Anna Ambrózyová: Chcela by som po sebe zanechať niečo viac ako zvyčajne ľudia nechávajú
Napísal(a) A. Ambrózyová
Malebné obce na hornom Gemeri sa pomaly stávajú miestanmi rozvoja rôznych kultúrno-spoločenských aktivít. Aj keď iba s finančnými ťažkosťami, ale predsa ako jarné kvety na lúkach a okolo priedomí dávajú o sebe vedieť, že nám skrášľujú a naprávajú to, čo život aj so smútkom priniesol. Objavujú sa rôzne tvorivé práce od začínajúcich a tiež od skúsených autorov. Po knihe spomienok Žila som s nimi od Emílie Ivanovej nedávno uzrela svetlo sveta aj zbierka básní Anny Ambrózyovej Poézia srdca. Obidve autorky sú z Gočova. V tomto príspevku sa nám predstavuje pani Anna Ambrózyová, aby nám umožnila takto vniknúť do podstaty zbierky i nahliadnuť do svojho života. Takto sa nám prihovára:
"Milí priatelia veršov, v týchto dňoch mi vyšla zbierka básní pod názvom ,,POÉZIA SRDCA“. Témou tohto veršovaného slova sú rôzne podoby lásky od detstva, až po jeseň života. Je to poézia života mnohých z vás, pretože siahnete do hĺbky svojej duše a spomienok. Je to podnet na zamýšľanie sa nad životom ako takým.
22. apríl je Dňom Zeme a mal by byť venovaný Zemi. Tento sviatok je ovplyvnený pôvodným dňom Zeme, ktorý sa konal počas osláv jarnej rovnodennosti, 21. marca sa oslavoval príchod jari. V modernom poňatí ide o ekologicky motivovaný sviatok, upozorňujúci ľudí na vplyv ničenia životného prostredia, a rozvíjajúcu sa diskusiu o možných riešeniach zabrániť znečisteniu.
Už sa stalo tradíciou v našom meste Jelšava organizovať brigádu pri príležitosti Dňa Zeme, kedy sa čistí rieka Muráň. Tento rok to nebolo inak, hoci to nebolo v takej veľkej miere, nakoľko to súčasná pandemická situácia nedovolí.
Dňa 22. 04. 2021 sa na dvore Mestského úradu zišli zamestnanci Mesta, Mestských lesov, deti a učitelia Základnej školy a Špeciálnej základnej školy, poľovníci a dobrovoľní hasiči, aby spojili príjemné s užitočným. V príjemnom počasí sa prešli ku rieke Muráň, rozdelili sa do skupín a zbierali odpad z brehu rieky. Zasa sa vyzbieralo množstvo odpadu, ktorý sa odviezol na Zberný dvor.
Ako zmenu dopravného poriadku vybubnovávali v obciach vieme z archívu
Napísal(a) Ing. Eva Jergová
Áno. Presne tak znel predmet fonogramu, ktorý zaslal Štefan Sabo, okresný náčelník v Dobšinej, všetkým obecným a obvodným notárom 17. marca 1939.
„Nech je vo všetkých obciach ihneď uverejnená jak vyvesením, tak aj obvyklým (vybubnovať) spôsobom nasledujúca vyhláška,“ uviedol.
Ministerstvom vnútra Bratislava na základe nariadenia vlády Slovenského štátu s oprávnením Stáleho výboru národného zhromaždenia bývalej Československej republiky malo byť na území zavedené jazdenie po pravej strane od 1. mája 1939. Zmenené pomery si vyžiadali urýchlenie zavedenie dopravného poriadku. Ministerstvo vnútra v Bratislave nariadilo preto vykonanie opatrenia stáleho výboru týkajúceho sa jazdy vpravo dňom 18. marca 1939.
Premiestnenie dopravných značiek na pravú stranu bolo povinnosťou okresov.
