Deti Rimavskej Soboty chválili šikovné ruky a veselá myseľ
Napísal(a) Mgr. K. Lendvorská
IV. Detské letné tvorivé dielne v Gemersko-malohontskom osvetovom stredisku
Prvá polovica júla 2021 bola venovaná deťom – v priestoroch Gemersko-malohontského osvetového strediska v Rimavskej Sobote sme už po štvrtý krát privítali účastníkov letných detských tvorivých dielní Šikovné ruky a veselá myseľ.
Vzhľadom na veľký záujem a obmedzený počet účastníkov sme zrealizovali tohto roku hneď dva turnusy denných letných tvorivých aktivít – v termínoch 6. – 9. júla a 12. – 16. júla 2021.
Oknom archívu do minulosti: Komunistická strana a jej formovanie na Štítnickej doline
Napísal(a) E. Kerekešová
V roku 2021 si pripomíname 100. výročie organizovaného komunistického hnutia na Slovensku. Jej základy položil ľubochniansky zjazd v januári 1921. Boj za prácu, za slobodu prejavu, volebné právo, právo združovať sa, boj za krajší, spravodlivejší zajtrajšok bol ľuďom nášho okresu vlastný v dávnejšej i nedávnej minulosti.
Po ústupe v roku 1918 zanechali revolučné vojská zárodky ruskej revolúcie i v mysliach obyvateľov Štítnickej doliny. Hneď po vojne sa začala organizovať a zakladať strana sociálnej demokracie v závodoch, neskôr na dedinách. Vedúce osobnosti boli väčšinou kvalifikovaní robotníci, na dedinách učitelia, ktorí túto stranu organizovali a zakladali.
Koncom roka 1919 a začiatkom roku 1920 Sociálnodemokratická strana rôznymi intrigami obchádzala plnenie sľubov a požiadaviek robotníkov – uzákonenie 8-hodinovej pracovnej doby, znárodnenie priemyslu, bánk, vyrovnanie regulácie platov a pod., tak sa strana rozčlenila na ľavicu a pravicu. Na zjazde ľavicových sociálnych demokratov v Ľubochni 16. a 17. januára 1921 vznikla komunistická strana. Na zjazde sa zúčastnili Ján Levrinc, Ján Červenák a Arpád Kúth, ktorí boli delegovaní prípravnými výbormi v Slavošovskej papierni.
V RODNEJ ZEMI – na výročie úmrtia revúckeho povstaleckého básnika
Napísal(a) J. Genčanský
„Skoro odišiel som,
ešte ako dieťa
a nevzal som si na rozlúčku
ani malé kvieťa.
A kraj ma čakal,
mal rozvité púčky.
Ja odišiel som chytro,
ticho,
bez rozlúčky...“
Ján Brocko: Mám sa tu dobre. Hodne som sa zotavil, nabral niečo síl
Napísal(a) O.D.
Tvoj list bol pre mňa nevyspytateľným prekvapením. Mnoho som premýšľal, či napísať, či nenapísať Ti. No, pri spomienkach stáva sa človek mäkším, prístupnejším – a ja teraz veľa spomínam i rozmýšľam.
Tak ako už vieš, dostal som sa do nepríjemného položenia. Premohla ma tbc. Začalo to vlani v jeseň za povstania, do ktorého som sa aktívne zapojil. Vydával som cyklostylovaný miestny časopis, v ktorom som nešetril nadávkami proti Nemcom. Preto, keď k nám zavítali Nemci, musel som veru utekať sa skryť. Dve noci som spal v hore, potom som sa usídlil vo filierskych stodolách, poriadne som prechladol, dostal žalúdočný katar, čo znamenalo, že som tri týždne žil na čiernej káve. Z toho som úžasne oslabol a prišli neblahé následky v podobe tbc. Cez zimu dúfal som, že sa musím ísť liečiť. V máji dostal som sa do Košíc. Bolo to práve 8. mája, košické ulice boli plné davmi, sirény hučali, zvony zvolili – hlásili koniec vojny, nový život – a mne počínal sa nový život v nemocnici. Bolo to pre mňa nevýslovne strašné.
Jelšava bola popredným remeselným strediskom gemerskej remeselnej výroby. Garbiarstvo znamenalo pre remeselnú tradíciu tohto mestečka oporu nielen v minulosti, ale až do polovice 20. storočia.
