piatok, 09 november 2012 17:29
Bohumil Nosák nebol zanedbateľnou osobnosťou Gemera a zaslúži si väčšiu pozornosť Doporučený
Napísal(a) Peter Mirvaj
V súčasnom uponáhľanom svete často zvykneme myslieť iba na materiálne aspekty života a žiaľ, zabúdame na ideové korene, ktoré sú podstatou našej terajšej existencie. Pritom sa skoro v každej slovenskej dedine nachádzajú stopy ľudí, ktorí tvorili našu slovenskú identitu a v časoch najsilnejšej maďarizácie udržiavali medzi pospolitým ľudom slovenské povedomie. Patrí medzi nich aj rodina Nosákovcov. Ich život a práca sú úzko späté s obcou Čierna Lehota na hornom Gemeri.
Učiteľ a evanjelický farár Ondrej Nosák žil v rokoch 1785 – 1854. S manželkou Máriou, rod. Kováčovou vychovali šesť detí (dve dcéry a štyroch synov), z ktorých sa do povedomia národa zapísali najmä dvaja bratia: Timotej Ignác Bohuslav Nosák – Nezabudov a Teofil Tertulián Bohumil Nosák. Životom a dielom druhého z nich sa mienime zaoberať podrobnejšie.
Bohumil Nosák sa narodil 14. októbra 1819 v Tisovci. Základné vzdelanie získal u otca v ľudovej škole v Čiernej Lehote. V rokoch 1832 – 36 študoval syntax, rétoriku a gramatiku na evanjelickom lýceu v Levoči, 1836 – 37 na gymnáziu v Gemeri, 1837 – 42 filozofiu a teológiu znova v Levoči. V rokoch 1842 – 44 žil u rodičov v Čiernej Lehote, kde pomáhal otcovi s učiteľskými a kňažskými povinnosťami. V rokoch 1844 - 47 bol vychovávateľom dcéry J. Kollára Ľudmily v Pešti. V roku 1847 ho vysvätili za kňaza. Vzápäti bol evanjelickým kaplánom v Pozdišovciach. Najdlhšie pôsobil v Sabinove (1847 – 77) ako evanjelický farár. Oženil sa s Amáliou Tomášikovou, dcérou štúrovského vzdelanca, básnika a spisovateľa Sama Tomášika, farára v Chyžnom.
Od roku 1877 pôsobil ako farár v Čiernej Lehote. V tom istom roku sa jeho manželka zúčastnila na výstave slovenských výšiviek v Turčianskom sv. Martine. To bola zámienka, aby cirkevná uhorská hierarchia začala s jeho perzekúciou, lebo bol známy ako študentský a národný pracovník. Táto jeho činnosť v národnom hnutí úzko súvisí s pôsobením jeho brata Bohuslava. Bohumil počas štúdií v Levoči bol spolu so Samuelom Bohdanom Hroboňom vedúcim funkcionárom Československej spoločnosti a Slovanského ústavu. Počas pobytu v Pešti udržiaval kontakt medzi J. Kollárom a štúrovcami. Na jar roku 1848 šíril na východnom Slovensku mikulášske Žiadosti slovenského národa a proklamáciu Bratia Slováci! Do protimaďarskej akcie zapojil J. Záborského, J. Rániho, J. Tomášika. Zabezpečoval kontakt Slovenskej národnej rady s poľským národným hnutím a s ruským vojskom v Haliči. A. Záborskému pomáhal pri nábore dobrovoľníkov do národnej gardy v Sabinove. V novembri 1848 ho zatkli, internovali vo vyšetrovacej väzbe v Prešove a odovzdali štatutárnemu súdu v Pešti. Po jej obsadení cisárskym rakúskym vojskom sa v januári 1849 vrátil do Sabinova. Bol účastníkom zimnej výpravy slovenského dobrovoľníckeho zboru. Po príchode maďarskej revolučnej armády ušiel do Haliče, do Sabinova sa vrátil až s ruským vojskom. Po roku 1849 podporoval slovenských študentov na kolégiu v Prešove. V rokoch 1867 – 77 žil u neho brat Bohuslav. Obaja boli účastinármi martinského KUSu, kolportérmi slovenských kníh a časopisov na východnom Slovensku, zakladateľmi Besedy (Cassina) v Sabinove. Stýkal sa aj s predstaviteľmi ukrajinsko-rusínskeho národného hnutia A. V. Duchnovičom a A. I. Pavlovičom.
