. UAZ. Odmeňovaní bol za túto ochotu fľaškou tvrdého alkoholu, ktorý mal rád. (Foto – skupina hudobníkov, v ktorej som sám hrával na harmonike/akordeóne).

Náhodou bolo aj to, že medzi nováčikmi bol aj môj najlepší kamarát a spolužiak z fakulty Arpi Bado, s ktorým som býval spolu tri roky na internáte. Preto, že neabsolvoval vojenskú prípravu počas štúdia, vojenčinu si “predĺžil“ na dva roky. Z nich som mu bol 6 mesiacov veliteľom čaty. Nemal sa zle! 

Po ukončení zdravotníckeho kurzu nováčikmi, do útvaru nastúpili vojaci – záložáci. Ich úlohou bolo zo svojich rôznych vojenských odborností byť preškolení na zdravotníkov v zálohe pre jednotlivé vojenské útvary. Celú odbornú „zdravoťácku“ prípravu mali na starosti ukončení medici, mladí lekári, ako bol Ivan Rusnák z Ružomberka, Jano Hraško z Námestova či Jano Demčák z Trebišova. Nastúpení záložáci boli z celého Slovenska, medzi nimi aj z nášho Gemera, Jano Konček z Jelšavy, Vlado Hajduk z Vlachova, Jano Kováč z Betliara a ďalší. Ako ich veliteľ čaty som aj dnes presvedčený, že na udelené “opuštáky“ by si nemali sťažovať. Tie som v neprítomnosti velenia útvaru mal právo podpisovať a udeľovať ja, ako veliteľ prvej čaty.

Počas ročnej vojenčiny, som bol na tzv. “opušťáku“ pri manželke celé tri mesiace, čo nebolo tiež na zahodenie, no nie? Aj napriek “neočakávaným“ udalostiam v roku môjho nástupu na vojenčinu, môžem aj dnes konštatovať, že bolo počas nej pomerne fajn.

 Nesplnený sľub

Odpusť, milý, čo sa stalo,
srdce z toho ma zbolelo.
Teraz je v ňom smútok a bôľ,
v spomienkach si navždy len môj.

Mgr. Ján Dávid

Foto: rodinné archívy