k útlej knižôčke. Lebo tak dlho som sa richtoval na stretnutie s PANIautorkou, či už v Prešporku kraj Dunaja, kde bývala naposledy, alebo v Tisovci, odkiaľ „pochodila“ - pod Hradovou či v Losinci - až… Až prišiel rok 2006. Mináčka mi odišla a ja jej už nemôžem inak ako takto veľmi pekne osobne poďakovať za jej kamienôčky. Lebo táto jedna z najútleších knižôčok je obrovskou studničkou zurčiacej vody, telo a hlavne ducha osviežujúcej. Tam spoza bazéna - z Losinca, hľadiac na podvečernú Hradovú som veľa ráz sedával pri nej, dumajúc nad zložitosťami sveta a pritom tak jednoduchého! Áno, Libuška, boli to také tie tvoje kamienky… čo ma vracali a vracujú späť do rodného kraja; do gemerského mestečka zovretého vchmi Hradovou, Kozákom, Čremošnou a Tŕstím. Nemôžem sa ti za tieto naozaj KAMIENKY od Rimavy osobne už poďakovať ani na Vlčkovej; ani „na námestiu tisouskom“.
Čo nevidieť už viac než päť rokov nemôžeš motorkou od rýchlika Horehronec „louká“ Furmancom do nášho Tisovca prísť. Ale, no… ani ja. Zostarel som, moja varovkyňa, zostarel. Vekovo! Ale inakši – som furt ako „regrút“ Tisovec opustiavajúci – veselý, usmiaty, optimistický. Vďaka za to patrí aj Pani autorke Libuši Mináčovej. Stála mi nad kolískou, v kočíku vozila, do sveta šíreho pred maturitou vypravovala. Že to dopadlo inak – no: tvrdá hlava samostatná.
Ona sama ale v láske svoje deti povychovávala, „ovrabčila“; mňa aj hoc´ nepriamo k internetu priviedla. „Malý“ Vlado, Zuzka, Veronka…, uvidím vás dakoho, dakedy? Či nám ostanú už len vašej mamičky kamienky? Veď tieto jej kamienky sú ako míľniky, pyramídy, majáky svietiace nám na cestu. Mne v „cudzine“, vám, „detváky“, v otčine.
Celá knižôčka je útlučká, ale citom preplnene kypiaca! Čo krásy kraja nášho gemerského je v nej obsiahnuté! Žasol som a žasnem. A že som za život dačo knižiek poprečítal… Rôznych. Ale na takom malom mieste toľko lásky a tepla k svojmu kraju som nevidel, nenašiel.
Na starosť som zmäkol… Figu, Pán Boh mi adaj rozum dal. Tak sa dostávam tam, kde som nesmel byť – k písaniu, tvorbe… Nuž, Libuška Mináčová, nielen Kamienky z Rimavy, ale aj Kamienky z Nisy môžu sa objaviť. Pán Boh vie…, ale tebe aspoň takto ešte raz ďakujem.
Pavel Ján Buvala
Maj Gemer
štvrtok, 16 jún 2011 23:53
Mináčka mi odišla a ja jej už nemôžem osobne poďakovať za jej kamienôčky Doporučený
Napísal(a) Pavol Ján Buvala
Pred pár dňami sa mi pri činnosti dôchodcovského ombudsmana dostala na obrazovku PC zmienka o spisovateľke Libuši Mináčovej z Tisovca pochádzajúcej. Aj ma kus zaskočila zmienka, že vraj sa narodila v Rimavskej Sobote; obidve mestá sú ale na slovenskom Gemeri. Tak jej „… ale som Gemerčanka…“ nadobúda konkrétnosť, čo do miesta. Čo do jej činnosti, bol som srdcovo zasiahnutý jej poslednou knižôčkou Kamienky z Rimavy.
Patrí sa mi hneď na začiatku sa pekne poďakovať „dievčatám“ z Knižnice Mateja Hrebendu z Rimavskej Soboty, vďaka ktorých ochote som sa dostal k údajom a na bežnom knižnom trhu aj
Zverejnené v
Tisovec
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-