Mestské kino v Jelšave začalo premietať v mestskom hoteli
Napísal(a) Eva Kerekešová
Mestské kino v Jelšave fungovalo na základe kinematografickej licencie v priestoroch mestského hotela. Majiteľom licencie bola od 1. júla 1923 Telocvičná jednota Sokol v Jelšave a prevádzku kina zabezpečovali členovia spolku. Pre potreby kina bol zakúpený premietací stroj od Biedermana. V uvedenom roku bolo uskutočnených 8 predstavení pre vojsko a 6 predstavení pre školskú mládež. V roku 1927 sa majiteľom kina stalo mesto Jelšava, ktoré ho prevádzkovalo vo vlastnej réžii. Kino malo 150 sedadiel na sedenie a do prevádzky bolo dané 17. júla 1927. V roku 1930 pán Karol Lehocký odporučil zavedenie gramofónovej hudby do mestského kina, čo bolo aj predmetom uznesenia mestskej rady č. 73/1930 a následne schválenie kúpy rádioprijímača. Neskôr, v roku 1933, bolo zriadené zvukové kino zakúpením nového zvukového aparátu značky Philips.
Na základe uznesenia obecného zastupiteľstva mesta Jelšava z februára 1933 bola uzavretá a v máji 1933 schválená zmluva medzi mestom Jelšava a Karolom Kirschmayerom, majiteľom kinematografickej licencie. Štátnym vedúcim notárom, ako aj námestníkom starostu v zastúpení mesta, bol poverený spravovaním a vedením mestského kina, namiesto doterajšieho vedúceho kina Alfonza Šafčáka. Žiadosť o zmenu vo vedení mestského kina sa predkladala na posúdenie a schválenie aj Krajinskému úradu v Bratislave.
Anna Jolšvaiová z Revúcej nám spieva - Kráľova hoľa
Napísal(a) P. PobočekAnna Jolšvaiová z Revúcej nám spieva – Hra so životom
Napísal(a) P. PobočekAko to bolo, keď musel Okresný úrad z Rožňavy evakuovať do Dobšinej
Napísal(a) Ing. E. Jergová
V dôsledku udalostí na jeseň v roku 1938 musel Okresný úrad z Rožňavy evakuovať do Dobšinej. Skoro polovica okresu pripadla Maďarsku. Územie, ktoré zostalo na Slovensku, bolo premenované na okres Dobšiná.
Okresný úrad v Dobšinej dňa 15. marca 1939 podal hlásenie Prezídiu krajinského úradu v Bratislave, že „Okresný úrad je umiestnený v miestnostiach, ktoré pre tento cieľ prenajala obec Dobšiná. Toto umiestnenie úradu však je len dočasné, lebo definitívne bude okresný úrad na prvom poschodí obecného domu v Dobšinej.“
Koncom marca Obecné notárstvo v Dobšinej oznámilo okresnému úradu, že Mesto Dobšiná od pôvodného stanoviska ohľadom umiestnenia okresného úradu v budove tzv. „Coburgovskej“ odstúpilo a miestnosti potrebné pre okresný úrad určilo v mestskej radnici na poschodí, pozostávajúce z 9 miestností. Služobný byt pre okresného náčelníka bol v mestskej budove číslo 440, ktorý pozostával z 5 izieb a ostatných miestností, ktoré čakala ešte potrebná adaptácia.
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (5)
Napísal(a) Mikuláš Rozložník, Ondrej Rozložník
IV.
Učebný plán
Učebný plán predmetov čítanie a slohovanie, ako aj počty a geometria pre I. a II. triedu, v plnej miere zohľadňuje ministerstvom danú štruktúru. Pre prípravnú triedu a výučbu rysovania slúžil ako pravidlo uplynulý školský rok:
a) do prípravnej triedy boli prijímaní učni priemyselného odboru slovenskej národnosti z okolitých obcí
Učebná látka, vo všeobecnosti, pozostávala z:
a) písanie, b) čítanie, c) počty, a to 4 základné úlohy naspamäť a písomne, d) rozhovory v maďarčine, ktoré sú zamerané na voliteľné predmety prírodopis, zdravoveda a dejiny vlasti.
