Keďže obec mala aj svojich futbalistov, ktorí hrali futbalové zápasy s okolitými obcami, pani Mišurdová sa objavovala na nich takmer vždy. Ja si ju pamätám už ako žiak Národnej školy v Rožňavskom Bystrom a potom aj neskoršie, keď som dospel a hral futbal za bystränský klub. Naša doktorka, ako ju jej spoluobčania oslovovali, bola známa okrem iného i tým, že vždy mala so sebou na pleci zavesenú brašnu Červeného kríža. Keď bolo treba, poskytla s jej využitím aspoň prvú pomoc, či malé ošetrenie postihnutému.
Po niekoľkých rokoch činnosti redaktora v Rožňave som zmenil bydlisko i pracovisko a o pani Mišurdovej som stratil všetky informácie. Nahradil mi ich, aspoň čiastočne, spomínaný článok o jej vysokom vyznamenaní. Článok je vhodné spomenúť aj teraz, keď si v Rakovnici niekoľkí občania zaumienili využiť tento nevšedný príklad pani Mišurdovej aj niekoľko rokov od jej smrti tak, aby aj súčasníkom i ďalším generáciám túto nevšednú ženu pripomínala pamätná tabuľa. Tabuľu v Rakovnici odhalia na stene Denného stacionára v týždni, keď si pripomenieme 77. výročie Slovenského národného povstania. Veď udalosť za ktorú obdržala pani Helena Mišurdová striebornú medailu sa viaže práve na SNP. Aby som však neodďaľoval obsah článku, tak ho uvádzam v plnom znení:
R a k o v n i c a (gr) – Na VI. Celoslovenskom zjazde Čs. Červeného kríža odovzdali Helene MIŠURDOVEJ z Rakovnice za oddanosť a obetavosť, ktorú prejavila v druhej svetovej vojne, medailu F. Nightingalovej. Týmto vysokým medzinárodným vyznamenaním sa v našej republike môže pochváliť len niekoľko občanov. Helena Mišurdová ju obdržala za ošetrovanie a prechovávanie dvoch anglických letcov z lietadla, ktoré sa za Slovenského národného povstania zrútilo pri Gemerskej Polome. Okrem toho je od vojny dobrovoľnou zdravotnou sestrou ČSČK a za rok ošetrí v Rakovnici okolo 300 občanov, pričom sú s jej prácou spokojní aj lekári.
Pripomeňme si, že Helena Mišurdová sa narodila 1. septembra 1920 v obci Rakovnica. Zomrela vo svojej rodnej obci 30. januára 1990. Spolu so svojím manželom Michalom vychovali dcéru Zuzanu. Po ukončení školy pracovala v oblasti poľnohospodárstva. Po absolvovaní sanitárskeho kurzu jej bol v roku 1937 udelený diplom dobrovoľnej sanitárky. Počas svojho života pôsobila ako aktívna funkcionárka a dobrovoľníčka ČSČK. Počas 2. svetovej vojny pracovala vo viacerých nemocniciach, kde sa ako dobrovoľná zdravotná sestra starala o ranených partizánov.
Bližšie sa o skutkoch Heleny Mišurdovej dozviete na podujatí v rámci osláv 77. výročia SNP 29. augusta 2021 v Rakovnici – popoludní o 14-ej hodine v obecnom parku pri kladení vencov k pomníku a od 15-ej hodiny v kultúrnom dome pri udelení Ceny obce Helene Mišurdovej, in memoriam, za účasti predstaviteľov obce a jej vnučky MUDr. H. Potockej, tiež v prednáške PhDr. Mareka Koltáša, PhD. pri príležitosti stého výročia narodenia a 30. výročia úmrtia Heleny Mišurdovej.
Ondrej Doboš
Foto: archív H. P.
Kto bola Florence Nigtingaleová?
Florence Nightingale sa narodila 12. mája 1820 v Taliansku. Zomrela 12. augusta 1910 v Anglicku. Spomína sa predovšetkým ako priekopníčka v ošetrovateľstve a reformátorka sanitárnych metód. Nightingaleová väčšinu svojich deväťdesiatich rokov presadzovala reformu britského vojenského systému zdravotnej starostlivosti, a tým si povolanie sestry začalo získavať rešpekt, ktorý si zaslúžilo.
