Samuel Gájer (1.10.1923 - 24.1.2003) patril medzi tých Tisovčanov - študentov, ktorí začali navštevovať gymnázium ešte v Rimavskej Sobote. Viedenská arbitráž (z Vtedy S. Gájer s M. Kriškom organizovali nás študentov, aby sme pomohli prenášať učebné pomôcky z Malej stanice (ktoré dopravovali vlakom), do Meštianskej školy. Tisovčania usilovne pripravovali podmienky, aby mohli pomôcť pri záchrane nielen učebných pomôcok, ale aj pedagógov, ktorí sa museli vysťahovať z R. Soboty. Tak vzniklo rozhodnutie vytvoriť v školských zariadeniach podmienky na vznik gymnázia – vytvorilo sa Slovenské štátne gymnázium v Tisovci.
Ja som bol kvartán (4. tr. gymnázia), keď S. Gájer v roku 1944 maturoval v Tisovci. Už ako študent gymnázia bol všestranným športovcom. Náš dom v Tisovci stál bezprostredne na hranici bývalého futbalového ihriska, ktoré po výstavbe nového ihriska na Muránskej ulici sa premenilo na taký malý športový areál, ktorý slúžil aj pre gymnázium. Ja som mal zo svojej izbičky priamy výhľad na celé ihrisko, a skoro pod mojím oknom stál stojan s basketbalovým košom tohto ihriska. (Basketbal bol vtedy novým športom, prišiel do Tisovca s gymnáziom a hrávali ho najmä študenti gymnázia.) Mal som tak prehľad o dianí na ihrisku aj o jeho najčastejších užívateľoch. Medzi nich patril, akože inak, aj Samko (tak ho volali tisovskí študenti). Samko sem častejšie v podvečer prichádzal, zahádzať si na kôš. Keď som sa pozeral na neho z okna, ozvalo sa:
„Poď to skúsiť, Janko!“
Neodolal som pozvaniu a skočil som rovno z okna, no a dostal som „školenie“, ako dostať loptu do koša. Ukazoval mi to, naprával môj postoj, názorne ukazoval ako hádzať priamo do koša a ako s odrazom od dosky. 1)
S. Gájer začal hrávať futbal za ŠK Tisovec už ako študent gymnázia. Po odchode na štúdiá do Bratislavy, patril do skupiny futbalistov vysokoškolákov (S. Gájer, M. Kriška, A. Fogta), ktorá prichádzala pravidelne z Bratislavy odohrať zápasy domov. Ako diváci sme s napätím čakali na začiatok zápasu, či nastúpia na zápas. Uľavilo sa nám, keď nastúpili, lebo patrili medzi vtedajších kľúčových hráčov ŠK Tisovec.
O jeho kariére v Bratislave sme sa v Tisovci veľa nedozvedeli. Len po našom príchode na štúdiá do Bratislavy (r.1947) sme sa dozvedeli o jeho pôsobení viac. Po skončení vysokoškolského štúdia začal pracovať Bratislave (r. 1950) na Telovýchovnom ústave, ktorý bol vtedy v rámci Pedagogickej fakulty UK. V tom istom roku sa tento ústav zmenil na Katedru telesnej výchovy, ktorá sa v roku 1953 začlenila do vzniknutej Vysokej školy pedagogickej v Bratislave a stala sa základom vytvorenia Inštitútu telesnej výchovy a športu (šk. r. 1960/61) a v roku 1965 sa premenoval na Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave, ktorá sa nakoniec usadila a udomácnila, v jej až dodnes v stálom sídle, v budove a priestoroch na Lafranconi.2)
Samuel Gájer i v rámci týchto premien viedol Katedru gymnastiky
(od 1.9.1960 do 31.8. 1965), usilovne a cieľavedome pracoval v tejto oblasti. Pôsobil tu nielen ako pedagóg, autor odborných štúdií a publikácií (Gymnastika s deťmi. Bratislava, Šport 1970), viacerých skrípt, ale aj ako tréner.
