Vladimír Zvara sa narodil 22. apríla 1924 v obci Kociha na Gemeri, okres Rimavská Sobota. Po skončení základnej školy sa stal študentom gymnázia v neďalekej Rimavskej Sobote. Po Mníchovskom diktáte, keď Rimavská Sobota bola pričlenená k Maďarsku, patril k tým študentom, ktorí organizovali sťahovanie učebných pomôcok do Tisovca, kde sa vytvorilo Štátne slovenské gymnázium. (V tomto roku som sa aj ja stal študentom tohto gymnázia, a tak sme sa občas stretávali v rámci literárneho a športového krúžku pri gymnáziu.) V roku 1944 Vlado zmaturoval a zapísal sa na štúdium na Lekárskej fakulte v Bratislave, ktorú ukončil v roku 1950 a začal pracovať na Urologickej klinike LF UK. Následne nastúpil vedeckú ašpirantúru a pracoval na II. chirurgickej klinike, kde bol jeho školiteľom prof. MUDr. akademik Karol Šiška, DrSc. - prednosta kliniky. Ja som vtedy pôsobil ako asistent na Katedre filozofie FF UK a dostal som príkaz od vedúceho, že mám pôsobiť v krúžku vedeckých ašpirantov na II. chirurgickej klinike, ktorí mali v rámci svojho štúdia aj povinnú skúšku z marxistickej filozofie. Tak som sa nielen stretol s V. Zvarom, ale som sa zoznámil aj s ďalšími lekármi - L. Kuželom, J. Liptákom s ktorými som udržiaval priateľské kontakty.
S V. Zvarom som však stratil kontakt. Pracoval potom dva roky na Chirurgickej klinike v Hradci Králové, v Prahe a na Urologickej klinike v Brne. V rokoch 1964 – 1968 sa stal povereníkom zdravotníctva a v roku 1968 bol aj členom komisie, ktorá mala vypracovať návrh na riešenie postavenia Slovenska v rámci ČSSR. V roku 1969 ho nominovala SNR do federálneho parlamentu.
Vladimír Zvara sa však aj v tomto období venoval svojmu odboru urológii, publikoval svoje štúdie z tejto oblasti. V roku 1968 založil Urologickú kliniku na bratislavských Kramároch a stál na jej čele až do roku 1991. Na Slovensku uskutočnil v roku 1972 prvú transplantáciu obličky v rámci transplantačného programu, ktorý rozbehol a dlhé roky viedol.V roku 1970 získal profesúru z odboru urológie na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1969 - 1971 bol ministrom zdravotníctva SSR. Roku 1981 ho zvolili za člena korešpondenta ČSAV a SAV, roku 1983 sa stal akademikom SAV a o dva roky neskôr akademikom ČSAV.
V roku 2002 som začal mať urologické problémy. Na Urologickej klinike som sa tak stretol s V. Zvarom. Liečenie však neprebiehalo tak, ako si Vlado predstavoval, a tak sa nakoniec rozhodol ma operovať. Vtedy sme zaspomínali aj na náš Tisovec. Zomrel 26.7.2012 v Bratislave. Moju prosbu o príspevok už nemohol splniť, a tak som spomínal len sám nad jeho rakvou s vďakou za jeho pomoc pri mojich zdravotných problémoch.
Jano Pašiak,
rodák z Tisovca
Bratislava 16.4.2013
{jcomments on}
Maturoval v r. 1944 v Tisovci. Po štúdiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave pracoval na katedre filozofie, neskôr v Ústave filozofie a sociológie SAV. Od roku 1968 bol členom korešpondentom Slovenskej akadémie vied. Centrom pozornosti jeho vedecko-výskumnej činnosti boli dejiny svetovej filozofie, ktoré spracoval aj monograficky, ako aj dejiny vývinu filozofie na severoamerickom kontinente. Osobitnú pozornosť venoval dejinám filozofického myslenia na Slovensku. Zaoberal sa problematikou filozofickej antropológie so zreteľom na rozvoj osobnosti, individuality, morálnej zodpovednosti človeka a vplyvom moderných civilizačných trendov na prírodné a spoločenské podmienky života. Aktívne sa zúčastnil mnohých svetových filozofických kongresov. Prezídium ČSAV mu v r. 1979 udelilo striebornú a v r. 1989 zlatú plaketu F. Palackého za rozvoj spoločenských vied. V r. 1984 mu Predsedníctvo SAV udelilo zlatú plaketu Ľ. Štúra. -MM-
Študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako stredoškolský profesor, v r. 1943 – 1945 pracovník Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, potom asistent Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, od roku 1949 kustód múzea v Betliari, v r. 1956 – 1958 riaditeľ Baníckeho múzea v Rožňave. Pod jeho vedením bola otvorená prvá povojnová expozícia, zameraná na históriu baníctva a hutníctva Gemera. O. i. zaviedol aj prírastkovú knihu múzea, ktorá je vedená dodnes. Pracoval v oblasti slovensko-maďarských jazykových vzťahov, sledoval maďarskú dialektológiu a fonológiu, venoval sa porovnávaciemu jazykovému výskumu na Slovensku. V rukopise zanechal zbierku slovensko-maďarskej ľudovej poézie. Je spoluautor Gramatiky slovenského jazyka. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, zemepis a telesnú výchovu na Komenského univerzite v Bratislave, v r. 1947 mu bol udelený titul PhDr. in memoriam. Člen hnutia odporu proti fašistickému režimu. Počas SNP príslušník partizánskej brigády Za slobodu Slovanov. V r. 1944 zahynul pri výbuchu muničného skladu v slavošovskej papierni. V roku 1946 bol in memoriam vyznamenaný Radom SNP II. tr. a Československým vojnovým krížom 1939, ktorý bol udeľovaný za vynikajúce činy s nasadením vlastného života. -MM-
Maturoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, právo študoval na Komenského univerzite v Bratislave. Pracovník Slovenskej obilnej spoločnosti. Príslušník partizánskej brigády Za slobodu Slovanov, komisár jej oddielu Sláva. Zúčastnil sa na bojoch o Telgárt. S bratom Jánom a inými partizánmi v r. 1944 zahynul pri výbuchu muničného skladu v slavošovskej papierni. V roku 1946 bol in memoriam vyznamenaný Radom SNP I. tr.. -MM-