Slávny slovenský huslista, hudobný skladateľ a dirigent Juraj Kazamek sa narodil v Betliari
Napísal(a) E. Jergová
Juraj Kazamek, slávny slovenský huslista, hudobný skladateľ, dirigent, sa narodil 28. 2. 1882 v Betliari. Odišiel s rodičmi do Pittsburgu ako 10-ročný, aby pomáhal otcovi s prácou v bani. Už ako 14-ročný sa stal členom baníckej kapely. Jeho prvým učiteľom bol Albert Tietzel. On zbadal jeho nadanie a pomohol rodičom, aby ho poslali na ďalšie štúdium do New Yorku, kde študoval na konzervatóriu hru na husliach u Leopolda Lichtenberga. Husľové štúdium ukončil u profesora Otakara Ševčíka v Písku.
Po úspešnom ukončení konzervatória nasledovalo turné po celej Amerike. Počas I. svetovej vojny bol huslistom v 30-člennom vojenskom orchestri americkej armády, neskôr jeho dirigentom. Po prvej svetovej vojne sa už nevrátil do USA. Usadil sa v meste Koblenz (Nemecko) a odtiaľ chodil po celom svete a hral na koncertných pódiách. Husliam ostal verný až do smrti.
Počas svojho turné Juraj Kazamek vystúpil aj na tradičných matičných slávnostiach 26. augusta 1926 v Martine. Svoje dojmy zo stretnutia s Kazamekom opísal Ernest Kandera, nádejný adept husľového umenia takto: „vysoký, štíhly, dosť plešivý, elegantný a sympatický štyridsiatnik“.
Dobrovoľný hasičský spolok v Revúcej a roky jeho vzniku
Napísal(a) Ing. E. Jergová
Organizovaný boj proti požiarom vyústil do vzniku a rozvoja dobrovoľných hasičských spolkov. V Revúcej tiež panoval nepokoj a neistota z prípadných požiarov. Richtár v roku 1823 vydal prísne policajné nariadenia, ktoré boli zamerané na organizáciu likvidovania požiaru, na udržiavanie poriadku a disciplíny. V roku 1856 mesto dalo postaviť prístrešok pred rímskokatolíckym kostolom, aby striekačky a protipožiarny materiál bol chránený pred poveternostnými vplyvmi. Striekačky boli primitívne, voda sa do nich nosila vo vedrách, preto mesto v roku 1857 zakúpilo dva veľké sudy na štyroch kolesách.
Dobrovoľný hasičský spolok v Revúcej mohol vzniknúť už v roku 1868. Najväčšiu iniciatívu pri jeho založení vyvíjali PhDr. Ivan Branislav Zoch a Samuel Ormis. Samuel Ormis s ďalšími nadšencami už 15. marca 1868 v správe nabádal predstaviteľov mesta, aby prijali stanovy remeselníckeho spolku a pre jeho členov vytvorili podmienky pre vzdelávanie. V jej závere sa zmieňuje aj o potrebe založenia hasičského spolku. V tom istom roku PhDr. Ivan Branislav Zoch v Pešťbudínskych vedomostiach informoval, že požiadal mesto, aby pre hasičský výcvik študentov vyšších tried gymnázia prepožičalo hasičskú striekačku a vedrá.
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (4)
Napísal(a) M. a O. Rozložníkovci
4. Obdobie voľného priemyslu
Tento zákon o priemysle nariadil, že všetky existujúce cechy musia zaniknúť. Keďže tento dovoľoval, aby sa členovia cechov mohli združovať do priemyselných spolkov, sa u nás v podstate nič nestalo. Určitú dobu tunajšie cechy sa ešte pridržiavali predchádzajúcich stanov, až kým chatrné zvyšky minulého obdobia, cechové truhlice a písomnosti, si úradná vrchnosť vyžiadala a deponovala ich do mestského archívu, kde sú odvtedy uložené. Majetok nebol, a tak sa v tejto veci nebolo ani potrebné na niekoho obrátiť, alebo niečo vybaviť.
