Ničivý požiar z roku 1829 si pripomenuli Kajúcimi službami Božími v Evanjelickom kostole a. v. v Jelšave
Napísal(a) G. Jakubecová
Prvýkrát sme si pripomenuli ničivý požiar, ktorý vznikol 26. 07. 1829 v roku 2018 Kajúcimi službami Božími v Evanjelickom kostole a. v. v Jelšave, kde námestný farár Mgr. Ivan Bojna popísal podrobnosti ničivej udalosti v našom meste. Vychádzal zo záznamov Zápisnice kanonickej vizitácie, v ktorej sa píše: „26 júla roku 1829 veľké nešťastie postretlo spolu s mestom aj evanjelickú cirkev v tomto hroznom a neslýchanom požiari, ktorý po poludní o štvrť na jednu vypukol a celé mesto, menovite 441 domov a s nimi aj kostol, fara a škola v popol sa obrátili. V tomto nešťastí aj tri ľudské životy v obeť padli. Celá škoda bola za 2 milióny ocenená. Na pamiatku toho hrozného nešťastia ustanovil Ferjenčík tak večný „kajíci deň“, ktorý sa zasvätil každoročne v nedeľu k 26. júlu najbližšiu.“
Na stretnutie po 35-tich rokoch spomíname s radosťou...
Napísal(a) MG bh, km
Rok 2020 mal byť rokom stretnutia po 45-tich rokoch žiakov ročníka 1974/1975 ZDŠ v Muráni.
Na stretnutie po 35-tich rokoch spomíname s radosťou, mali sme o 10 rokov menej, veľa plánov do života, plné zdravie, mysleli sme si, že nás nič nemôže zastaviť, obmedziť. A predsa je všetko inak. Oslavujeme šesťdesiate narodeniny len v úzkom kruhu rodiny, alebo ani neoslavujeme, lebo blízki sú za hranicami, lebo epidemiologická situácia im nedovolí sa stretnúť s rodinou, priateľmi. Niekedy bol s týmto číslom narodenín spojený odchod do dôchodku.
Priznajme si, koľkí si nevedia predstaviť, že by mali ísť do dôchodku a koľkí by si želali, aby už na dôchodku mohli byť. Všetko záleží od uhla pohľadu na život a životnú situáciu a aj od nášho zdravia, fyzickej kondície.
Preto som sa rozhodla si pripomenúť naše okrúhle narodeniny.
Deti Rimavskej Soboty chválili šikovné ruky a veselá myseľ
Napísal(a) Mgr. K. Lendvorská
IV. Detské letné tvorivé dielne v Gemersko-malohontskom osvetovom stredisku
Prvá polovica júla 2021 bola venovaná deťom – v priestoroch Gemersko-malohontského osvetového strediska v Rimavskej Sobote sme už po štvrtý krát privítali účastníkov letných detských tvorivých dielní Šikovné ruky a veselá myseľ.
Vzhľadom na veľký záujem a obmedzený počet účastníkov sme zrealizovali tohto roku hneď dva turnusy denných letných tvorivých aktivít – v termínoch 6. – 9. júla a 12. – 16. júla 2021.
Oknom archívu do minulosti: Komunistická strana a jej formovanie na Štítnickej doline
Napísal(a) E. Kerekešová
V roku 2021 si pripomíname 100. výročie organizovaného komunistického hnutia na Slovensku. Jej základy položil ľubochniansky zjazd v januári 1921. Boj za prácu, za slobodu prejavu, volebné právo, právo združovať sa, boj za krajší, spravodlivejší zajtrajšok bol ľuďom nášho okresu vlastný v dávnejšej i nedávnej minulosti.
Po ústupe v roku 1918 zanechali revolučné vojská zárodky ruskej revolúcie i v mysliach obyvateľov Štítnickej doliny. Hneď po vojne sa začala organizovať a zakladať strana sociálnej demokracie v závodoch, neskôr na dedinách. Vedúce osobnosti boli väčšinou kvalifikovaní robotníci, na dedinách učitelia, ktorí túto stranu organizovali a zakladali.