Neustále sa vzdelával, získal doktorát, PhDr., úspešne skončil ašpirantúru, terajšie doktorandské štúdium a titul kandidáta vied, CSc. Habilitoval sa a získal akademický titul docent, ako prvý v tomto odbore. Preňho bolo zvlášť charakteristické, že vo svojom profesijnom živote dokázal spájať teóriu s jej praktickou realizáciou. Uverejňoval vedecké štúdie, prednášal, vychovával odborníkov v tejto oblasti. Podieľal sa na vzniku Výskumného ústavu telesnej kultúry, v rámci ktorého pracoval na viacerých výskumných úlohách. Svoje poznatky, skúsenosti, zážitky zo svojej mnohostrannej činnosti z oblasti športovej gymnastiky, lyžovania a turistiky aspoň čiastočne zhrnul v publikácii Keby moje nôžky (Mladé letá, 1982). V rokoch 1970-1985 vykonával funkciu predsedu Zväzu športovej gymnastiky na Slovensku. Stal sa medzinárodným rozhodcom v tejto oblasti, pripravoval a viedol tímy gymnastov na medzinárodných európskych i svetových podujatiach a Univerziádach. V tejto oblasti získal veľa ocenení za jeho mnohorozmernú prácu. Veľkú pozornosť venoval aj popularizátorskej práci a publikoval vo viacerých časopisoch, najmä v Krásach Slovenska. Samuel Gájer pracoval na FTVŠ a jej predchádzajúcich pracoviskách štyridsať rokov (1.9.1950 – 30.9.1990).Chcel by som ešte uviesť v týchto spomienkach aj niektoré užšie osobné spomienky.
Zažil som príjemné prekvapenie vo Vysokých Tatrách,
kde som občas pôsobil v zimnom období ako inštruktor lyžovania v rekreačných zariadeniach ROH. V Tatrách prebiehali práve majstrovstvá sveta v lyžovaní (r. 1970). V programe boli aj praktické ukážky z výuky a zdokonaľovania sa v československej škole v zjazdovom lyžovaní. Skupinu demonštrátorov viedol PhDr. Samuel Gájer, CSc. Bolo to na Štrbskom plese a skupina mala veľký úspech. Získal si vtedy nielen obdiv, ale aj uznanie za jeho perfektne prevedenú slalomovú jazdu. Keď som sa zaradil medzi gratulantov a dostal sa k nemu, bol milo prekvapený, že som sa tam objavil. Mal však tam aj iné organizačné povinnosti, tak sme sa rozlúčili a dohovorili si stretnutie v Bratislave.
Moje stretnutia so S. Gájerom sa zintenzívnili, keď som sa presťahoval z Krasňan v Bratislave do Karlovej Vsi v Bratislave (r. 1972) a mal som to na skok na športoviská FTVŠ UK na Lafranconi. Chodili sme sem často s celou rodinou zdokonaľovať svoje tenisové „umenie“ na tréningovú tenisovú stenu, a zahrať si aj na tenisových dvorcoch, keď boli voľné, alebo robiť sparingpartnerov.3) Inak sme pravidelne hrávali tenis na tenisových dvorcoch Lokomotívy pod Hlavnou stanicou. Tak som pracoval aj vo výbore tenisu. Dokonca môj mladší syn si vybral štúdium na FTVŠ a anglický jazyk na FF UK. Až tu, v rámci športovania s jeho kolegami, som sa dozvedel, ako vysoko si ho cenia za jeho pedagogickú, trénerskú, vedecko-výskumnú a organizačnú prácu pri rozvoji FTVŠ vôbec a odboru športovej gymnastiky zvlášť.4)
So Samkom sme sa stretávali častejšie, a tak som nemohol odolať jeho pozvaniam pri svojich vianočných a veľkonočných pobytoch (u mojich rodičov v Tisovci), na lyžiarske výpravy na Fabovu hoľu, na Tŕstie, Korimovo, či na Zbojská. Zorganizoval vždy partiu troch – štyroch lyžiarov a ísť s ním na takúto lyžiarsku túru bol vždy veľký zážitok.
Na dva takéto zážitky si zvlášť spomínam.