Najdôležitejšie zmeny týkajúce sa cestovania boli:
Emília Ivanová, rod. Nemcová: RUSADLIE ZA MOJEJ MLADOSTI
Napísal(a) E. Ivanová
Ešte poriadne neuschla ani tlačiarenská čerň v knihe našej Gemerčanky pani Emílie Ivanovej z Gočova „Žila som s nimi“, z ktorej pochádza aj pripojený úryvok: Rusadlie za mojej mladosti, keď sa o nej prostredníctvom našej stránky Maj Gemer dozvedeli nielen jej rodáci z Vlachova, ale dokonca i krajania žijúci už niekoľko desaťročí v Spojených štátoch amerických. S láskou spomínali neformálne stretnutia s obyvateľmi Vlachova i Gočova i na autorku knihy, ktorá sa postarala, aby v jedno letné obdobie navštívili svoje rodisko, alebo rodisko svojich rodičov. Bol som z toho stretnutia prekvapený aj ja, lebo slová písané angličtinou mi veľa nehovorili, iba keď som si ich dal preložiť, tak som to mohol zhrnúť tak, že sa oplatilo jedno i druhé. O to s väčším záujmom som si riadky od hodnotiteľov spomínanej knihy prečítal. Pán Juraj Kováč o. i. napísal, že „Nevšedný rozprávačský talent opretý o nádherný dar videnia osobitostí každodenného života dedinského ľudu hornogemerskej obce Vlachovo, stvárnenie životných príbehov naoko obyčajných ľudí z jej najbližšieho i vzdialenejšieho okolia je charakteristickou črtou literárej tvorby autorky zbierky príbehov zo života Emílie Ivanovej, rodenej Nemcovej z Gočova." Nie raz sa autorka tejto knihy, z ktorej som vám vybral príbeh odohrávajúci sa v tomto regióne po Veľkej noci,
Keď som ešte v roku 2017 zachytil výzvu na ocenenie, ktorú uverejnili autori projektu Roma Spirit v médiách (projekt je zameraný na podporu aktívnej snahy všetkých, ktorí sa podieľajú na zlepšení situácie Rómov a na ocenenie aktivít organizácií a jednotlivcov, zameraných na podporu integrácie rómskej menšiny do spoločnosti a na zlepšenie jej životnej situácie), uvedomil som si, že ma oslovila a že budem na ňu reagovať a navrhnem na ocenenie troch bývalých rejdovských cigánskych muzikantov. Zároveň, ako som tieto riadky písal, ma napĺňal neuveriteľne dobrý a oslobudzujúci pocit – keď aj môj návrh neprejde, nič sa nedeje, ja ľuďom, ktorým osud Rómov nie je ľahostajný, tento príbeh rozpoviem. V rožňavskom archíve je uložený originál kroniky – pamätnej knihy – Obce Rejdová. Pracoval som 20 rokov ako riaditeľ a ako vedúci pracoviska Archív Rožňava. Rukou mi prešli rôzne archívne dokumenty, ale tento o troch zamrznutých muzikantoch, ktorý som objavil v rejdovskej pamätnej knihe si zaslúži, aby ľudia o ňom minimálne vedeli.
Mestský hostinec, národná kultúrna pamiatka, patrí medzi dominanty revúckeho námestia. O jeho potrebe pre mesto sa začalo uvažovať 7. septembra 1871 na zasadnutí mestského výboru, kde sa rozhodlo o nevyhnutnosti postaviť v Revúcej „kávéház“. Definitívne sa o jeho postavení rozhodlo až 2. marca 1875 na zasadnutí mestského výboru. Mešťanosta Ondrej Bartóffy oznámil, že v konkurze pre vyhotovenie plánov nového mestského hostinca vybrali dvoch, a to Adolfa Holescha a Antona Müllera. Neskôr sa rozhodlo, že sa bude stavať podľa plánov Adolfa Holescha. S jeho budovaním sa začalo v roku 1875. Postavili ho ako neoklasicistickú dvojpodlažnú budovu s obdĺžnikovým pôdorysom. Má atikovú nadstavbu s erbom Revúcej, ktorý mesto používalo od roku 1792 až do 50-tych rokov 20. storočia. Mestský hostinec sa vtedy stal po kostoloch treťou najväčšou stavbou v meste, keďže bol väčší ako mestský dom. Revúčania s budovaním hostinca mali veľké finančné problémy. Hoci mestský hostinec dali do užívania 13. januára 1877, práce na jeho dokončovaní, ale i opravovaní pokračovali ešte aj v roku 1880.