Miestni priemyselníci so skutočnosťami tohto obdobia neboli veľmi spokojní, a tak ochotne privítali zavedenie XVII. článku zákona z roku 1884 a na jeho základe organizovali svoju činnosť.
5. Najnovšie obdobie vývoja priemyslu,
z ktorého máme iba štatistické údaje, a tak objasnenie pomerov v priemysle Dobšinej ďalej predkladám na ich základe.
Bolože to slávy, keď sa Malá Poloma s Veľkou Polomou zlúčili do Gemerskej Polomy
Napísal(a) Archív Rožňava
Čo možno každý občan obce o Gemerskej Polome vie, sú fakty, že jej počiatky existencie siahajú do polovice 13. storočia, že prvá písomná zmienka o obci je z roku 1282, že najprv tu existovala jedna dedina s názvom Poloma, ktorá sa ku koncu 14. storočia rozdelila na dve samostatné obce Veľká Poloma a Malá Poloma (ich názvy predpokladáme vychádzajú z počtov obyvateľstva a množstva obydlí). Faktom je, že Gemerská Poloma vznikla v 20. storočí zlúčením týchto dvoch pôvodných samostatných obcí.
Čo ste, milí čitatelia, možno o tomto zlúčení/sobáši nevedeli, sú skutočnosti zachytené v archívnych dokumentoch, ktoré sa nachádzajú v úschove rožňavského pracoviska Štátneho archívu v Košiciach. V krátkosti Vám priblížime tento úradný proces, ktorý ani zďaleka nebol takou jednoznačnou záležitosťou, nakoľko záujmy jednotlivých obcí v priebehu rokov neboli vždy súhlasné.
Jeden z prvých dokumentov k danej téme nájdených v archíve, je písomná komunikácia medzi Okresným úradom v Rožňave a Prezídiom krajinského úradu v Bratislave z roku 1933.
Viac...
Július Botto, zakladateľ Československého štátneho reálneho gymnázia a profesor I. slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej
Napísal(a) Archív Rožňava
Július Botto, slovenský pedagóg, advokát, historik, cirkevný historik, publicista, prekladateľ a kultúrny činiteľ sa narodil 24. júla 1848 v slovenskej dedine Rozložná. Jeho otec Ladislav Botto bol evanjelický farár a Július podľa rodinnej tradície mal byť tiež teológom. Keď skončil elementárne školy v Jelšave, tak pokračoval na gymnáziách v Rimavskej Sobote, Levoči a v Spišskej Novej Vsi. Teológiu študoval na kolégiu v Prešove, kde pri teologických a neskôr právnických štúdiách zažil nezabudnuteľné chvíle v skupine slovenských junákov združených do krúžku okolo Pavla Országha Hviezdoslava.
V školskom roku 1869/70 bol povolaný za suplujúceho profesora do Veľkej Revúcej, a to rozhodlo o celom ďalšom jeho živote. Ešte sa síce vrátil k právnickým štúdiám do Prešova, ale v školskom roku 1871/72 bol opäť v Revúcej, aby bol svedkom radostných chvíľ otvorenia gymnaziálnej budovy. Len dva roky bolo slovenské gymnázium v novej vlastnej budove. Generálny konvent evanjelickej a. v. cirkvi v Uhorsku, ktorý bol zvolaný na 2. septembra 1874, mal už len formálnu úlohu a vyhlásil gymnázium za zrušené.