Koncom roka 1919 a začiatkom roku 1920 Sociálnodemokratická strana rôznymi intrigami obchádzala plnenie sľubov a požiadaviek robotníkov – uzákonenie 8-hodinovej pracovnej doby, znárodnenie priemyslu, bánk, vyrovnanie regulácie platov a pod., tak sa strana rozčlenila na ľavicu a pravicu. Na zjazde ľavicových sociálnych demokratov v Ľubochni 16. a 17. januára 1921 vznikla komunistická strana. Na zjazde sa zúčastnili Ján Levrinc, Ján Červenák a Arpád Kúth, ktorí boli delegovaní prípravnými výbormi v Slavošovskej papierni.
V RODNEJ ZEMI – na výročie úmrtia revúckeho povstaleckého básnika
Napísal(a) J. Genčanský
„Skoro odišiel som,
ešte ako dieťa
a nevzal som si na rozlúčku
ani malé kvieťa.
A kraj ma čakal,
mal rozvité púčky.
Ja odišiel som chytro,
ticho,
bez rozlúčky...“
Ján Brocko: Mám sa tu dobre. Hodne som sa zotavil, nabral niečo síl
Napísal(a) O.D.
Tvoj list bol pre mňa nevyspytateľným prekvapením. Mnoho som premýšľal, či napísať, či nenapísať Ti. No, pri spomienkach stáva sa človek mäkším, prístupnejším – a ja teraz veľa spomínam i rozmýšľam.
Tak ako už vieš, dostal som sa do nepríjemného položenia. Premohla ma tbc. Začalo to vlani v jeseň za povstania, do ktorého som sa aktívne zapojil. Vydával som cyklostylovaný miestny časopis, v ktorom som nešetril nadávkami proti Nemcom. Preto, keď k nám zavítali Nemci, musel som veru utekať sa skryť. Dve noci som spal v hore, potom som sa usídlil vo filierskych stodolách, poriadne som prechladol, dostal žalúdočný katar, čo znamenalo, že som tri týždne žil na čiernej káve. Z toho som úžasne oslabol a prišli neblahé následky v podobe tbc. Cez zimu dúfal som, že sa musím ísť liečiť. V máji dostal som sa do Košíc. Bolo to práve 8. mája, košické ulice boli plné davmi, sirény hučali, zvony zvolili – hlásili koniec vojny, nový život – a mne počínal sa nový život v nemocnici. Bolo to pre mňa nevýslovne strašné.
Jelšava bola popredným remeselným strediskom gemerskej remeselnej výroby. Garbiarstvo znamenalo pre remeselnú tradíciu tohto mestečka oporu nielen v minulosti, ale až do polovice 20. storočia.
Medzi jelšavskými a gemerskými remeselníkmi vyrábajúcimi kožu bolo potrebné rozlišovať kožiarov a ševcov. Tieto dve remeslá spolu úzko súviseli. Kožiari vyrábali zo surovej kože materiál na ďalšie spracovanie. Remeselníci, ktorí využívali takto spracovanú kožu boli aj ševci. Od polovice 16. storočia sa ševcovstvo začalo spájať s výrobou kože. Ševci sa postupne natoľko odklonili od pôvodného obsahu svojho odvetvia – šitia obuvi, že sa začali zaoberať len výrobou koží. Tak sa stali vlastne garbiarmi. V Jelšave odlišovali výrobcov koží názvami „ševc“, „švec“, „kvaškár“, „koželuch“ – výrobcovia ovčej kože a „kožár“ – výrobcovia hovädzích koží. Zaužívané boli aj maďarské názvy „timár“ pre kožiarov a „saťánoš“ pre ševcov. V Jelšave mali početnú prevahu ševci.
Pavol Jozef Šafárik v našich srdciach i v spomienkach
Napísal(a) T. Tomková
Pavol Jozef Šafárik patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenských dejín. Počas svojho života sa verejne veľmi neangažoval, preto ho veľká časť slovenskej verejnosti nepoznala. Dnes sú po ňom pomenované školy, univerzity, ulice aj námestia.