Oslobodenie mesta Rožňava v roku 1945 zapísané v archíve
Napísal(a) PhDr. Mária Tureková
V druhej polovici januára 1945 celý jeden týždeň trvali boje sovietskych a rumunských vojsk na prístupových smeroch k Rožňave. Rožňava tvorila uzlový bod druhého pásma hitlerovskej obrany a mala chrániť prístupy smerom k strednému Slovensku. Veliteľ 40. armády generál F. F. Zmačenko preto naliehal na zvýšenie tempa útoku. Boli urobené opatrenia na sústredenie väčšiny vojsk 4. rumunskej armády k úderu na Rožňavu. Podľa rozkazu generála F. F. Zmačenka z 18. januára 1945 bol rumunský úder na Rožňavu podporovaný súčasne útokom 54. pevnostnej brigády generála Karnačeva, ktorého prápory dostali za úlohu prebiť sa horským masívom od Turne nad Bodvou, severovýchodne od Rožňavy po Uhornú. Vo večerných hodinách 22. januára 1945 zvierali už oslobodzujúce jednotky Nemcov v Rožňave zo všetkých strán. V nepretržitom nočnom boji s nepriateľskými jednotkami z 22. na 23. januára 1945 prenikali do Rožňavy od východu rumunské útvary 21. pešej divízie, z juhu útvary 18. a 16. divízie a z juhozápadu 11. pešej a 8. mechanizovanej jazdeckej divízie. Dopoludnia 23. januára 1945 bola Rožňava definitívne oslobodená.
V našom archíve sa uchovávajú dokumenty staré 129 rokov, ktoré zaznamenali vznik a počiatky existencie štítnického spevokolu. Jedným z nich je zápisničná kniha obsahujúca informácie o založení spevokolu, jeho stanovy, zápisnice, pozvánky na tanečné zábavy, koncerty organizované štítnickým spevokolom, menný zoznam členov spevokolu, atď...
Ako vznikol spevokol?
Dňa 25. septembra 1892 Csipkay János, evanjelický učiteľ a Krausz János, učiteľ, zaslali 12 mužom pozvánku na stretnutie, naplánované v dome Csipkay Jánosa, o piatej hodine daného dňa z príležitosti založenia spevokolu.
Pozvanie s účasťou prijalo 10 mužov. Založenie spevokolu bolo jednohlasne schválené, a tak id. Nagy Lajos, Schvirján Pál, Porubszky Károly, Krausz János a Csipkay János boli vyzvaní na vyhotovenie stanov.
Rožňavu daroval Ondrej III. ako kráľovský majetok ostrihomskému arcibiskupovi Ladomérovi v roku 1291. Mesto bolo pomenované podľa názvu bane Rosnoubana (Rozsnyóbánya, Rosenau). Prvé mestské výsady udelil mestu kráľ Ľudovít Veľký v roku 1382.
Činnosť mestskej správy zachytávali mestské protokoly od roku 1520 a od roku 1566 aj účtovné knihy. Svoju samosprávu vykonávala prostredníctvom svojich volených orgánov. Ako zemepanské mesto s rozvinutým baníctvom počas XIV. a XV. storočia získalo privilégiá a výsady, ktoré v Uhorsku užívali slobodné kráľovské banské mestá. Administratívnu a súdnu moc na území mesta vykonával richtár s prísažnými. Kolégium prísažných sa označovalo názvom rada. Mešťania si svojich predstavených volili každý rok na valnom zhromaždení, kedy sa schvaľoval aj mestský štatút. Od polovice XVI. storočia privilégiá mesta stratili postupne platnosť, neuznal ich ani arcibiskup, ani župa. V roku 1714 boli Karolom VI. potvrdené výsady mesta Rožňava, udelené Leopoldom I. v roku 1681.
