v Čiernej Lehote. Bol ním Jozef Juráš, ktorý tu pôsobil v rokoch 1954-59.
Narodil sa 1. mája 1912 v Žiari v okrese Liptovský Mikuláš. Po skončení ľudovej školy v rodnej obci študoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. Potom v rokoch 1933-37 absolvoval teológiu v Bratislave. Tu bol aj ordinovaný za kňaza. V štúdiu pokračoval na univerzite v Erlangene v Nemecku. Po úteku z Nemecka pred fašistickým prenasledovaním pôsobil ako kňaz v Liptovskej Prúbke u seniora Ľudovíta Šenšela. Oženil sa s jeho dcérou Darinou, spolu vychovali tri deti – dcéry Ivicu a Darinu a syna Jána. V roku 1944 sa zapojil do SNP. Po roku 1945 pôsobil ako profesor náboženstva a spevu na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. Od roku 1947 bol farárom tamtiež.
V tom istom roku bol na základe pozvania Národnej luteránskej rady na študijnom pobyte v USA. To bol vlastne začiatok jeho trpkého osudu. Štátna bezpečnosť ho začala podozrievať, že sa stal americkým špiónom a začala si hľadať zámienky na jeho perzekúciu. Štátne úrady, poplatné vtedajšiemu politickému systému, viedli proti nemu priestupkové konania kvôli tým najmalichernejším „prehreškom“, odvolali ho z funkcií, ktoré vykonával. 26. februára 1953 ho zatkli a vyšetrovali v Bratislave krutým spôsobom, aby od neho vymohli priznania o vlastizrade a špionáži pre USA. Keďže mu nič nedokázali, museli ho prepustiť, ale sledovanie a prenasledovanie neustalo.
Prvého júla 1954 sa stal námestným farárom evanjelického a.v. cirkevného zboru v Čiernej Lehote. S horlivosťou jemu vlastnou začal s reštauráciou cirkevného života v obci, ktorý  za jeho predchodcu stagnoval. Veľmi dobre sa na tie časy pamätám. Pán farár Juráš nás pripravoval na konfirmáciu, organizoval pre deti i dospelých biblické hodiny na miestnej fare. Bol to veľmi pekný, charizmatický človek s prenikavým pohľadom, neuveriteľne vzdelaný, pritom presvedčivý a priamy. Pravda, jeho psychická odolnosť bola v dôsledku väznenia a prežitého telesného násilia oslabená, preto na nás občas reagoval podráždene, keď sme ho nepočúvali alebo vyrušovali. Nebolo to často, lebo nás vedel dokonale upútať rozprávaním o svojich zážitkoch, napr. z čias štúdií v Nemecku, odkiaľ musel ujsť pred fašistami, lebo odmietol „hajlovať“ pri imatrikulácii, a ako plavčík na lodi sa po Dunaji dostal až do Bratislavy. Pri jeho bohoslužbách bol kostol vždy plný dospelých i mládeže. To vyvolalo reakciu ŠTB i miestnych udavačov. Svedčí o tom i hlásenie nadporučíka S. z Krajskej správy ministerstva vnútra, ktorý vo svojom hlásení uvádza: „...tento svojím vplyvom, ako aj iným pôsobením na ľudí brzdí prenikanie pokrokových myšlienok, jednak v socializácii dediny a tiež i samotných členov KSS, nakoľko mnohí navštevujú kostol i keď v minulosti sa snáď prejavovali ako ateisti...“
Jeden z miestnych konfidentov ŠTB píše v roku 1956: „Po predebatovaní otázky o celkovej činnosti farára, sme došli k záveru, že je nutné stáť na tom, aby ihneď bol od nás vymenený a naša mienka je – že farára chceme, ale mladého, pokrokového, ktorý vyšiel z dnešného režimu z teologickej fakulty, má kladný vzťah k socializácii dediny a príp. by aj aktívne pracoval pre toto... Veď naše JRD za rok 1956 malo doplatky 6.- Kčs a mohlo to byť 8.- Kčs (t.j. 100 %), keby práve on tak ľudí nebalamutil. Organizuje ich na faru po večeroch na nejaké biblické hodiny a ešte mu i tam vyberajú oferu, či takéto vydieranie a podobné činy, na druhej strane zasa smilstvo a v celej dedine posmech, že všetky mladé ženy chodia v noci a večer k nemu, lebo chytili už ... Práci česť!“
Obvinili ho i zo zhoršených hospodárskych výsledkov JRD, zo zníženia prírastkov hovädzieho dobytka, ktorý bol umiestnený vo farskej stajni...
Boli snahy o jeho získanie za spolupracovníka ŠTB. Keď sa to nepodarilo, plánovali na faru v Čiernej Lehote namontovať odpočúvacie zariadenie v troch miestnostiach (v spálni, v miestnosti pre biblické hodiny a v prijímacej kancelárii).
Nakoniec miestni udavači dosiahli svoj cieľ – Jozefa Juráša preložili do Bátoviec. Tu ho 1. februára 1962 ŠTB zaistila. Väznili ho v Košiciach a v Prahe. Proces sa konal 9.-11. júla 1962. Bol uznaný vinným, že „...od konca  roka 1948 do konca januára 1962 v Liptovskom Mikuláši a na iných miestach vošiel do styku s predstaviteľmi Svetového luteránskeho zväzu, ktorým podával správy a prijal pokyny  na prevádzanie protištátnej činnosti na našom území. V roku 1949 bol poverený predsedom Svetového luteránskeho zväzu tajným vedením evanjelickej cirkvi na Slovensku, od agenta americkej rozviedky prijal pokyny a vysielačku pre prípad vojnového konfliktu. Podľa pokynov, ktoré obdržal od cudzích predstaviteľov, organizoval a riadil na Slovensku rozsiahlu protištátnu činnosť, do ktorej zapojil najmenej 200 evanjelických kňazov s úmyslom privodiť zvrat socialistického štátneho zriadenia.“
Rozsudok: 13 rokov väzenia za vlastizradu. Zavretý bol vo Valdiciach.
Z väzenia ho prepustili 4. mája 1968 na základe amnestie prezidenta Ludvíka Svobodu. V septembri 1968 nastúpil ako farár v Bratislave – Petržalke, kde pôsobil až do júna 1972, kedy ho ako kňaza penzionovali. Potom ešte pracoval ako korektor v Polygrafických závodoch v Bratislave.
Skoro sa však prejavili následky väzenia. Ochorel na rakovinu kostnej drene. Zomrel 17. augusta 1975. Pochovaný je v Liptovskej Porúbke.
Vo svojich spomienkach vyjadril svoje životné krédo:
Proti čomu som vlastne bol?