Tento víkend sme si pripomenuli 160. výročie jeho úmrtia. Vďaka skvelej spolupráci Domu Matice slovenskej v Rožňave, obce Kobeliarovo, mesta Rožňavy, Gymnázia Pavla Jozefa Šafárika v Rožňave a ECAV sa nám podarilo pripraviť majestátne trojdňové spomienkové podujatie. Oslavy sa začali 25. júna 2021 na Gymnáziu Pavla Jozefa Šafárika v Rožňave, kde predsedu Matice slovenskej Mariána Gešpera privítala riaditeľka školy Katarína Adamková a Lýdia Kalinová. Na pôde strednej školy sa stretol predseda Matice slovenskej aj so študentmi, ktorým predstavil osobnosť Pavla Jozefa Šafárika.
Pomenovanie promenád v Dobšinej v archívnych záznamoch
Napísal(a) E. Kerekešová
Názvy ulíc, námestí, miest a obcí sa pri niektorých dôležitejších udalostiach zvykli zmeniť. Tak to bolo aj v Dobšinej s názvom promenád. A pri akej príležitosti to bolo?
Zo zápisnice z 3. novembra 1933 napísanej na zasadnutí obecnej rady v Dobšinej sa dozvedáme, že člen obecnej rady Ing. Jozef Šincl prečítal návrh, aby na pamiatku 15 ročného jestvovania Československej republiky bola premenovaná Letná ulica na „Ulicu Slobody“, alebo na „Ulicu 28. októbra“. Niektorí členovia obecnej rady boli toho názoru, aby lokálne historické názvy ulíc boli ponechané. Navrhli však, aby sa premenovali promenády na „Rudý park“ a „Park Slobody“, alebo „Masarykov park“.
Po dlhšej debate a prevedenom hlasovaní bolo za pomenovanie promenád 7 hlasov. Keďže proti nehlasoval nikto, obecná rada sa uzniesla na premenovaní nižnej promenády na „Park Slobody“ a vyšnej promenády na „Masarykov park“.
Na decembrovom zasadnutí sa obecné zastupiteľstvo rozhodlo inak.
V jedno májové dopoludnie tohto roku sme sa s ujom Ľubom, inak rodákom z neďalekých Kamenian, vydali po stopách lanovky Železník – Tisovec. Menšiu túru sme začali pri futbalom ihrisku v Sirku a kráčali sme popri miestnom potoku k „Snežnej jame“. Tam sme zabočili doľava a hľadali sme zvyšky železných pilierov. Našli sme len rozobraté betónové základy pilierov a zvyšky tornaľských tehál, ktoré ohraničovali pôvodnú trasu lanovky.
Pomalým krokom sme po viac ako jednom kilometri došli až na Okrúhly vrch, podľa iných zdrojov na Paseku (511 m n. m.). Tam sme našli zvyšky zárezu v teréne, obloženého kameňmi, ktorým prechádzala lanovka. Odtiaľ sme sa vrátili späť k ihrisku a prezreli sme si zvyšky pilierov v časti Šrobárka.
Podľa dostupných informácií o lanovke, najmä z článku Lukáša Pateru: Nákladné lanovky v spišsko-gemerskej banskej oblasti, zverejnený v Montánnej histórii 8 -9, 2015/2016, ako aj
Viac...
„ČLOVEK BY MAL VEDIEŤ DÁVAŤ“
Človek má obdivuhodnú schopnosť tešiť sa z dobrých vecí. Taká je väčšina ľudí – chcú dobro, chcú úsmev. Žiaľ, ľudstvo permanentne opakuje staré chyby, a tak nás v živote nestretajú len víťazstvá, ale musíme sa naučiť riešiť aj problémy a ťažkosti. Nič nie je nikdy isté – okrem daní a smrti, ako hovoria realisti. Všetko sa môže v okamihu zvrtnúť k horšiemu (alebo k lepšiemu). Denne bojujeme o lepší život, ktorý by mal byť plnohodnotný, aktívny, tvorivý, vyplnený prácou i zábavou.
Človek by sa mal naučiť dávať. Svojmu okoliu, ale aj spoločnosti. Len tak ľudia dokážu vytvoriť lepší svet. Egoisti ho lepším neurobia – snažia sa vyťažiť z neho čo najviac pre seba. Nemali by sme nikoho podceňovať ani preceňovať. Život nám môže zachrániť človek, ktorého sme si predtým ani nevšimli, a zradiť nás môže aj ten, ktorému sme absolútne dôverovali. Ak hodnotíme ľudí, skúsme si položiť otázku, či by sme toho-ktorého človeka zobrali so sebou na ťažkú cestu či prizvali na riešenie vážneho problému...