Išli sme len my dvaja na „prieskum“ poriadne zamrznutého Furmanca (koncom decembra v r. 1982). Štartovali sme z Bánova. Darilo sa nám celkom dobre, pokiaľ sme nenarazili v hlbokej doline na prvý ľadospád, vysoký asi dva a pol metra a už poriadne hrubý. Skúšali sme ho aspoň obísť strmým svahom, ale ani bez lyží v strmom svahu a vysokom snehu to nešlo. Samo prehlásil Furmanec za víťaza a navrhol náhradnú trasu na Kučelah, do Rovne a cez sedlo pod Kučelahom do Striebornej a tak do Tisovca. Zastavovali sme sa však vo všetkých „izbičkách“, počnúc Slivkovcami pod Kučelahom, Valentíkovcami na Striebornej a u ďalších. Všade ho vítali, pohostili, podiškurovali si, a tak sme vrátili už skoro potme do Tisovca.
O dva roky na to sme sa vybrali cez veľkonočné sviatky (bolo nás päť) lyžovať na Fabovú. Štartovali sme zo Zbojskej a všetko išlo hladko, až po chodník, ktorý viedol už po úbočí Fabovej cez priesek, široký cca 4 –6 metrov. Zrazu asi v polovici svahu sme zbadali pred nami asi Neskoršie ma Samko nahovoril, aby som absolvoval lyžiarsky kurz na inštruktora lyžovania, ktorý organizovala FTVŠ. Bolo to vo Vrátnej, trval týždeň a v ňom bol aj výcvik na bežkách.
Prvý raz som stál na bežkách,
zvykal som si len ťažko a problémy som mal najmä s oblúkmi pri zjazdových častiach bežeckých tratí. Kurz som absolvoval a dostal akúsi licenciu na inštruktora lyžovania. Tak som mohol chodiť v 70. – 80. rokoch ako inštruktor na lyžiarske kurzy študentov vysokých škôl (boli povinné a ubytovanie platila škola), a to Filozofickej fakulty (V. Zajacová) a Právnickej fakulty UK (T. Šikula). Chodil som s celou rodinou a synovia sa už v predškolskom veku naučili dobre lyžovať. Poznali sme tak lyžiarske strediská celého Slovenska. K tomu pribudla ešte možnosť využiť licenciu v rekreačných zariadeniach ROH ako inštruktor lyžovania, najmä vo Vysokých Tatrách.
Samko Gájer ma však vtiahol aj na lyžiarske bežecké preteky. K tomu mi poradil aj trénera, kolegu z VŠT Mira Rovného (pochádzal z Revúcej), ktorý býval taktiež v Karlovke a spolu sme trénovali najmä na Devínskej Kobyle, na Sandberg nad Moravou a späť. Niekedy aj na blízkych Líštinách priamo na Karlovkou. Tu sme sa pripravovali aj na Bielu stopu SNP, na trati Krahule - Skalka - Králiky - Suchý vrch - Banská Bystrica - štadión na Fončorde (
S. Gájer mal jednu vlastnosť, ktorá nám, ako mladším študentom veľmi imponovala, že pri športovaní nám spontánne radil a názorne ukazoval ako sa to pri športovaní dá zlepšiť a zvládnuť, či už na ihriskách, v telocvični, na svahoch, či v bazéne. Tento vzťah mu ostal aj po príchode doteraz najväčšej skupiny študentov z Tisovca na vysoké školy do Bratislavy. Milo nás prekvapil, keď zorganizoval spolu s Mirom Kuchtom (na jeseň r. 1947) stretnutie študentov z Tisovca a oznámil nám, že by bolo pre naše stretnutia, kontakty a spoluprácu výhodné, aby sme si založili spolok. Dohodli sme sa na názve Klub akademikov Tisovca (KLAKTIS). Stretávali sme sa najčastejšie v Metropolke. Nefungoval dlho, lebo po roku 1948 nebola k tomu ani dobrá spoločenská atmosféra. Myšlienka však úplne nezanikla a aj keď po dlhšej dobe, na konci 20. stor. Samko znova prišiel s touto myšlienkou, a tak máme dnes Klub rodákov a priateľov mesta Tisovca.