Všetky uvedené skutočnosti boli tŕňom v oku maďarskej cirkevnej i svetskej hierarchie a príčinou jeho perzekúcie. Od roku 1877, odkedy pôsobil ako ev. farár v Čiernej Lehote, prenasledovanie narastalo. Túto situáciu Bohumil Nosák psychicky nezvládol a dňa 2. septembra 1887 vyskočil z okna veže čiernolehotského kostola. Keď sa to dozvedel jeho svokor Samo Tomášik, postihol ho srdcový kolaps, na následky ktorého 10. septembra 1887 zomrel. Maďarská perzekúcia si takto vyžiadala viacnásobnú daň...
Čo sa týka jeho literárnej činnosti, vzorom mu bol K. H. Mácha. Písal po česky – poéziu s romantizujúcimi prvkami a vlasteneckými motívmi. Publikoval v Jitřenke a preklady z ruštiny uverejňoval v Dobšinského Sokole.
Ako vyplýva z uvedeného, Bohumil Nosák nebol zanedbateľnou osobnosťou a rozhodne by si zaslúžil pripomenutie v podobe aspoň skromnej pamätnej tabule na čiernolehotskom kostole.
Peter Mirvaj,
Jaklovce
Zverejnené v
Čierna Lehota
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. -MM-
Navštevoval školu v Dobšinej, pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastupuje ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával v slovakizovanej bibličtine školské učebnice zemepisu, prírodovedy (botanika, zoológia, mineralógia), náboženstva, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. V r. 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici, kde sa venoval miestopisu Gemera, opísal každú obec stolice a administratívnu správu stolice. Knihu doplnil mapou Gemerskej stolice. Ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež. K priekopníckym dielam rátame mapy Gemera a Štítnickej doliny i mapu jaskýň aggtelecko-domickej sústavy. V Rimavskej Sobote má bronzovú bustu. -MM-
Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Levoči a popri pedagogickej práci bol činný aj ako geológ a speleológ. Venoval sa výskumu mnohých jaskýň, predovšetkým na území Spiša, kde objavil prvé stopy paleolitického osídlenia človeka v Uhorsku, okrem kostí našiel úlomky keramiky a nástrojov z kostí a kremeňa a popísal stopy po dávnych ľadovcoch vo Vysokých Tatrách. Preskúmal aj priepasť Jatky na Geravách v Slovenskom raji a skúmal petrografické zloženie hornín v okolí Dobšinej, najmä serpentín, ktorý sa v stavebníctve využíva na výrobu azbestu a z ktorého obyvatelia Dobšinej vyrábali ozdobné predmety a predávali ich pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Napísal 18 učebníc pre stredné školy a viacero didaktických štúdií. Bol členom mnohých odborných geologických, geografických a prírodovedeckých spolkov a spoločností.-MM-
Hudobnú školu navštevoval v Tisovci. Po štúdiu hudby pôsobil v Opere SND, bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a šéfom Opery v Banskej Bystrici. Od r. 1971 žil v Belgicku, kde založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery, opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen a profesorom na bruselskej Akadémii v Meise. Pôsobil na Konzervatóriu a v Symfonickom orchestri v Káhire, v divadle a symfonickom orchestri v Desau a tiež hosťoval v mnohých orchestroch a profesionálnych zboroch v Európe a USA. Skoro po dvadsiatich rokoch exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti. V r. 2006 podnikol organové turné na Slovensku a 30. septembra účinkoval v evanjelickom kostole v Hnúšti, v r. 2007 a 2008 dirigoval v Bratislave, v marci 2008 navštívil rodnú Hnúšťu, kde sa zúčastnil jubilejného X. ročníka celoslovenskej súťaže „Hnúšťanský akord“, ktorá nesie jeho meno a ktorú od roku 1998 sponzoroval. ZUŠ Hnúšťa a autorka Gabriela Füssyová vydali na jeho počesť knihu A z tváre myseľ žiari... (2005). -MM-
