Gemerská Poloma a jej vzácna Pamätná kniha Veľkopolomčanov
Napísal(a) Bc. Adriana Ďuričeková
S rešpektom, zodpovedne, úhľadným písmom ju začal písať v roku 1933 miestny evanjelický farár Ľudovít Linczényi. Ako správny kronikár, pod podtitulom „Kronikár sám o sebe“ nám najprv priblížil svoju osobu. Vo veľmi pútavom čítaní, na niekoľkých stranách, vyrozprával svoj neľahký životný osud syna, študenta teológie, kaplána. Narodil sa 3. mája 1884 v Kráľovej Lehote na Liptove, ako prvý zo 6 detí, rodičom Ľudovítovi Linczényimu, tamojšiemu evanjelickému farárovi a Izabele Guothovej.
Jeho pôsobenie na Gemeri začalo vo večerných hodinách 7. júla 1908, keď vystúpil z vlaku na perón stanice vo Veľkej Polome. Do neznáma, váhavými krokmi, zahliadnuc kostolnú vežu sa pobral smerom k farnosti. Jeho budúci principál Gustáv Titus Kellner o jeho príchode nič nevedel, a tak, keď kaplán dorazil na farský úrad, prekvapený ho privítal slovami: „Čo tu chcete? Kto vás poslal? Ja chvála buď Bohu kaplána ešte nepotrebujem.“
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (6)
Napísal(a) M. Rozložník, O. Rozložník
V.
Rozvrh hodín
Dobšinská obecná škola, za podpory školského priemyselného výboru, umožnila nám používať dobre zariadenú kresliareň baníckej školy v novej školskej budove, ktorá bola na vyučovanie vo večerných hodinách vybavená vhodnými svietidlami. Okrem toho, s láskavým súhlasom tejto školy, sme pre prvú triedu kresličskej školy využívali učebňu IV. dievčenskej triedy. Z hľadiska šetrenia výdavkov, večerné teoretické vyučovanie sa vykonávalo v tej istej učebni, podľa nasledujúceho rozvrhu hodín:
Takýto bol začiatok turistickej útulne na Volovci
Napísal(a) Ing. Eva Jergová
História chaty na Volovci sa začala písať v roku 1933, kedy Klub Československých turistov, odbor Rožňava podal v máji 1933 Obecnému zastupiteľstvu v Čučme prostredníctvom Obvodného notára v Betliari žiadosť o povolenie k výstavbe ochrannej turistickej útulne a pridelenie potrebného pozemku. Odbor klubu hodlal ešte v tom istom roku vybudovať na Volovci v blízkosti prameňa drevenú ochrannú útulňu, ktorá by slúžila len k prenocovaniu a útulku turistov pred nepohodou. Keďže miesto, ktoré si vyhliadli, bolo na pozemku obce Čučma, žiadali obecné zastupiteľstvo o povolenie k stavbe spomenutej útulne a bezplatného pridelenia potrebného miesta o výmere 100m2 na dobu, kým bude klub čsl. turistov toto miesto potrebovať.
Na najbližšom zasadnutí obecného zastupiteľstva dňa 2. júna 1933 obvodný notár Géza Takáč prečítal podanú žiadosť Klubom čsl. turistov, odbočka Rožňava o povolenie postavenia útulne a navrhol, aby bolo žiadosti vyhovené, keďže podporovanie turistiky bolo povinnosťou každého občana. V záujme povznesenia kraja propagačným prostriedkom, ako bola turistika, obecné zastupiteľstvo jednohlasným uznesením súhlasilo, aby sa na obecnom pozemku na Volovci útulňa postavila. Ako uznávací poplatok určili ročný obnos 5 Kč.
Mestské kino v Jelšave začalo premietať v mestskom hoteli
Napísal(a) Eva Kerekešová
Mestské kino v Jelšave fungovalo na základe kinematografickej licencie v priestoroch mestského hotela. Majiteľom licencie bola od 1. júla 1923 Telocvičná jednota Sokol v Jelšave a prevádzku kina zabezpečovali členovia spolku. Pre potreby kina bol zakúpený premietací stroj od Biedermana. V uvedenom roku bolo uskutočnených 8 predstavení pre vojsko a 6 predstavení pre školskú mládež. V roku 1927 sa majiteľom kina stalo mesto Jelšava, ktoré ho prevádzkovalo vo vlastnej réžii. Kino malo 150 sedadiel na sedenie a do prevádzky bolo dané 17. júla 1927. V roku 1930 pán Karol Lehocký odporučil zavedenie gramofónovej hudby do mestského kina, čo bolo aj predmetom uznesenia mestskej rady č. 73/1930 a následne schválenie kúpy rádioprijímača. Neskôr, v roku 1933, bolo zriadené zvukové kino zakúpením nového zvukového aparátu značky Philips.