Medzi jelšavskými a gemerskými remeselníkmi vyrábajúcimi kožu bolo potrebné rozlišovať kožiarov a ševcov. Tieto dve remeslá spolu úzko súviseli. Kožiari vyrábali zo surovej kože materiál na ďalšie spracovanie. Remeselníci, ktorí využívali takto spracovanú kožu boli aj ševci. Od polovice 16. storočia sa ševcovstvo začalo spájať s výrobou kože. Ševci sa postupne natoľko odklonili od pôvodného obsahu svojho odvetvia – šitia obuvi, že sa začali zaoberať len výrobou koží. Tak sa stali vlastne garbiarmi. V Jelšave odlišovali výrobcov koží názvami „ševc“, „švec“, „kvaškár“, „koželuch“ – výrobcovia ovčej kože a „kožár“ – výrobcovia hovädzích koží. Zaužívané boli aj maďarské názvy „timár“ pre kožiarov a „saťánoš“ pre ševcov. V Jelšave mali početnú prevahu ševci.
Pavol Jozef Šafárik v našich srdciach i v spomienkach
Napísal(a) T. Tomková
Pavol Jozef Šafárik patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenských dejín. Počas svojho života sa verejne veľmi neangažoval, preto ho veľká časť slovenskej verejnosti nepoznala. Dnes sú po ňom pomenované školy, univerzity, ulice aj námestia.
Tento víkend sme si pripomenuli 160. výročie jeho úmrtia. Vďaka skvelej spolupráci Domu Matice slovenskej v Rožňave, obce Kobeliarovo, mesta Rožňavy, Gymnázia Pavla Jozefa Šafárika v Rožňave a ECAV sa nám podarilo pripraviť majestátne trojdňové spomienkové podujatie. Oslavy sa začali 25. júna 2021 na Gymnáziu Pavla Jozefa Šafárika v Rožňave, kde predsedu Matice slovenskej Mariána Gešpera privítala riaditeľka školy Katarína Adamková a Lýdia Kalinová. Na pôde strednej školy sa stretol predseda Matice slovenskej aj so študentmi, ktorým predstavil osobnosť Pavla Jozefa Šafárika.
Pomenovanie promenád v Dobšinej v archívnych záznamoch
Napísal(a) E. Kerekešová
Názvy ulíc, námestí, miest a obcí sa pri niektorých dôležitejších udalostiach zvykli zmeniť. Tak to bolo aj v Dobšinej s názvom promenád. A pri akej príležitosti to bolo?
Zo zápisnice z 3. novembra 1933 napísanej na zasadnutí obecnej rady v Dobšinej sa dozvedáme, že člen obecnej rady Ing. Jozef Šincl prečítal návrh, aby na pamiatku 15 ročného jestvovania Československej republiky bola premenovaná Letná ulica na „Ulicu Slobody“, alebo na „Ulicu 28. októbra“. Niektorí členovia obecnej rady boli toho názoru, aby lokálne historické názvy ulíc boli ponechané. Navrhli však, aby sa premenovali promenády na „Rudý park“ a „Park Slobody“, alebo „Masarykov park“.
Po dlhšej debate a prevedenom hlasovaní bolo za pomenovanie promenád 7 hlasov. Keďže proti nehlasoval nikto, obecná rada sa uzniesla na premenovaní nižnej promenády na „Park Slobody“ a vyšnej promenády na „Masarykov park“.
Na decembrovom zasadnutí sa obecné zastupiteľstvo rozhodlo inak.
V jedno májové dopoludnie tohto roku sme sa s ujom Ľubom, inak rodákom z neďalekých Kamenian, vydali po stopách lanovky Železník – Tisovec. Menšiu túru sme začali pri futbalom ihrisku v Sirku a kráčali sme popri miestnom potoku k „Snežnej jame“. Tam sme zabočili doľava a hľadali sme zvyšky železných pilierov. Našli sme len rozobraté betónové základy pilierov a zvyšky tornaľských tehál, ktoré ohraničovali pôvodnú trasu lanovky.
