žila v Amerike, tam aj zomrela. Brat Samo Čepík sa vrátil z Ameriky a patril spolu s mojím starým otcom k predstavenstvu Tisovca v 20. – 40. rokoch 20. storočia. Manželia Čepíkovci vlastnili dva domy – v jednom bola cukráreň a výroba zákuskov, v druhom bola zelenina, vedľa kaviarne Grand a krčmy. Starý otec bol Čech – rakúsky občan z Pařeníc od Čáslavi, vyučený knihoviazač. Starí rodičia: František Hortenský (1881 – 1951) a Mária Čepíková (1885 – 1972). Moji rodičia: Jaroslav Hortenský (1909 – 1989) a Zlatica Hiadlovská (1921 – 1983). Deti: Jaroslav Hortenský (1945) a Danuša Hortenská (1941).
Otec bol dlhoročný poštový zamestnanec vo vedúcej funkcii. Bol mimoriadne hudobne nadaný a už ako 7-ročný pôsobil v tamburášskom orchestri prof. Vraného, ktorého pomník je na hrebeni Tŕstia. Otcova generácia bola športovo a spoločensky založená, podieľala sa napríklad na vybudovaní bazénu, boli aktívni v organizácii Sokol, samostatne si vytvárali kultúrne mládežnícke podujatia.
Tisovčania sa všeobecne združovali a stretávali na konci týždňa v počte 100 až 200 ľudí na okrajoch Tisovca v chatách a piekli „veľkú živánsku“. Otec s matkou boli pekný a milý manželský pár a veľa Tisovčanom prichádzajúcim do Bratislavy pomohli, resp. poskytli zázemie.
Starý otec František, pochádzajúci z Čiech, sa kontaktoval s národovcami z Martina, ktorí mu odporučili Tisovec, kde prišiel v roku 1904 a začal pomáhať v distribuovaní a viazaní písomností v slovenčine. V roku 1906 sa oženil s Máriou Čepíkovou, bola veľmi inteligentná a pracovitá. Okrem môjho otca sa mojim starým rodičom narodila dcéra Ružena. Po vzniku I. ČSR prišlo do Tisovca hodne Čechov – úradníkov, četníkov, učiteľov – na vybudovanie štátnej štruktúry a zabezpečenie štátnej legislatívy. Moja krstná mama Ružena Hortenská si zobrala za manžela četníka Karla Stacha a mali synov Dalibora a Svätopluka Stacha.
Práve Dalibor Stach sa narodil v Tisovci, v dome na námestí v r. 1934 (Slovenská kniha), bol to veľmi umelecky a technicky nadaný chlapec, ktorý absolvoval keramickú školu v Čechách, kde sa presťahovala rodina (Ostrov nad Ohří). Stal sa popredným fotografom v ČSR a neskoršie predsedom združenia českých fotografov. Tým sa zaradil medzi popredných tisovských rodákov – umelcov. Bol medzinárodne uznávaný, zároveň vynikal v používaní vlastnej techniky vyvolávania fotografí. Zomrel predčasne po treťom infarkte v roku 1981, keď ešte stihol v roku 1980 navštíviť rodný Tisovec, kde naše rodiny strávili poslednú spoločnú dovolenku.
Spomienky z rozprávania: Tisovec sa skladal z dvoch častí: Tisovec – evanjelická časť, potomkovia starousadlíkov a husitov, a Tisovec – Hámor – katolícka časť, potomkovia nemeckých usadlíkov, remeselníci, baníci a hutníci. Dnes už je z toho len torzo.
Každoročne v lete som cestoval z Bratislavy do Tisovca k starým rodičom a najviac ma vzrušovala cesta Brezno – Tisovec. Nádherných posledných 30 kilometrov v horskom prostredí a niekoľko rokov po vojne bolo spestrených prejazdom dreveného mostu, pretože koncom vojny partizáni vyhodili úplne zbytočne kovový most. Trať Brezno – Tisovec bola a je úplne nepoužiteľná pre nákladnú prepravu.
Pýchou Tisovca bola Vysoká pec (VP) na výrobu železa a nákladná lanovka na dopravu železnej rudy. VP bola srdcom Tisovca, hlavne pre zamestnanosť ľudí – pulzom rozvoja mesta. Dokonca tam boli mestské vaňové kúpele.
Faktory, ktoré viedli k zrušeniu VP:
• doprava výrobkov (t. j. ingoty zlievárenského železa) sa konala obchádzkou cez Fiľakovo do Podbrezovej.
• po roku 1960 ČSSR zakúpila z Rakúska štyri dieselové ozubnicové horské lokomotívy. Dve prišli aj do Brezna na trať do Tisovca. Boli to obrovské výkonné stroje, ale hneď pri svojej skúške sa začala železničná trať rozchádzať. To vyžadovalo prestavať celú trať, čo by znamenalo obrovskú investíciu – a prerušenie osobnej dopravy, čo bolo vylúčené, pretože vtedy neexistovala rozvinutá autobusová doprava.
• všetko sa to vyriešilo a urýchlilo znížením kvality dolovanej rudy a vyčerpaním ložiska, VP zrušili.