Na základe uznesenia obecného zastupiteľstva mesta Jelšava z februára 1933 bola uzavretá a v máji 1933 schválená zmluva medzi mestom Jelšava a Karolom Kirschmayerom, majiteľom kinematografickej licencie. Štátnym vedúcim notárom, ako aj námestníkom starostu v zastúpení mesta, bol poverený spravovaním a vedením mestského kina, namiesto doterajšieho vedúceho kina Alfonza Šafčáka. Žiadosť o zmenu vo vedení mestského kina sa predkladala na posúdenie a schválenie aj Krajinskému úradu v Bratislave.
Anna Jolšvaiová z Revúcej nám spieva - Kráľova hoľa
Napísal(a) P. Poboček
Anna Jolšvaiová z Revúcej nám spieva – Hra so životom
Napísal(a) P. Poboček
Ako to bolo, keď musel Okresný úrad z Rožňavy evakuovať do Dobšinej
Napísal(a) Ing. E. Jergová
V dôsledku udalostí na jeseň v roku 1938 musel Okresný úrad z Rožňavy evakuovať do Dobšinej. Skoro polovica okresu pripadla Maďarsku. Územie, ktoré zostalo na Slovensku, bolo premenované na okres Dobšiná.
Okresný úrad v Dobšinej dňa 15. marca 1939 podal hlásenie Prezídiu krajinského úradu v Bratislave, že „Okresný úrad je umiestnený v miestnostiach, ktoré pre tento cieľ prenajala obec Dobšiná. Toto umiestnenie úradu však je len dočasné, lebo definitívne bude okresný úrad na prvom poschodí obecného domu v Dobšinej.“
Koncom marca Obecné notárstvo v Dobšinej oznámilo okresnému úradu, že Mesto Dobšiná od pôvodného stanoviska ohľadom umiestnenia okresného úradu v budove tzv. „Coburgovskej“ odstúpilo a miestnosti potrebné pre okresný úrad určilo v mestskej radnici na poschodí, pozostávajúce z 9 miestností. Služobný byt pre okresného náčelníka bol v mestskej budove číslo 440, ktorý pozostával z 5 izieb a ostatných miestností, ktoré čakala ešte potrebná adaptácia.
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (5)
Napísal(a) Mikuláš Rozložník, Ondrej Rozložník
IV.
Učebný plán
Učebný plán predmetov čítanie a slohovanie, ako aj počty a geometria pre I. a II. triedu, v plnej miere zohľadňuje ministerstvom danú štruktúru. Pre prípravnú triedu a výučbu rysovania slúžil ako pravidlo uplynulý školský rok:
a) do prípravnej triedy boli prijímaní učni priemyselného odboru slovenskej národnosti z okolitých obcí
Učebná látka, vo všeobecnosti, pozostávala z:
a) písanie, b) čítanie, c) počty, a to 4 základné úlohy naspamäť a písomne, d) rozhovory v maďarčine, ktoré sú zamerané na voliteľné predmety prírodopis, zdravoveda a dejiny vlasti.
Slávny slovenský huslista, hudobný skladateľ a dirigent Juraj Kazamek sa narodil v Betliari
Napísal(a) E. Jergová
Juraj Kazamek, slávny slovenský huslista, hudobný skladateľ, dirigent, sa narodil 28. 2. 1882 v Betliari. Odišiel s rodičmi do Pittsburgu ako 10-ročný, aby pomáhal otcovi s prácou v bani. Už ako 14-ročný sa stal členom baníckej kapely. Jeho prvým učiteľom bol Albert Tietzel. On zbadal jeho nadanie a pomohol rodičom, aby ho poslali na ďalšie štúdium do New Yorku, kde študoval na konzervatóriu hru na husliach u Leopolda Lichtenberga. Husľové štúdium ukončil u profesora Otakara Ševčíka v Písku.
Po úspešnom ukončení konzervatória nasledovalo turné po celej Amerike. Počas I. svetovej vojny bol huslistom v 30-člennom vojenskom orchestri americkej armády, neskôr jeho dirigentom. Po prvej svetovej vojne sa už nevrátil do USA. Usadil sa v meste Koblenz (Nemecko) a odtiaľ chodil po celom svete a hral na koncertných pódiách. Husliam ostal verný až do smrti.
Počas svojho turné Juraj Kazamek vystúpil aj na tradičných matičných slávnostiach 26. augusta 1926 v Martine. Svoje dojmy zo stretnutia s Kazamekom opísal Ernest Kandera, nádejný adept husľového umenia takto: „vysoký, štíhly, dosť plešivý, elegantný a sympatický štyridsiatnik“.
Viac...
Dobrovoľný hasičský spolok v Revúcej a roky jeho vzniku
Napísal(a) Ing. E. Jergová
Organizovaný boj proti požiarom vyústil do vzniku a rozvoja dobrovoľných hasičských spolkov. V Revúcej tiež panoval nepokoj a neistota z prípadných požiarov. Richtár v roku 1823 vydal prísne policajné nariadenia, ktoré boli zamerané na organizáciu likvidovania požiaru, na udržiavanie poriadku a disciplíny. V roku 1856 mesto dalo postaviť prístrešok pred rímskokatolíckym kostolom, aby striekačky a protipožiarny materiál bol chránený pred poveternostnými vplyvmi. Striekačky boli primitívne, voda sa do nich nosila vo vedrách, preto mesto v roku 1857 zakúpilo dva veľké sudy na štyroch kolesách.