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. -MM-
Navštevoval školu v Dobšinej, pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastupuje ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával v slovakizovanej bibličtine školské učebnice zemepisu, prírodovedy (botanika, zoológia, mineralógia), náboženstva, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. V r. 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici, kde sa venoval miestopisu Gemera, opísal každú obec stolice a administratívnu správu stolice. Knihu doplnil mapou Gemerskej stolice. Ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež. K priekopníckym dielam rátame mapy Gemera a Štítnickej doliny i mapu jaskýň aggtelecko-domickej sústavy. V Rimavskej Sobote má bronzovú bustu. -MM-
Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Levoči a popri pedagogickej práci bol činný aj ako geológ a speleológ. Venoval sa výskumu mnohých jaskýň, predovšetkým na území Spiša, kde objavil prvé stopy paleolitického osídlenia človeka v Uhorsku, okrem kostí našiel úlomky keramiky a nástrojov z kostí a kremeňa a popísal stopy po dávnych ľadovcoch vo Vysokých Tatrách. Preskúmal aj priepasť Jatky na Geravách v Slovenskom raji a skúmal petrografické zloženie hornín v okolí Dobšinej, najmä serpentín, ktorý sa v stavebníctve využíva na výrobu azbestu a z ktorého obyvatelia Dobšinej vyrábali ozdobné predmety a predávali ich pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Napísal 18 učebníc pre stredné školy a viacero didaktických štúdií. Bol členom mnohých odborných geologických, geografických a prírodovedeckých spolkov a spoločností.-MM-
Hudobnú školu navštevoval v Tisovci. Po štúdiu hudby pôsobil v Opere SND, bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a šéfom Opery v Banskej Bystrici. Od r. 1971 žil v Belgicku, kde založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery, opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen a profesorom na bruselskej Akadémii v Meise. Pôsobil na Konzervatóriu a v Symfonickom orchestri v Káhire, v divadle a symfonickom orchestri v Desau a tiež hosťoval v mnohých orchestroch a profesionálnych zboroch v Európe a USA. Skoro po dvadsiatich rokoch exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti. V r. 2006 podnikol organové turné na Slovensku a 30. septembra účinkoval v evanjelickom kostole v Hnúšti, v r. 2007 a 2008 dirigoval v Bratislave, v marci 2008 navštívil rodnú Hnúšťu, kde sa zúčastnil jubilejného X. ročníka celoslovenskej súťaže „Hnúšťanský akord“, ktorá nesie jeho meno a ktorú od roku 1998 sponzoroval. ZUŠ Hnúšťa a autorka Gabriela Füssyová vydali na jeho počesť knihu A z tváre myseľ žiari... (2005). -MM-
Bol významný verejný činiteľ s veľkým vplyvom na kultúrno-hospodársky život, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Študoval v Rimavskej Sobote a právo v Budapešti. Pôsobil ako advokát a verejný notár v Novom Meste nad Váhom, medzitým aj ako zvolenský župan. Bol spoluzakladateľom Ľudovej banky a Považských novín. V roku 1918 bol členom Slovenskej národnej rady. -MM-
Prvých dvanásť rokov prežil v kúpeľnom meste Boržom, kde jeho otca Rudolfa, pochádzajúceho z Tisovca, zajali počas prvej svetovej vojny. Po návrate na Slovensko v roku 1934 sa usadili pri Sliači, neskoršie v Bratislave. Ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz Masarykovej leteckej ligy v Bratislave. V lete v roku 1939 začal lety pri Žiline, kde ukončil letecký kurz a potom prijal miesto na letisku vo Vajnoroch. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pripojil k zahraničnému odboju a vstúpil do služieb RAF. V roku 1943 bol zaradený k 312. československej stíhacej peruti a dosiahol viac potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku a britské velenie mu udelilo vysoké vyznamenanie – záslužný letecký kríž DFC a stal sa veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Pri útoku na stanicu v Zwolle bolo jeho lietadlo ťažko poškodené, havaroval a zahynul. V roku 1994 boli jeho pozostatky exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. In memoriam bol povýšený do hodnosti generálmajora vzdušných síl SR. Je nositeľom viacerých britských a československých vyznamenaní. -MM-
Filozofiu a teológiu študoval v Rožňave, kde bol v r. 1848 vysvätený za kňaza. Ako farár pôsobil v Gemerskej Jablonici, v Tisovci, v Podkriváni, v Muránskej Hute, v Šoltýske, v Lome nad Rimavicou. Od začiatku spájal pastoráciu s prácou za duchovnú emancipáciu a hmotné povznesenie slovenského ľudu. Za politické postoje a sociálne požiadavky v záujme slovenského vidieka bol perzekvovaný. Kultúrno-osvetovú prácu zameral na výchovu národnej hrdosti, povedomia a systematického samoštúdia. Podporoval Hattalovu úpravu spisovnej slovenčiny, v r. 1863 zorganizoval v Tisovci oslavu Cyrila a Metoda, vo voľbách do uhorského snemu podporoval kandidatúru Š. M. Daxnera, spolupracoval s jazykovedcom prof. F. Pastrnkom pri nárečovom výskume Gemera, zaoberal sa dôležitosťou jednotnej výchovy v rodine a v škole, varoval pred zneužívaním náboženského cítenia, zakladal nedeľné školy so vzdelávacím zameraním, spolky striedmosti a rôzne hospodárske družstvá. Obdobné snaženie a ciele boli náplňou aj jeho publicistiky a literárnych prác. -MM-
Detstvo prežil v Drienčanoch. Študoval v Miškolci, na gymnáziu v Ožďanoch, kde založil Slovenský čitateľský spolok, neskôr v štúdiu pokračoval v Levoči. Začlenil sa do Jednoty mládeže slovenskej a prijal program štúrovskej generácie. Po revolúcii 1848 – 1849 pôsobil ako úradník na viacerách miestach v Gemeri – v Rimavskom Brezove, Jelšave, Rimavskej Sobote, Bátke, Rožňave, Rimavskej Bani. Často sa stretával s P. Dobšinským, P. Z. Kellnerom – Hostinským, Š. M. Daxnerom a J. Bottom. Počas pôsobenia v Rimavskej Sobote bol iniciátorom literárneho života, začal vydávať rukou písaný časopis Hodiny zábavy (1855) a súčasne prispieval do rôznych časopisov. Prejavil sa ako všestranný literárny talent, venoval sa básnickej, dramatickej a prozaickej tvorbe, ako aj literárnokritickej činnosti. Známa je jeho poviedka Mendík, kde v jednej z postáv (remeselník Volovec) je priama reč na všetkých miestach podaná v gemerskom ratkovskom nárečí, a historická povesť Valgatha, zasadená do kraja v Gemeri. -MM-