Čerešnícky spolok v Jelšave je najstarším ovocinárskym spolkom na Slovensku
Napísal(a) Archív Rožňava
Čerešnícky spolok v Jelšave patrí medzi najstarší ovocinársky spolok na Slovensku. Spoločnú ovocnú záhradu založili 1. septembra 1796 dvaja nadšenci a milovníci ovocinárstva v Jelšave, Samuel Glósz st. a evanjelický farár Pavel Wallaszky. Rada mesta Jelšavy im svojím rozhodnutím z 26. septembra 1796 dala do trvalého užívania dva pozemky. Jeden dostal meno „Dolný čerešník" a druhý „Horný čerešník". Tak boli založené základy Čerešníckeho spolku v Jelšave.
Členský podiel činil 5 zlatých a 30 krajciarov. Ustanovilo sa, že (citujem): „Každý člen spolku vysadí ovocné stromy do radov, záhradu bude udržiavať a viackrát v roku prekopávať.“ V roku 1801 sa k spolku pripojil zakladajúci sa vinohradnícky spolok so záhradami, označovanými ako „Darmo Hrba“ a neskôr v roku 1804 záhrada pod menom „Na Jarkoch“. Spojený čerešnícky spolok tak bol vytvorený zo štyroch častí.
Činnosť mestskej polície v meste Rožňava siaha až do dávnej minulosti. Už v roku 1723 sa stretávame prvýkrát s funkciou mestského kapitána, ktorého volili z troch kandidátov. Neskôr, v roku 1886, mestského policajného kapitána menoval hlavný župan. Policajný kapitán mal vlastný úrad a dozeral na čistotu ulíc a trhu, na denné a nočné stráže, vydával cestovné pasy, dobytčie pasy, zaistil trestancov, či pátral po ukradnutých veciach. Do roku 1900 verejný poriadok v meste udržiavala mestská polícia, ktorá pozostávala z dvoch policajtov a kapitána. O rok neskôr verejný poriadok udržiavalo maďarské žandárstvo za pomoci dvoch mestských policajtov.
Mestská rada Rožňavy v roku 1907 uzavrela s uhorskou vládou zmluvu o službách verejnej istoty. Tieto služby tvorilo desať mužov vtedajšieho četníctva. Mesto malo v tom období troch policajtov – četníkov, ktorí väčšinou zastávali práce vnútornej organizácie mesta, teda kancelárske a doručovacie služby. Za tieto služby četníctva mesto zo vzniknutých nákladov platilo 30% do pokladnice monarchie. Tento zmluvný pomer a poskytovanie služby verejnej istoty trval do obsadenia mesta československým vojskom.
Odišiel navždy od nás rodák z Rožňavského Bystrého pán Ladislav Tomko
Napísal(a) MG od
Portál roznavskebystre.sk uverejnil 4. februára 2021 stručnú správu: "Vážení občania, s hlbokým zármutkom oznamujeme, že dňa 3.2.2021 vo veku 92 rokov zomrel náš rodák pán Ladislav Tomko. Posledná rozlúčka bude v kruhu rodiny.
Česť jeho svetlej pamiatke!"
Za touto správou sa skrýva ale veľmi veľa. Z radov Bystranov, ktorí robili aj pre svoju rodnú obec veľa pozitívneho, bol aj pán Ladislav Tomko. Svedčí o tom jeho cesta, ktorou prešiel z tejto malej, bývalej baníckej obce, do sveta. A to veľakrát veru aj peši, najmä ako študent z domu U zahradoch za vzdelaním krížom cez rozsiahle kopce a prašné cesty. Najprv do podtatranského Svitu, aby získal vzdelanie v bývalej Baťovej škole práce, potom aj za prácou a vyšším vzdelaním. Vždy sa však rád vracal k svojej rodine i spoluobčanom a kamarátom do Rožňavského Bystrého, kdekoľvek bol. Bol pre svojich rodákov príkladom snaživého pracovitého človeka, túžiaceho za lepším životom i vzdelaním. Dožil sa veľmi pekného veku, a to i napriek tomu, že život mu kládol do cesty ťažké prekážky, keď prežil to najťažšie, čo človeka v rodine môže stretnúť.
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-