Zo záznamov z cirkevných zápisníc (Protocolon Rimanovianum) vieme, že Revúca mala už pred rokom 1596 richtára a radu. Chod Revúcej ovplyvnil Tomáš Séči, pán hradu Muráň, keď jej v roku 1612 udelil povolenie na slobodný predaj piva a vína. O štyri roky neskôr potvrdil staré výsady jeho syn Juraj, ktorý dal Revúcej ďalšiu výsadu – právo jarmokov. V tejto listine sa Revúca po prvýkrát uvádza ako mesto. V 16. a 17. storočí sa Revúca rozvíjala hlavne zásluhou železiarstva a remesiel. V roku 1871 sa Revúca stala mestom so zriadeným magistrátom. Mestská správa sa riadila zákonným článkom č. XXII z roku 1886. Mesto malo vybudovanú administratívu na úrovni okresu a mešťanosta bol podriadený priamo hlavnému županovi. Od 1. januára 1920 mesto zmenilo svoj názov z Veľkej Revúcej na Revúcu. Zákonom č. 210 z 22. marca 1920 boli mestá so zriadeným magistrátom vyhlásené za veľké obce.
Historické názvy mesta: Rowche, Rewcze, Welka-Rewucza, Nagyrőcze.
Viac...
Prvá písomná zmienka z roku 1243 dokazuje existenciu hradu Jelšavy. Jelšava zastávala významné miesto na Gemeri. Bola strediskom gemerského baníctva aj centrom správy panstva. Mestské výsady získala v prvej polovici 14. storočia. Obyvatelia mesta pracovali v baniach, hutách a hámroch. Jelšavská mestská kniha z rokov 1566 – 1710 je písaná prevažne v slovenskom jazyku, len s niekoľkými latinskými, nemeckými a maďarskými zápismi. Mestskú správu tvorila šesťčlenná mestská rada na čele s richtárom. V roku 1648 popri richtárovi sa ustanovila funkcia staršieho richtára alebo podrichtára a popri šesťčlennej mestskej rade sa vytvoril samosprávny orgán – rada starších. V 18. a 19. storočí správu mestečka viedol richtár a 12 prísažných. Zákonom č. 210 z 22. marca 1920 boli mestá so zriadeným magistrátom vyhlásené za veľké obce.
Historické názvy mesta: Illswa, Elswa, Josuach, Jelssawa.
Prvú písomnú zmienku o Dobšinej nájdeme v darovacej listine kráľa Bela IV. z roku 1243, v ktorej daroval časť územia Gemera Filipovi a Ditrichovi, synom Mateja, ktorý bol zakladateľom rodu Bebekovcov. Územie Dobšinej pripadlo do majetku štítnickej vetvy Bebekovcov a pod právomoc štítnického hradu. Už v roku 1327 uhorský kráľ povolil zemepánom a majiteľom banských polí kutaciu a banskú činnosť. Vďaka prosperujúcemu baníctvu sa osada postupne vyvinula na mesto. Po schválení Maximiliánovho banského poriadku v roku 1723 bolo mesto oslobodené od zemepanského poplatku z baníctva a fakticky užívalo práva slobodného kráľovského mesta. V roku 1756 potvrdila Mária Terézia Dobšinej právo na 4 výročné trhy. Až v 18. storočí sa Dobšiná vyvinula na úplne slobodné banské mesto. Historické názvy mesta: Dobschina, Topschau, Dobschau, Dobsina.
Massriot vydal druhý singel a v ňom Stovky Kilometrov Ciest
Napísal(a) Betty Benőová
Skupina Massriot v týchto dňoch vydáva druhý singel z plánovaného albumu „Bude To Fajn“. Názov skladby je Stovky Kilometrov Ciest a vychádza spolu aj s videoklipom, s pomerne výrazným environmentálnym podtextom.
Ako uviedol Ján Borčík, bubeník skupiny Massriot: „Náš piaty štúdiový album nie je len o skladbách, ktoré sa budú alebo nebudú páčiť. Každá bude odkazom. Tak, ako singel Bude To Fajn, ktorý mal silné posolstvo, aj v skladbe Stovky Kilometrov Ciest prichádzame s odkazom, ktorý jasne vraví – chráňme si prírodu, starajme sa o ňu, je to obrovský dar.“
Vo videoklipe k najnovšiemu počinu sú použité unikátne dronové zábery populárnych, ale aj menej známych turistických destinácií. Kapela v najnovšom klipe použila aj autentické zábery z ciest svojich členov. Okrem Slovenska sa v ňom objavia aj zábery z iných krajín, ako napríklad Maďarsko, Kosovo alebo São Tomé and Príncipe.
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (7)
Napísal(a) M.Rozložník, O. Rozložník
VII.
Ú č t o v n á u z á v i e r k a
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).