• v tomto období sa už začalo s výstavbou VSŽ, mladí odchádzali do Košíc a starší Tisovčania sa trápili s otvorením nového závodu, čo bolo veľmi ťažké a zložité. Našťastie ZŤS Detva sem presunula výrobu bagrov na nákladné autá TATRA, čo pretrváva zhruba dodnes. Proces zrušenia VP bol nevyhnutný, len zostáva otázka, čo keby sa VP zakonzervovala ako posledná klasická VP: nákladná „lanovka“ by sa prebudovala – rekonštruovala na „turistickú lanovku“ a k tomu by sa vybudoval stredne veľký hotel ...?
Koncom päťdesiatych rokov sa vybudovala nová vápenka a v začiatkoch 60-tych rokov (1962) sa začala bezhlavá ťažba vápenca podľa sovietskeho vzoru „komorových odstrelov“. Pre Tisovec to bola hotová pohroma, na poslednom ťažiacom stupni kameňolomu vyrazili obrovské otvory, kde napchali obrovské množstvo výbušnín a výsledok bol, že sa zosunula celá stena až po vrchol hory.
Dodnes to mám v pamäti, ako sme sa na to pozerali. Celá stena sa nadvihla – a potom zrútila! Neviem, či to bolo trikrát alebo štyrikrát, ale škody, ktoré spôsobili, boli hrozivé. Veľká časť Tisovca – Hámor bola zasypaná kameňmi, boli poškodené okná a strechy. Neskoršie sa zistilo, že je poškodený aj jaskynný systém v uvedenej oblasti a stratila sa povestná dobrá minerálka – „šťavica“. Našťastie sa ju potom podarilo nájsť. Z tohto dôvodu, ak chceli pokračovať v ťažbe, museli začať ťažiť z druhej strany.
V 50-tych rokoch si z Tisovca pamätám, keď ešte ráno zháňal pastier stádo kráv a kôz na pašu. Miestny bubeník pred naším domom vybubnovával oznamy. Pre poštu sa chodilo dvakrát za deň konským poťahom.
Prelom v Tisovci znamenal aj rok 1951 – otvorenie Strednej priemyselnej školy hutníckej, ktorú som absolvoval aj ja v rokoch 1959 – 1963. My priemyslováci sme brigádovali, zalesňovali a hlavne reprezentovali Tisovec v loptových hrách, v atletike, v zápasení, kde sme boli aj majstri kraja.
Bola to výborná škola aj kolektív žiakov a učiteľov. Dodnes sa stretávame s učiteľmi – prof. Bábela, Koško a Keďer – odborníci a veľkí ľudia. Výborná je aj stavba školy, internátu a telocvične, a to nielen architektonicky, ale hlavne vnútorným kvalitným riešením.
V roku 1960 sa začal budovať vodovod aj televízny vykrývač signálu pre Tisovec, tiež za účasti priemyslovákov. Teraz už nebohý profesor Polák bol veľký odborník nielen ako učiteľ, ale v tom čase nám už vysvetľoval, prečo sa musia tvarovať rukoväte nástrojov a nie ľudská ruka, ako aj ďalšie pre nás neznáme prognózy.
Na záver ešte spomeniem mestský mlyn z roku 1880, ktorý mal prívod vody z Rimavy, roztáčajúci turbíny. Tie potom poháňali mlyn, pílu a generátor na osvetlenie Tisovca. V mlyne býval pán Maťko s manželkou a synmi Jarom a Ivanom – mojimi priateľmi, s ktorými som sa hrával.
Za pôsobenia pána Maťka, mlynára s tovarišmi, mlyn ako celok výborne fungoval a prosperoval. Vďaka neprajníkom a neschopným pracovníkom mesta je dnes všetko zničené. Bola by to unikátna technická pamiatka pre ďalšie generácie.
Ešte krátka poznámka k pitnej vode v Tisovci. Je dodávaná z podzemného jazera a na povrch sa dostáva v štvorhodinovom cykle. A nie je taká zdravá, ako si to Tisovčania pochvaľujú – pretože má vysoký obsah vápnika.
(2010)
Jaroslav Hortenský V
(Spomienky Jaroslava Hortenského, ktorý zomrel v Bratislave 16.11.2011, je použitá z Almanachu spomienok na Tisovec, Vydal Spolok rodákov a priateľov mesta Tisovec, oz, Bratislava, 2010)

































__________________________________________________
Spomienky na Tisovec, to je teplo, chvenie pre moju dušu a myseľ, nádherný pohľad a pocit z okolitých hôr, potokov, riečky Rimavy a uprostred si leží mestečko plné väčšinou dobrých, kultúrne vzdelaných ľudí, čo je dlhodobá tradícia; rôznych hospodárskych, obchodných a historických budov a hlavne domčekov a sídlisk. Aj keď časť starého Tisovca zbúrali, vďaka rodnému domu V. Clementisa ostalo aspoň námestie čiastočne zachované. Škoda tej budovy, krásnej starej pošty, škoda starého tehlového oblúkového mosta – 500 ročného, škoda krásnej
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-