1. Proti kultu osobnosti, ktorý sa staval ešte aj nad kult Boží.
2. Proti strnulému dogmatizmu, ktorý brzdil akúkoľvek iniciatívu.
3. Proti porušovaniu zákonnosti, ktorá postihovala nejedného z mojich cirkevníkov.
4. Proti pseudovede, ktorá so svojím chvastaním rozkazovala aj „vetru, dešti...“
5. Proti násilníckym metódam miestnych činiteľov, ktoré páchali v mene režimu.  

Jozef Juráš bol aj literárne činný. V rokoch 1940-50 pôsobil s prestávkami ako redaktor Evanjelického posla spod Tatier. Zachovali sa diela: V tomto znamení zvíťazíš – výber z prednášok a úvah, Liptovský Mikuláš 1945, Z temného obdobia – výber z väzenskej poézie, L. Mikuláš 1992, články v Evanjelickom poslovi spod Tatier a v Cirkevných listoch.
Takýto teda bol lehotský farár Jozef Juráš. Nám, ktorí sme ho poznali, ostali spomienky a pár fotografií. Medzi pamiatkami na neho mám doklad o konfirmácii písaný jeho rukou s obrázkom poslednej večere Pánovej i teraz, viac ako 100 rokov po jeho narodení.
Peter Mirvaj,
v Jaklovciach, január 2013

{jcomments on}