Zomrel pán Ladislav Molnár najstarší občan Rožňavského Bystrého
Napísal(a) od+jd
Obecný rozhlas v Rožňavskom Bystrom od rána oznamoval svojim občanom túto smutnú správu: S hlbokým zármutkom oznamujeme občanom, že vo veku 92 rokov zomrel náš spoluobčan pán Ladislav Molnár. Posledná rozlúčka so zosnulým bude 19. júna 2021 (v sobotu) o 15,00 hod. na miestnom cintoríne. Česť jeho svetlej pamiatke !
Takto chcel všetkým svojim poslucháčom oznámiť, že zomrel najstarší spoluobčan obce, ktorý celý svoj život zasvätil práci a príkladnému rodinnému životu. Spomínam si aj ja na neho, keď som ešte žil v jeho blízkom susedstve. Bol mi v jeho mladšom veku i neskôr veľkým príkladom. Svoj život vyrozprával aj v knihe Jána Dávida Baníckym chodníkom v Rožňavskom Bystrom, ktorú som využil, aby som priblížil najmä mladšej generácii jeho pestrý, ale ťažký život.
Pripomenuli si 160. výročie prijatia Memoranda národa slovenského
Napísal(a) M. Kojnoková
Spomienkové stretnutie zorganizovali MO Matice slovenskej a Mesto Tisovec – oddelenie kultúry a športu a Mestská knižnica A. H. Škultétyho v Tisovci. Jeho cieľom bolo pripomenúť si požiadavky slovenského národa, ktoré boli v čase ich sformulovania pred 160 rokmi výrazom odporu Slovákov voči násilnej maďarizácii.
V priestore dnešného Memorandového námestia v Turčianskom Sv. Martine sa vtedy zišlo okolo 5 tisíc zástupcov slovenských žúp, ktorí počas manifestácie prijali memorandum, ktorým okrem iného upozornili aj na právo používať na slovenskom území slovenský jazyk. Memorandum národa slovenského, programový dokument slovenských národných požiadaviek, ktorého hlavným osnovateľom bol Štefan Marko Daxner, sa v tom čase nepodarilo naplniť. Opierali sa oň však zakladatelia Matice slovenskej (MS) v roku 1863 i zakladatelia prvých troch slovenských gymnázií. Memorandové požiadavky zostali základným programovým cieľom slovenských národovcov v období do vypuknutia prvej svetovej vojny, keď vrcholila maďarizácia na území Slovenska. Od memoranda sa odvíjali najvýznamnejšie dokumenty Slovákov, ktorými sa emancipovali ako svojbytný a samostatný národ v srdci Európy s právom na sebaurčenie a vlastnú štátnosť.
Jur Hronec bol človek, ktorý môže byť inšpiráciou pre nás všetkých
Napísal(a) T. Tomková
Uprostred Gočova hrdo stojí Evanjelický a. v. kostol a oproti nemu je učupený medzi inými domami malý skromný domček. V tomto domčeku sa pred 140 rokmi narodil jeden z najvýznamnejších matematikov, zakladateľ viacerých vysokých škôl, priebojný pedagóg, kultúrny činiteľ, predseda Matice slovenskej a iných kultúrnych inštitúcií Jur Hronec.
Obec Gočovo, Matica slovenská, ECAV Vlachovo, fília Gočovo a Občianske združenie Zachovanie pamiatky Jura Hronca pripravili v Gočove 16. mája 2021 spomienkovú slávnosť pri príležitosti výročia jeho narodenia. Slávnostné Služby Božie v Gočove viedla farárka Martina Gdovinová. Aj vo svojej kázni nezabudla spomenúť prínos ambiciózneho rodáka. Mladý matičiar Vladimír Tököly prítomným predstavil osobnosť Jura Hronca ako persónu nielen inšpiratívnu životným odhodlaním, ale aj ako človeka, ktorý bol kľúčovým pre formovanie základov smerovania slovenského vysokého školstva. Vďaka nemu dnes dokáže reflektovať potreby doby, ktorá potrebuje mladých dynamických ľudí, vzdelaných v technických a matematických odboroch.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.