Bol významný verejný činiteľ s veľkým vplyvom na kultúrno-hospodársky život, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Študoval v Rimavskej Sobote a právo v Budapešti. Pôsobil ako advokát a verejný notár v Novom Meste nad Váhom, medzitým aj ako zvolenský župan. Bol spoluzakladateľom Ľudovej banky a Považských novín. V roku 1918 bol členom Slovenskej národnej rady. -MM-
Prvých dvanásť rokov prežil v kúpeľnom meste Boržom, kde jeho otca Rudolfa, pochádzajúceho z Tisovca, zajali počas prvej svetovej vojny. Po návrate na Slovensko v roku 1934 sa usadili pri Sliači, neskoršie v Bratislave. Ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz Masarykovej leteckej ligy v Bratislave. V lete v roku 1939 začal lety pri Žiline, kde ukončil letecký kurz a potom prijal miesto na letisku vo Vajnoroch. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pripojil k zahraničnému odboju a vstúpil do služieb RAF. V roku 1943 bol zaradený k 312. československej stíhacej peruti a dosiahol viac potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku a britské velenie mu udelilo vysoké vyznamenanie – záslužný letecký kríž DFC a stal sa veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Pri útoku na stanicu v Zwolle bolo jeho lietadlo ťažko poškodené, havaroval a zahynul. V roku 1994 boli jeho pozostatky exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. In memoriam bol povýšený do hodnosti generálmajora vzdušných síl SR. Je nositeľom viacerých britských a československých vyznamenaní. -MM-
Filozofiu a teológiu študoval v Rožňave, kde bol v r. 1848 vysvätený za kňaza. Ako farár pôsobil v Gemerskej Jablonici, v Tisovci, v Podkriváni, v Muránskej Hute, v Šoltýske, v Lome nad Rimavicou. Od začiatku spájal pastoráciu s prácou za duchovnú emancipáciu a hmotné povznesenie slovenského ľudu. Za politické postoje a sociálne požiadavky v záujme slovenského vidieka bol perzekvovaný. Kultúrno-osvetovú prácu zameral na výchovu národnej hrdosti, povedomia a systematického samoštúdia. Podporoval Hattalovu úpravu spisovnej slovenčiny, v r. 1863 zorganizoval v Tisovci oslavu Cyrila a Metoda, vo voľbách do uhorského snemu podporoval kandidatúru Š. M. Daxnera, spolupracoval s jazykovedcom prof. F. Pastrnkom pri nárečovom výskume Gemera, zaoberal sa dôležitosťou jednotnej výchovy v rodine a v škole, varoval pred zneužívaním náboženského cítenia, zakladal nedeľné školy so vzdelávacím zameraním, spolky striedmosti a rôzne hospodárske družstvá. Obdobné snaženie a ciele boli náplňou aj jeho publicistiky a literárnych prác. -MM-
Detstvo prežil v Drienčanoch. Študoval v Miškolci, na gymnáziu v Ožďanoch, kde založil Slovenský čitateľský spolok, neskôr v štúdiu pokračoval v Levoči. Začlenil sa do Jednoty mládeže slovenskej a prijal program štúrovskej generácie. Po revolúcii 1848 – 1849 pôsobil ako úradník na viacerách miestach v Gemeri – v Rimavskom Brezove, Jelšave, Rimavskej Sobote, Bátke, Rožňave, Rimavskej Bani. Často sa stretával s P. Dobšinským, P. Z. Kellnerom – Hostinským, Š. M. Daxnerom a J. Bottom. Počas pôsobenia v Rimavskej Sobote bol iniciátorom literárneho života, začal vydávať rukou písaný časopis Hodiny zábavy (1855) a súčasne prispieval do rôznych časopisov. Prejavil sa ako všestranný literárny talent, venoval sa básnickej, dramatickej a prozaickej tvorbe, ako aj literárnokritickej činnosti. Známa je jeho poviedka Mendík, kde v jednej z postáv (remeselník Volovec) je priama reč na všetkých miestach podaná v gemerskom ratkovskom nárečí, a historická povesť Valgatha, zasadená do kraja v Gemeri. -MM-