literárneho a športového krúžku pri gymnáziu.) V roku 1944 Vlado zmaturoval a zapísal sa na štúdium na Lekárskej fakulte v Bratislave, ktorú ukončil v roku 1950 a začal pracovať na Urologickej klinike LF UK. Následne nastúpil vedeckú ašpirantúru a pracoval na II. chirurgickej klinike, kde bol jeho školiteľom prof. MUDr. akademik Karol Šiška, DrSc. - prednosta kliniky. Ja som vtedy pôsobil ako asistent na Katedre filozofie FF UK a dostal som príkaz od vedúceho, že mám pôsobiť v krúžku vedeckých ašpirantov na II. chirurgickej klinike, ktorí mali v rámci svojho štúdia aj povinnú skúšku z marxistickej filozofie. Tak som sa nielen stretol s V. Zvarom, ale som sa zoznámil aj s ďalšími lekármi - L. Kuželom, J. Liptákom s ktorými som udržiaval priateľské kontakty.
S V. Zvarom som však stratil kontakt. Pracoval potom dva roky na Chirurgickej klinike v Hradci Králové, v Prahe a na Urologickej klinike v Brne. V rokoch 1964 – 1968 sa stal povereníkom zdravotníctva a v roku 1968 bol aj členom komisie, ktorá mala vypracovať návrh na riešenie postavenia Slovenska v rámci ČSSR. V roku 1969 ho nominovala SNR do federálneho parlamentu.
Vladimír Zvara sa však aj v tomto období venoval svojmu odboru urológii, publikoval svoje štúdie z tejto oblasti. V roku 1968 založil Urologickú kliniku na bratislavských Kramároch a stál na jej čele až do roku 1991. Na Slovensku uskutočnil v roku 1972 prvú transplantáciu obličky v rámci transplantačného programu, ktorý rozbehol a dlhé roky viedol.V roku 1970 získal profesúru z odboru urológie na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1969 - 1971 bol ministrom zdravotníctva SSR. Roku 1981 ho zvolili za člena korešpondenta ČSAV a SAV, roku 1983 sa stal akademikom SAV a o dva roky neskôr akademikom ČSAV.
V roku 2002 som začal mať urologické problémy. Na Urologickej klinike som sa tak stretol s V. Zvarom. Liečenie však neprebiehalo tak, ako si Vlado predstavoval, a tak sa nakoniec rozhodol ma operovať. Vtedy sme zaspomínali aj na náš Tisovec. Zomrel 26.7.2012 v Bratislave. Moju prosbu o príspevok už nemohol splniť, a tak som spomínal len sám nad jeho rakvou s vďakou za jeho pomoc pri mojich zdravotných problémoch.
Jano Pašiak,
rodák z Tisovca
Bratislava 16.4.2013
{jcomments on}




























__________________________________________________
Vladimír Zvara sa narodil 22. apríla 1924 v obci Kociha na Gemeri, okres Rimavská Sobota. Po skončení základnej školy sa stal študentom gymnázia v neďalekej Rimavskej Sobote. Po Mníchovskom diktáte, keď Rimavská Sobota bola pričlenená k Maďarsku, patril k tým študentom, ktorí organizovali sťahovanie učebných pomôcok do Tisovca, kde sa vytvorilo Štátne slovenské gymnázium. (V tomto roku som sa aj ja stal študentom tohto gymnázia, a tak sme sa občas stretávali v rámci
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-