Pomalým krokom sme po viac ako jednom kilometri došli až na Okrúhly vrch, podľa iných zdrojov na Paseku (511 m n. m.). Tam sme našli zvyšky zárezu v teréne, obloženého kameňmi, ktorým prechádzala lanovka. Odtiaľ sme sa vrátili späť k ihrisku a prezreli sme si zvyšky pilierov v časti Šrobárka.
Podľa dostupných informácií o lanovke, najmä z článku Lukáša Pateru: Nákladné lanovky v spišsko-gemerskej banskej oblasti, zverejnený v Montánnej histórii 8 -9, 2015/2016, ako aj
V Klenovci vás čakajú na premiéru programu Od kolísky po svadbu
Napísal(a) MG -.sz
Už v túto nedeľu 27.6.2021 o 16:00 Vás pozývame do kultúrneho domu v Klenovci, na premiéru programu Od kolísky po svadbu. Program vznikol na základe projektu Podpora činnosti folklórnych kolektívov DFS Zornička, DFS Mladosť, FS Vepor v obci Klenovec, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Súčasťou projektu bola aj výroba krojových súčastí, kúpa heligóniek, sústredenia súboru, výstavy zozbieraných a vyrobených súčastí tradičného ľudového odevu.
Aj keď sa projekt realizoval s veľkými ťažkosťami a miestami sme už ani nedúfali, že sa nám ho podarí zrealizovať, naša vytrvalosť nám pomohla, aby sme to nevzdali, a tak si výstupy projektu môžete prísť pozrieť už v túto nedeľu. Podujatie sa bude realizovať na základe platných opatrení ÚVZ SR.
„ČLOVEK BY MAL VEDIEŤ DÁVAŤ“
Človek má obdivuhodnú schopnosť tešiť sa z dobrých vecí. Taká je väčšina ľudí – chcú dobro, chcú úsmev. Žiaľ, ľudstvo permanentne opakuje staré chyby, a tak nás v živote nestretajú len víťazstvá, ale musíme sa naučiť riešiť aj problémy a ťažkosti. Nič nie je nikdy isté – okrem daní a smrti, ako hovoria realisti. Všetko sa môže v okamihu zvrtnúť k horšiemu (alebo k lepšiemu). Denne bojujeme o lepší život, ktorý by mal byť plnohodnotný, aktívny, tvorivý, vyplnený prácou i zábavou.
Človek by sa mal naučiť dávať. Svojmu okoliu, ale aj spoločnosti. Len tak ľudia dokážu vytvoriť lepší svet. Egoisti ho lepším neurobia – snažia sa vyťažiť z neho čo najviac pre seba. Nemali by sme nikoho podceňovať ani preceňovať. Život nám môže zachrániť človek, ktorého sme si predtým ani nevšimli, a zradiť nás môže aj ten, ktorému sme absolútne dôverovali. Ak hodnotíme ľudí, skúsme si položiť otázku, či by sme toho-ktorého človeka zobrali so sebou na ťažkú cestu či prizvali na riešenie vážneho problému...
Viac...
Zomrel pán Ladislav Molnár najstarší občan Rožňavského Bystrého
Napísal(a) od+jd
Obecný rozhlas v Rožňavskom Bystrom od rána oznamoval svojim občanom túto smutnú správu: S hlbokým zármutkom oznamujeme občanom, že vo veku 92 rokov zomrel náš spoluobčan pán Ladislav Molnár. Posledná rozlúčka so zosnulým bude 19. júna 2021 (v sobotu) o 15,00 hod. na miestnom cintoríne. Česť jeho svetlej pamiatke !
Takto chcel všetkým svojim poslucháčom oznámiť, že zomrel najstarší spoluobčan obce, ktorý celý svoj život zasvätil práci a príkladnému rodinnému životu. Spomínam si aj ja na neho, keď som ešte žil v jeho blízkom susedstve. Bol mi v jeho mladšom veku i neskôr veľkým príkladom. Svoj život vyrozprával aj v knihe Jána Dávida Baníckym chodníkom v Rožňavskom Bystrom, ktorú som využil, aby som priblížil najmä mladšej generácii jeho pestrý, ale ťažký život.
Pripomenuli si 160. výročie prijatia Memoranda národa slovenského
Napísal(a) M. Kojnoková
Spomienkové stretnutie zorganizovali MO Matice slovenskej a Mesto Tisovec – oddelenie kultúry a športu a Mestská knižnica A. H. Škultétyho v Tisovci. Jeho cieľom bolo pripomenúť si požiadavky slovenského národa, ktoré boli v čase ich sformulovania pred 160 rokmi výrazom odporu Slovákov voči násilnej maďarizácii.