Dobrovoľný hasičský spolok v Revúcej mohol vzniknúť už v roku 1868. Najväčšiu iniciatívu pri jeho založení vyvíjali PhDr. Ivan Branislav Zoch a Samuel Ormis. Samuel Ormis s ďalšími nadšencami už 15. marca 1868 v správe nabádal predstaviteľov mesta, aby prijali stanovy remeselníckeho spolku a pre jeho členov vytvorili podmienky pre vzdelávanie. V jej závere sa zmieňuje aj o potrebe založenia hasičského spolku. V tom istom roku PhDr. Ivan Branislav Zoch v Pešťbudínskych vedomostiach informoval, že požiadal mesto, aby pre hasičský výcvik študentov vyšších tried gymnázia prepožičalo hasičskú striekačku a vedrá.
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (4)
Napísal(a) M. a O. Rozložníkovci
4. Obdobie voľného priemyslu
Tento zákon o priemysle nariadil, že všetky existujúce cechy musia zaniknúť. Keďže tento dovoľoval, aby sa členovia cechov mohli združovať do priemyselných spolkov, sa u nás v podstate nič nestalo. Určitú dobu tunajšie cechy sa ešte pridržiavali predchádzajúcich stanov, až kým chatrné zvyšky minulého obdobia, cechové truhlice a písomnosti, si úradná vrchnosť vyžiadala a deponovala ich do mestského archívu, kde sú odvtedy uložené. Majetok nebol, a tak sa v tejto veci nebolo ani potrebné na niekoho obrátiť, alebo niečo vybaviť.
Miestni priemyselníci so skutočnosťami tohto obdobia neboli veľmi spokojní, a tak ochotne privítali zavedenie XVII. článku zákona z roku 1884 a na jeho základe organizovali svoju činnosť.
5. Najnovšie obdobie vývoja priemyslu,
z ktorého máme iba štatistické údaje, a tak objasnenie pomerov v priemysle Dobšinej ďalej predkladám na ich základe.
Bolože to slávy, keď sa Malá Poloma s Veľkou Polomou zlúčili do Gemerskej Polomy
Napísal(a) Archív Rožňava
Čo možno každý občan obce o Gemerskej Polome vie, sú fakty, že jej počiatky existencie siahajú do polovice 13. storočia, že prvá písomná zmienka o obci je z roku 1282, že najprv tu existovala jedna dedina s názvom Poloma, ktorá sa ku koncu 14. storočia rozdelila na dve samostatné obce Veľká Poloma a Malá Poloma (ich názvy predpokladáme vychádzajú z počtov obyvateľstva a množstva obydlí). Faktom je, že Gemerská Poloma vznikla v 20. storočí zlúčením týchto dvoch pôvodných samostatných obcí.
Čo ste, milí čitatelia, možno o tomto zlúčení/sobáši nevedeli, sú skutočnosti zachytené v archívnych dokumentoch, ktoré sa nachádzajú v úschove rožňavského pracoviska Štátneho archívu v Košiciach. V krátkosti Vám priblížime tento úradný proces, ktorý ani zďaleka nebol takou jednoznačnou záležitosťou, nakoľko záujmy jednotlivých obcí v priebehu rokov neboli vždy súhlasné.
Jeden z prvých dokumentov k danej téme nájdených v archíve, je písomná komunikácia medzi Okresným úradom v Rožňave a Prezídiom krajinského úradu v Bratislave z roku 1933.
Július Botto, zakladateľ Československého štátneho reálneho gymnázia a profesor I. slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej
Napísal(a) Archív Rožňava
Július Botto, slovenský pedagóg, advokát, historik, cirkevný historik, publicista, prekladateľ a kultúrny činiteľ sa narodil 24. júla 1848 v slovenskej dedine Rozložná. Jeho otec Ladislav Botto bol evanjelický farár a Július podľa rodinnej tradície mal byť tiež teológom. Keď skončil elementárne školy v Jelšave, tak pokračoval na gymnáziách v Rimavskej Sobote, Levoči a v Spišskej Novej Vsi. Teológiu študoval na kolégiu v Prešove, kde pri teologických a neskôr právnických štúdiách zažil nezabudnuteľné chvíle v skupine slovenských junákov združených do krúžku okolo Pavla Országha Hviezdoslava.
V školskom roku 1869/70 bol povolaný za suplujúceho profesora do Veľkej Revúcej, a to rozhodlo o celom ďalšom jeho živote. Ešte sa síce vrátil k právnickým štúdiám do Prešova, ale v školskom roku 1871/72 bol opäť v Revúcej, aby bol svedkom radostných chvíľ otvorenia gymnaziálnej budovy. Len dva roky bolo slovenské gymnázium v novej vlastnej budove. Generálny konvent evanjelickej a. v. cirkvi v Uhorsku, ktorý bol zvolaný na 2. septembra 1874, mal už len formálnu úlohu a vyhlásil gymnázium za zrušené.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.