Samko Gájer bol v Bratislave aj spiritus movens
konkrétnej spolupráce medzi nami a Tisovcom, jej občanmi, spoločenskými a športovými organizáciami a vedením mesta Tisovca. Jeho angažovanie sa pre rozvoj Tisovca bolo nám príkladom a viacerí sme sa k nemu pridávali. Jeho myšlienka, aby sme sa stali jadrom kolektívu, ktorý by sa podieľal na spracovaní monografie o Tisovci nás zaujala a viacerí sme sa aj pridali. Materiál sa zhromažďoval na MÚ. Aj v tom bol príkladom, keď spracoval kapitolu Dejiny telesnej kultúry v Tisovci od začiatku 19. storočia po rok 2000. Pri 660. výročí prvej písomnej zmienky o Tisovci (r. 1994), nás organizoval a podnecoval k spolupráci na príprave relácie pre Slovenský rozhlas Tisovské premeny. Vedeli sme, že systematicky pracuje na štúdii Dejiny futbalu v Tisovci, ktorú dokončil v roku 2002. Za svoju mnohostrannú prácu pre Tisovec mu udelilo vedenie mesta Tisovca Cenu primátora mesta za utváranie kontaktov medzi súčasným Tisovcom a rodákmi žijúcimi v Bratislave.
Dnes môžem povedať, že Samko mal nielen veľký pohybový talent, ale aj talent pedagogický a oba si neustále zdokonaľoval a vedel dobre využívať pri odovzdávaná svojich poznatkov, skúseností, nielen nám priateľom, ale určite aj svojim žiakom. Obdivovali sme jeho cvičenie v Sokolovni na hrazde, bradlách, či kruhoch, jeho štýl lyžovania, jeho výkony v atletike, streľbu v hádzanej, eleganciu a techniku vo futbale. Dnes už viem oceniť aj jeho pedagogický prístup, keď nám trpezlivo ukazoval švihy na zjazdových lyžiach na Krivej, či štepnici, správne údery pri tenise, či pingpongu, kúzla s futbalovou, či basketbalovou loptou, správny sklz na bežkách, či správne tempo pri behoch, alebo chápanie kúzla krajiny pri turistických výletoch. Mal úžasnú trpezlivosť pri vysvetľovaní a precvičovaní toho, v čom nám chcel pomôcť, aby sme to zvládli, či zlepšili. Robil to tak prirodzene, že sme to nevnímali ako učenie sa, ale ako spôsob radenia svojim priateľom.
Jeho smrť v r. 2003 nás prekvapila. Dokázali sme sa však zorganizovať a dôstojne sa s ním rozlúčiť. Pokúšame sa ísť v jeho odkaze a šľapajach pri združovaní rodákov a priateľov Tisovca. Nie vždy sa nám to darí. Chýba nám stále.
Jano Pašiak,
marec 2010
Poznámky k textu:
[1] Mňa to tak zaujalo, že som presvedčil otca, aby sme postavili takýto basketbalový stojan aj na našom dvore. Stalo sa, a stál na konci nášho dvora, pri vchode do našej záhrady. Bolo to v roku 1945.
[2] Ja som sa v tom období dostal do zložitej situácie s bývaním. S manželkou sme opatrovali jej starého otca v Prahe, v Holešoviciach, a ja som dochádzal týždenne do Bratislavy. Nemal som však kde bývať. Samko mi vtedy ponúkol vybavenie bývania v malej izbičke na Lafranconi. Bolo to nečakaná pomoc a využil som to na pol roka. Po smrti manželkinho starého otca sme vymenili byt v Bratislave v blízkom susedstve, kde býval Miro Rovný, ktorý taktiež pôsobil na FTVŠ.
[3] Častejšie kontakty mojich synov s pedagógmi FTVŠ nakoniec priniesli nečakaný výsledok .Môj mladší syn sa rozhodol pre štúdium telovýchovy a na nátlak nás rodičov si k tomu zobral aj anglický jazyk.
[4] V tomto roku má FTVŠ UK má 50. ročné jubileum svojho vzniku, na ktorom svoj podiel aj S. Gájer. Pripravuje sa aj publikácia 50. rokov Katedry gymnastiky, ktorej bol prvým a dlhoročným vedúcim..
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-