V priestore dnešného Memorandového námestia v Turčianskom Sv. Martine sa vtedy zišlo okolo 5 tisíc zástupcov slovenských žúp, ktorí počas manifestácie prijali memorandum, ktorým okrem iného upozornili aj na právo používať na slovenskom území slovenský jazyk. Memorandum národa slovenského, programový dokument slovenských národných požiadaviek, ktorého hlavným osnovateľom bol Štefan Marko Daxner, sa v tom čase nepodarilo naplniť. Opierali sa oň však zakladatelia Matice slovenskej (MS) v roku 1863 i zakladatelia prvých troch slovenských gymnázií. Memorandové požiadavky zostali základným programovým cieľom slovenských národovcov v období do vypuknutia prvej svetovej vojny, keď vrcholila maďarizácia na území Slovenska. Od memoranda sa odvíjali najvýznamnejšie dokumenty Slovákov, ktorými sa emancipovali ako svojbytný a samostatný národ v srdci Európy s právom na sebaurčenie a vlastnú štátnosť.
Jur Hronec bol človek, ktorý môže byť inšpiráciou pre nás všetkých
Napísal(a) T. Tomková
Uprostred Gočova hrdo stojí Evanjelický a. v. kostol a oproti nemu je učupený medzi inými domami malý skromný domček. V tomto domčeku sa pred 140 rokmi narodil jeden z najvýznamnejších matematikov, zakladateľ viacerých vysokých škôl, priebojný pedagóg, kultúrny činiteľ, predseda Matice slovenskej a iných kultúrnych inštitúcií Jur Hronec.
Obec Gočovo, Matica slovenská, ECAV Vlachovo, fília Gočovo a Občianske združenie Zachovanie pamiatky Jura Hronca pripravili v Gočove 16. mája 2021 spomienkovú slávnosť pri príležitosti výročia jeho narodenia. Slávnostné Služby Božie v Gočove viedla farárka Martina Gdovinová. Aj vo svojej kázni nezabudla spomenúť prínos ambiciózneho rodáka. Mladý matičiar Vladimír Tököly prítomným predstavil osobnosť Jura Hronca ako persónu nielen inšpiratívnu životným odhodlaním, ale aj ako človeka, ktorý bol kľúčovým pre formovanie základov smerovania slovenského vysokého školstva. Vďaka nemu dnes dokáže reflektovať potreby doby, ktorá potrebuje mladých dynamických ľudí, vzdelaných v technických a matematických odboroch.
Zavedenie letného času u nás a jeho história v archívoch
Napísal(a) Ing. Silvia Oravcová
V letných mesiacoch sa nepoužíva čas daný príslušným časovým pásmom, ale čas, ktorý je obvykle o 1 hodinu posunutý dopredu. Cieľom zavedenia letného času bola predovšetkým úspora elektrickej energie. Po jeho skončení sa hodiny posúvajú dozadu, čo zodpovedá v našom pásme stredoeurópskemu času, ktorý sa nazýva aj zimný čas. Princíp podobný letnému času spomenul už americký spisovateľ, štátnik, vynálezca a fyzik Benjamin Franklin v roku 1784 v jednom zo svojich zápiskov. Franklin však nechcel zaviesť zmenu času, ale aby ľudia chodili spať skôr, čím by lepšie využili denné svetlo. Prvý vážny návrh na zavedenie letného času urobil londýnsky staviteľ William Willet v roku 1907 v eseji The Waste of Daylight (doslovný preklad: Mrhanie denným svetlom). V praxi bol letný čas prvýkrát zavedený v niekoľkých európskych krajinách v roku 1916. Opatrenie si nezískalo obľubu a po vojne ho zrušili. Na území Československa fungoval letný čas s prestávkami v 40. rokoch 20. storočia. Na území Protektorátu Čechy a Morava bol zavedený letný čas od roku 1940, konkrétne v letných mesiacoch medzi 1. aprílom a 4. októbrom. V archívnom fonde Okresný národný výbor v Revúcej je už v roku 1945 zmienka, kde sa nariaďuje Miestnym národným výborom,
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).